(KR 9/2013)
Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
Asi všetci poznáte ten pocit, „najradšej by som niekam vypadol“. V živote sú chvíle, kedysi takto povieme, aby sme si uľavili, a niekedy naozaj bez prípravy od všetkého nakrátko utečieme.
V jedno studené a zasnežené sobotné ráno som sa vybral so Sivákom do Starohorských hôr po trase historického banského vodovodu, ktorou vedie i náučný chodník až do Španiej doliny. Je to veľmi vďačná niekoľko hodinová prechádzka zaujímavou prírodou. Sám som ju absolvoval nespočetne veľakrát v každom ročnom období. Ale v zime na bežkách v čerstvej prachovej snehovej stope a so severským psom ako ťahačom je to pôžitok i neobyčajný zážitok. Poviem vám, užili sme si to obaja. Teplý čaj v starej baníckej krčme v tradičnom cieli tohto výletu ako odmena mi mimoriadne chutil. Nasledovalo vyčkanie autobusového spoja a o trištvrte hodiny sme boli na Donovaloch.
Ubehol presne týždeň a ja som ráno poctivo venčil môjho miláčika. Samozrejme s patričným voľným pobehovaním. Bola hmla s viditeľnosťou do 30 m. Sivák krátko odbiehal, strácal sa mi v hmle, ale po zapískaní sa opäť objavil a pobehoval okolo mňa. V nejakú chvíľu sa mi znovu stratil z dohľadu a po ohlásení ho nebolo. Začal som pískať, neskôr volať, ale Siváka nikde. Znervóznel som a okruh hľadania som rozšíril na celé okolie. Márne. Hmla bola stále hustá a ja som sa i napriek chladu začal potiť. „Kde môže byť? Toto ešte nikdy neurobil. Jednoducho utiekol?“ Uvažoval som nahlas. Šiel som na hlavné parkovisko, bolo úplne prázdne, len nejaký autobus odchádzal z nástupišťa. Bežal som domov, sadol do auta a prechádzal všetkými uličkami donovalskych osád. Nikde nič. Ostávalo už len telefonovanie po hoteloch, penziónoch a chatách, všetkým kamarátom, či ho niekto nevidel. Žiaľ, moja snaživosť nepriniesla ovocie. Asi po dvoch hodinách hrania sa na Sherlocka Holmesa som rezignoval. Sivákovu ohradu som nechal otvorenú, misku som naplnil granulami a do druhej som prilial ohriatu vodu v nádeji, že ak sa vráti, zbadá, že som na neho myslel.
Šiel som domov, s manželkou som nekomunikoval a jedinými spoločníkmi mi boli fajka a mobil v očakávaní, že niekto zavolá. Po ďalších dvoch hodinách sa hmla dvihla, a tak som znovu pátral po širokom okolí, či Siváka neobjavím. Žiaľ, všetko bolo bez úspechu. Niečo po 16. hodine zazvonil mobil. Starostov hlas som hneď spoznal: „Ešte hľadáš psíka?“ pýtal sa ma. „Ale áno, a zatiaľ som ho nenašiel!” odpovedal som vzrušene. „Tak sadaj do auta, zober300,- Sk a šmýkaj na Španiu, máš ho u starostu,“ znelao dpoveď. Viete si predstaviť, čo nasledovalo? Divoká jazda dolu Donovalmi a súťaž v jazde do vrchu na „baňu“, ako Španiu dolinu prezývajú. Na námestí bol naozaj o obecný plot uviazaný Sivák a vedľa neho ma čakalo zoskupenie niekoľkých občanov na čele so starostom. Všetci sa smiali, len on bol vážny a zamračený. „Zadrhol mi dve sliepky, máš tristo korún?“ Nič som nestihol povedať, otrčil som peniaze, pozrel na Siváka, ktorý bol očividne v pohode, a smutne som pokrčil plecami. Nato sa starosta rozosmial a vraví: „Nechaj tak, odpijeme a uvaríme slepačiu polievku, dúfam, že prídeš. Ale tentokrát bez psa!“
Cieľový čaj v baníckej krčme ma potom niečo stál, lebo som sa potreboval dozvedieť celé Sivákovo dobrodružstvo, ktoré v ten deň zažil. A tak som si z krčmového rozprávania vypočul, že môj husky sa po zatúlaní na donovalskom parkovisku zapáčil skupine turistov, ktorí sa na lyžiach vybrali na Španiu dolinu, a tí si ho, takpovediac, vyhladkali a nakoniec i „privlastnili“. Po príchode do cieľa psíka uviazali k plotu a šli sa občerstviť – kde inde než do krčmy. A tu neďaleko zbadal Sivák starostove sliepky. Dobrodružný príbeh sa uzavrel. Neskôr stačilo prezrieť Sivákove známky na obojku, z nich vyčítať majiteľa a detektívka dospela k šťastnému koncu.
I keď jeho útek nebol úplne dobrovoľný, nikdy viac sa nezopakoval. Obaja sme si dávali jeden na druhého vždy a všade veľký pozor. Veď sme boli priatelia, no nie?!
Pokračovanie nabudúce.
Pavol Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 9/2013