(KR 2/2015)
Sivý vlk (gray wolf), praotec všetkých dnešných psích plemien. Je to až neuveriteľné, ale približne 400 dnes známych psích rás má pôvod u sivého vlka, ktorý je geneticky, anatomicky, výzorovo aj povahovo najviac spriaznený s dnešným psom domácim (canis lupus familiaris).
Toto bude rozprávanie o tom, kedy a kde nastala tá zmena a z vlka sa stal pes. Najstaršie archeologické stopy nás zavedú do jaskyne vo švajčiarskych Alpách v strede Európy, do obdobia približne 14 a pol tisíc rokov pred Kristom. Práve tu bol objavený spoločný hrob pravekého lovca a psa – vlka. Dôkaz začiatku spolunažívania človeka a psa – vlka? Vnucuje sa mi otázka, ako sa tento pes dostal do spoločného hrobu? Asi nie dobrovoľne. Isté je ale to, že ich priateľstvo prekonalo hranice spolužitia na tomto svete. Môžeme len predpokladať, či človek nachádzal opustené šteňatá vlka, snáď ich aj cieľavedome odoberal vlčím svorkám, alebo úmysel spoločného nažívania bol obojstranný a pre oboch aj výhodný. Nech už to bolo tak, či onak, tento spoločný hrob je skutočne výnimočný. Pozostatky psa mali v porovnaní s vlkom kratší ňufák, menšie tesáky a nožnicový zhryz chrupu. Vlk má ňufák výrazne dlhší a zhryz kliešťový. Nevyvrátiteľný to dôkaz evolučnej premeny z vlka na psa. Takéto hroby však nájdeme aj v Prednej a Strednej Ázii, Číne či v Afrike. A možno už v tomto období proces pridružovania sa psa k človeku nazvať domestifikáciou psa? Nie, ešte nie. Pes sa začal vyvíjať pred 30 až 50 tisíc rokmi pred Kristom pravdepodobne z niektorého plemena sivého vlka, na základe drobnej genetickej mutácie a bez toho aby mal k tomu súhlas Mr. Charlesa Roberta Darwina. Urobil to sám, dobrovoľne a nenapodobiteľne, bez výrazného prispenia človeka. Väčšina genetických mutácií nemá prakticky žiadny vplyv na ďalší vývoj živočíšneho druhu, dôsledky niektorých mutácií sú fatálne a iné umožňujú druhu prežiť prirodzeným výberom. A aká to bola vlastne genetická mutácia? Bola to znížená hladina stresového hormónu v krvi, čo spôsobilo menšiu pripravenosť na útok či útek? Táto drobná odchýlka umožnila priblížiť sa týmto vlkom k ľudským obydliam a využívať nové možnosti na prežitie, ktoré začala pre nich vytvárať ľudská populácia po ukončení štvrtohornej doby ľadovej. Počas obdobia niekoľkých desiatok tisíc rokov sa psovi podarila nielen anatomická zmena, ale dokázal aj niečo, čo sa nepodarilo žiadnemu inému živočíšnemu druhu na tejto planéte. Vybudovať si vzťah s človekom, ktorý v globálnom rozmere zvieracej ríše nemá obdobu.
Hľadať najstaršie psie plemeno je naozaj veľmi náročné. Ak si to ale zjednodušíme na hľadanie najstaršieho žijúceho psieho plemena, razom sa ocitneme v Starom Egypte, kde nachádzame precízne zdokumentovaný život človeka a psa. Ľudia v Starom Egypte uctievali psa ako strážcu podsvetia a sprievodcu do kráľovstva smrti. Tu je potrebné poznamenať, že nerozlišovali psa, šakala a líšku. Všetkých nazývali rovnakým menom. Z pohľadu Egypťanov to pre psa znamenalo veľké ocenenie, pretože povyšovali kult smrti nad všetko ostatné. Aj ich boh Anubis mal ľudské telo a psiu hlavu. Egypťania sa o svojich psích miláčikov starali naozaj príkladne. Dávali im mená, boli často pochovávané so svojimi pánmi a na papyrusových zvitkoch nachádzame záznamy o prvej veterinárnej starostlivosti. O nadštandardnom vzťahu Egypťanov ku psom sa zmienil, ak sa mu dá veriť, aj sám Herodotos (Histories II, 66), kde napísal : “Ak v dome Egypťana zomrela prirodzenou smrťou mačka, všetci ktorí v tom dome bývali si oholili obočie, ale ak v dome zomrel prirodzenou smrťou pes, oholili si tiež hlavu a celé telo“. Čo k tomu dodať. Jedným z najstarších zobrazení psa v starom Egypte je pes, ktorého môžeme označiť za predchodcu dnešných chrtov. Popri ňom nachádzame často zobrazenia stavačov, ktoré Egypťania používali pri love zajacov a gaziel. Do Egypta prenikli z Mezopotámie aj molosoidné psy, ktoré nachádzame na zobrazeniach bojových scén. Nie je však isté, či Egypťania sami používali týchto psov v boji. V egyptských domácnostiach sa rozšíril aj chov spoločenských psov podobných dnešným jazvečíkom. Najrozšírenejšie chovaným plemenom v Starovekom Egypte však bol zrejme predchodca dnešného basenjiho, pre ktorého našli široké využitie ako pomocníka pri love a spoločníka v bežnom živote. Prišiel medzi nich pes – lovec, ktorý vynikal rýchlosťou, vytrvalosťou, loveckými schopnosťami a pochádzal priamo zo srdca Afriky, tak ako samotní Egypťania. Pes typu basenji nelovil divú zver len priamo, ale na tú dobu veľmi špecifickým spôsobom. Na krku mali tieto psy pripnuté niečo ako zvonce a zver vyhľadávali a nasmerovali do pripravených pascí. Tieto jeho výnimočné schopnosti, ktorými očaril Egypťanov, sa stali na dlhé tisícročia jeho požehnaním a zároveň prekliatím. Pes typu basenji bol považovaný v starovekom Egypte za dar od bohov o ktorého sa počas jeho života príkladne starali, uctievali a zbožňovali. Problémy pre neho nastali v časoch núdze, keď sa starovekí Egypťania domnievali, že vzácne dary je potrebné bohom vrátiť. A bohom sa dary odovzdávali krutým rituálnym spôsobom. A ak si myslíte, že zánikom Egyptskej ríše zaniklo aj toto prekliate psa basenji, tak sa veľmi mýlite, ale to je už iné rozprávanie.
Historicko-kultúrne pamiatky zo starého Egypta nám umožnili nahliadnuť do vývoja psa domáceho z obdobia spred viac ako 3 tisíc rokov pred Kristom. Pre nájdenie najstaršieho žijúceho plemena psa sú to dôkazy nepriame, v rovine indícií a dohadov. Hieroglyfické texty dodnes nevieme presne preložiť a grafické vyobrazenia z tejto doby sú síce dokonale proporčné, štylizované ale málo realistické. Nevedomky nám Egypťania zanechali ale iné, pre dnešnú dobu kľúčové dôkazy, aké psie plemená existovali a ako dlho s nimi spoločne žili. V roku 1897 sa francúzsky dobrodruh Jacques de Morgan ocitol v temnej krypte po kolená v kostiach. Objavil najväčší svetový psí cintorín v Sakkare priamo pod chrámom Anubisa. Nachádzajú sa v ňom desaťtisíce kostených pozostatkov psov rôznych plemien, veľkosti a veku. Podľa Annie Shanley (Man’s Best Friend: Dogs in Pharaonic Egypt), „nám nedávny výskum DNA moderných psích plemien môže pomôcť a ukázať správny smer pri hľadaní najstaršieho psieho plemena. Podľa predbežných zistení basenji môže byť pozitívne klasifikovaný ako starobylé plemeno, zatiaľ čo Pharaoh Hound a Ibizan Hound sa zdajú byť viac moderné plemená. Aj keď je pravda, že musí byť ešte vykonané komplexnejšie testovanie DNA a je potrebné vziať do úvahy aj dopad šľachtenia.“ Výskum DNA psov z masových hrobov v Sakkare vede ponúka nové zaujímavé možnosti pre určenie najstaršieho psieho plemena ako najlepšieho priateľa človeka.
Pri pohľade na vyobrazenie psov v starovekom egyptskom umení mnohí z nás túžia poznať, akí sú to vlastne psi. Najčastejšie je to druh loveckého psa so vztýčenými špicatými ušami a krátkym zatočeným chvostom.
Ale ako dopadne hľadanie najstaršieho žijúceho plemena psa, si budeme musieť ešte počkať. Pravdepodobne to bude primitívne psie plemeno basenji, Austrálsky Dingo a Novo guinejský Dingo, známy tiež pod menom Novo guinejský spievajúci pes. Títo traja pravekí mušketieri vykazujú spoločné genetické, anatomické, výzorové aj povahové znaky, ktoré si uchovali počas dlhých tisíc rokov prakticky bezo zmeny. Rovnaká stavba tela, rovnaké sfarbenie, rovnaká schopnosť prežiť vo voľnej prírode a rovnaká túžba žiť v blízkosti človeka až dodnes. Zrejmá je podobnosť s vlkom, ako priamym vývojovým predkom. Ladný až pôvabný pohyb, lovecké inštinkty, stavba lebky, párenie sa iba raz do roka a neštekavosť. Jeden rozdiel medzi basenjim a dingom tu však je. Pokiaľ basenji žijúci stále voľne v Afrike bol “úspešne“ importovaný do Európy, kde získal svoj štandard FCI a stal sa domácim miláčikom, tak dingo voľne žijúci v Austrálii a na Novej Guiney bol “úspešne“ importovaný do zoologických záhrad po celom svete.
Rozdiely medzi vlkom a psom
Tieto rozdiely sa dajú rozdeliť na dve skupiny –prvou, sú rozdiely v správaní (etológia) a druhou rozdiely fyzické.
Rozpoznať väčšinu psích plemien od vlka nie je ťažké, ale existujú plemená, ktoré sú mu veľmi podobné. Napríklad nemecký ovčiak, husky, malamut alebo laika. V prípade československého vlčiaka a iných krížencov vlka a psa, býva ich rozoznanie ešte ťažšie.
Všeobecné rozdiely
Vlci nosia chvost voľne zvesený nadol, zatiaľ čo psi väčšinou nosia chvost zdvihnutý. Psí chvost býva často zakrútený.
Psi nemajú chvostovú pachovú žľazu.
Vlci sa pária iba raz do roka, zatiaľ čo väčšina psov dvakrát.
Psi majú väčší počet šteniat v jednom vrhu. U väčších plemien psov nie je 12 šteniat výnimkou.
Trpezlivosť vlčieho rodičovského páru pri výchove mláďat je bezhraničná.
Ňufák väčšiny psov je kratší než ńufák vlkov.
Pes má oproti rovnako veľkému vlkovi menšie tesáky (špiciaky, očné zuby).
Väčšina vlkov má kliešťový chrup, zatiaľ čo väčšina plemien psov má chrup nožnicový.
Vlk má odlišnú tvár vďaka dlhým chlpom pod ušami, ktoré rastú smerom dole a von.
Pes má oproti rovnako veľkému vlkovi až o 30% menšiu hmotnosť mozgu.
Vlk je iba mäsožravec, jeho tráviaci trakt je teda kratší ako u psa, ktorý je všežravec.
Pes aj vlk kŕmi mláďatá materským mliekom, avšak neskôr vlčie mláďa prijíma mäsitú potravu, ktorú mu už čiastočne natrávenú v žalúdku prinášajú rodičia.
Pohyb
Psa od vlka odlíšite už podľa spôsobu pohybu. Najviditeľnejšie je to pri behu. Vlk ladne pláva vzduchom, zatiaľ čo pes sa ním ťažkopádne prediera.
Pri chôdzi vlk kladie zadnú labu presne do stopy laby prednej. Všetky jeho stopy sú v jednej línii – vlk čiaruje. Naproti tomu pes väčšinou kladie zadné tlapy medzi stopy predných. Štýl pohybu psa je však veľmi závislý na jeho telesnej stavbe.
Vlk sa snaží maximálne šetriť energiou – jeho stopa je rovná s minimom zatáčok, zatiaľ čo pes často odbieha od priameho smeru. Vlk tiež často chodí po vrstevnici.
Stopa vlka je dlhšia a užšia než stopa rovnako veľkého psa.
Hlasová komunikácia
Vlk súvisle nešteká, väčšinou to býva len tiché “haf“.
Najčastejším spôsobom vlčej komunikácie je vytie, vrčanie a kňučanie.
Lebka
Najlepším spôsobom ako sa dá odlíšiť vlk od psa, je charakteristiky lebky. Tieto rozdiely prvýkrát opísal N.A.Iliin, ktorý študoval genetiku psov a vlkov. Jedným z najvýraznejších rozdielov je veľkosť vonkajšieho uhla, čo je uhol medzi líniou určenou horným a spodným okrajom očnej jamky a líniou určenou horným okrajom lebky. U vlkov je tento uhol 40-45stupňov, zatiaľ čo u psov je to 53-60stupňov.
Ďalší rozdiel je vo veľkosti a tvare vydutých častí lebky v ktorých sú umiestnené sluchové orgány a ktoré sa nachádzajú na spodine lebečnej za jamkou čeľustného kĺbu. U vlkov a kojotov je tento výstupok veľký, vypuklý a takmer guľovitý, zatiaľ čo u psov je menší, stlačený a mierne skrútený.
Miloš Karlubík
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 2/2015