(KR 6/2016)
Slovenský klub chovateľov teriérov a foxteriérov sa v týchto dňoch rozlúčil so Stanom Oujezdským, ktorý pôsobil v klube mnoho rokov ako hlavný výcvikár. Bol aj zástupcom klubu v Kynologickej rade Slovenského poľovníckeho zväzu.
Za svoje úspechy vo výcviku poľovníckych psov bol okrem iného vyznamenaný aj Striebornou medailou Slovenskej kynologickej jednoty.
Zosnulý bol pre nás všetkých jednoducho STANO. Bol pre nás pojmom. Ak niekto hovoril o STANOVI, tak sme vedeli, že hovorí o dnes už zosnulom Stanovi Oujezdskom. Vždy nám bol ochotný pomôcť pri výcviku psov. Nás menej skúsených sa snažil pri výcviku viesť tak, aby sme s našimi psami úspešne obstáli na skúškach, aj v revíroch. Obetavo pre našich psov pripravil nespočetné kilometre stôp a vlečiek. Vydržal s nami nekonečné hodiny pri výcviku v brlohu.
Podľa svojich možností sa organizačne mnoho rokov podieľal na našich klubových skúškach a ostatnom klubovom živote.
Stana sme počas tých mnohých rokov poznali po všetkých stránkach. Vieme, že nebol bez chýb, a že svoj život občas žil naplno. Všetky svoje nedostatky nám však vynahradzoval ochotou k spolupráci a bezhraničnou obetavosťou pri praktickom výcviku našich teriérov. Vedeli sme, že ak potrebujeme pomôcť s výcvikom psov, môžeme sa naňho kedykoľvek obrátiť a určite sa nám bude snažiť pomôcť.
Dnes sa v našom živote uzatvára jedna kapitola a musíme sa, žiaľ, so Stanom nečakane navždy rozlúčiť. Natrvalo však zostane v našich vďačných spomienkach.
Preto mi dovoľte, aby som nášmu Stanovi za všetko, čo pre nás urobil, vyslovil veľké a úprimné ĎAKUJEME!
Sú správy, ktoré sú Jóbove. A toto je jedna z nich. Ako blesk z čistého neba prebehla kynologickou verejnosťou správa o smrti Stanislava Oujezdského.
Ostalo po ňom veľmi veľa nedopovedaného, nedokončeného. Zostali už len spomienky na nekonečné tréningy, na veľký počet natiahnutých stôp, vlečiek, na stretnutia za akéhokoľvek počasia, na porovnávanie výkonov a na nekonečnú ochotu. Klub prišiel o svojho výcvikára, rodina o obetavého otca, a my všetci ostatní o dobrého kamaráta.
Čas, ktorý venoval psom, bol nekonečný.
Keby človek vedel, že slovo ďakujem už zajtra nebude komu povedať…
Veľmi nerada píšem tieto riadky. Myslím si, že odchádzať z plne rozbehnutého života v 55 rokoch je smutné a nespravodlivé.
Stano, budeš nám chýbať. Úprimne a naozaj – v klube, na akciách, na skúškach, na výstavách, v poli, v lese, na tréningoch…
Pre mňa a mojich psov Stano spravil veľa. Boli sme dobrí kamaráti, budem si ho pamätať ako človeka slušného, vždy ochotného pomôcť.
Česť jeho pamiatke.
Bc. Viera Janeková
Foto: Róbert Lackovič
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 6/2016