Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
(KR 11/2014)
Každému, kto počuje toto slovo, sa okamžite vybaví krásna biela nevesta, ženích s motýlikom pod krkom, družbovia a družičky, svadobní hostia, mnoho dobrého jedla, pijatiky, hudba a dobrá nálada.
Skrátka, všetci vieme, o čo ide. Nuž a takúto udalosť nám zavesil na krk jeden náš priateľ. Na sklonku jesene jednoducho prišiel a povedal: „Budem sa ženiť, urobte s tým niečo!“ Poviete si, ale veď toto má byť príbeh o modrookom Sivákovi, a nie o nejakej svadbe! Žiadny strach, Sivák v ňom bude hrať podstatnú úlohu. Ale poporiadku.
Mala to byť svadba nie hocijaká. Predovšetkým mnoho hostí, oddávať mal starosta a všetko sa to malo odohrať nie v obradnej sieni, ale rovno v novo postavenej drevenej kolibe. Nuž, videl to svet? Také však bolo želanie ženícha a nám neostalo nič iné, len ho splniť. Prípravný výbor sa zišiel a začali sme organizovať. Koliba by bola, personál s vedúcim súhlasili, muzikantov sme zohnali, hostí pozvali, dátum určili, ale čo s oddávajúcim starostom? Veď, kto to kedy slýchal, aby si mladí povedali „áno“ v „krčme“. Ale i to sa nakoniec podarilo a jedného starostu sme po treťom štamperlíku prehovorili. Zdalo sa, že všetko je pripravené a svadba môže začať.
Ak si spomeniete, na žiadnej svadbe nesmie chýbať nejaká dobrá sranda. I začali sme dumať, čo vymyslieť. Všakovaké svadobné zvyky, v tých sme mali jasno, no žiadalo si to niečo nové, čo tu ešte nebolo. A tu prišiel na rad psí záprah. Mimoriadne nám prišlo vhod, že bol začiatok decembra, a to už na Donovaloch býva napadnutý sneh. Zadovážili sme záprahové sane, severských psov, mushera a vzniklo nóvum, že snúbenci dofrčia nie na aute či na koči, ale na psom záprahu. Ja som pripravil modrookého Siváka, navliekol som mu postroj s taškami, obul papučky a „chlapca“ som postavil k dverám, kde čakal na povel. A divadlo sa mohlo začať. Hostia vyšli na terasu pred kolibu, hudci húdli tú pravú melódiu a nevesta so ženíchom sa prihnali na saniach, ako Snehová kráľovná so zakliatym Kájom. Nasledovalo privítanie, všetci vošli do svadobno-obradnej miestnosti a slávnostný obrad mohol začať.
Nastal moment, keď mal ženích položiť svadobné obrúčky na pripravenú tácku. Chvejúcou sa rukou siahol do vrecka saka a vytiahol zlatú škatuľku. Otvoril ju a …, tu ho máš, škatuľka prázdna. Prstene boli fuč. Nastal šum, ženích zaklial a všetko vyzeralo na poriadny trapas. No a tu prišiel na rad modrooký Sivák. Zapískal som a on okamžite pribehol dopredu. Všetci spozorneli, oddávajúci starosta vybral zo Sivákovej kapsy druhú škatuľku a podal ju ženíchovi. Prstene sa z nej vykotúľali na tácku a šťastní snúbenci si ich vzájomne nasadili na prsteníky. Neočakávaný moment sa vydaril. Ozval sa potlesk, radostný smiech, slávnostný „tuš“, krásne „áno“, svadobný bozk, prípitok, a to ostatné už poznáte.
Svadba dopadla výborne. Obloky zostali „celie“, nevesta sa nepobila, my sme si vypili a modrooký Sivák bol opäť hladkaný a obdivovaný, až som si miestami namýšľal, že viac než nevesta. Ale zaslúžil si to. No povedzte, veď ako by to bolo dopadlo bez „zlatých okov“?
Pavel Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 11/2014