(KR 2/2014)
Charlie pozdravuje z Aljašky
Najstarší je Ninko, biely kráľovský pudel s honosným menom Eminence of Minarett. „Prišiel k nám ako šesťročný, trochu som sa obávala, či si zvykne na nové prostredie. Je však doslova závislý na láske, treba sa s ním maznať, vtedy je maximálne spokojný, takže sa rýchlo udomácnil,“ chváli jedného zo svojich miláčikov jeho majiteľka Ing. Dagmar Szotáková. Dnes je z neho multišampión a interšampión, čo je najvyššie ocenenie, aj s diplomom medzinárodnej kynologickej federácie FCI v Belgicku.
Ninko je pán pes
Keď Ninko v ôsmich rokoch skončil výstavnú kariéru, sama si kládla otázku, čo ďalej. Definitívnu odpoveď jej dali prechádzky po košickej Hlavnej ulici. Bežným krokom ju prejdete za štvrťhodinku, no s Ninkom to zakaždým trvalo najmenej dve hodiny. Vzápätí ich obklopil kŕdeľ detí, hlúčik ľudí, všetci sa s ním chceli sfotiť, každý ho chcel pohladkať, a vtedy vyplávala na povrch myšlienka canisterapie, ktorú nosila kdesi v sebe, len sa ňou nezapodievala. Voľakedy sa venovala služobnému výcviku nemeckých ovčiakov, preto zvažovala: Ninko základnú poslušnosť má, skúsime sa pripraviť na skúšky a uvidíme. Hovorila si, že Ninko ich určite zvládne, lebo canisterapia je v podstate o tom, ako si rozumiete so svojím psíkom. Musí byť medzi vami a ním vzájomná dôvera, inak sa to nedá robiť. Základom skúšky je poslušnosť, psík nesmie agresívne reagovať na žiaden podnet, potom je poslušnosť s vlastným a cudzím psovodom, lebo keď dáte psíka do ruky dieťaťu, nesmie mu ublížiť, chôdza pri vozíku, lebo pracujú aj s deťmi i dospelými na vozíkoch, psík nesmie reagovať, keď pri ňom, napríklad, spadne barla pri menej mobilných pacientoch. A keď figurant liezol štvornožky po zemi a z ničoho nič nahlas zvrieskol, Ninko sa len pozrel s otázkou: „Čo robíš, prečo kričíš?“ ale vôbec nereagoval, ani sa nezľakol, a na to si predsedníčka skúšobnej komisie poznamenala, že Ninko je pán pes – vyrovnaná povaha, inteligentný, priateľský, v pohode, môže pracovať aj s autistickými deťmi. On jednoducho všetko zvládol sám, celkom prirodzene, akoby to robil odjakživa.
Pani Dagmar sa v mysli vracia o dvadsať rokov späť, keď jej deväťročného syna Tomáša zrazilo auto, zostal v kóme s takmer beznádejnou prognózou. „Nakoniec sa to podarilo, prebral sa, no mozoček sa mu úplne vygumoval, zabudol čítať, písať, proste nič. Predtým hral vodné pólo a potom sa mi topil v bazéne, na všetko zabudol. Keď som ho doviezla z nemocnice domov, mali sme čiernu strednú pudlíčku, volala sa Džinka, predtým nikdy nešla do postele, bola veľmi disciplinovaná. A odrazu prišla k synovi, ľahla si k hlavičke, na ktorej mal čerstvo operované jazvy, dala som ju dole, ona znovu vyskočila na posteľ, tak som to vzdala, lebo len čo som sa otočila, už bola zase pri hlavičke. A veru, keď sa synovi jazvy zahojili, prestala tam chodiť. Vyhrievala mu hlavičku, dávala naňho pozor, nikto sa k nemu nesmel priblížiť – slovom, veľká liečiteľka. Bola to prvá blesková myšlienka, keď som si v duchu povedala – áno, psíci pomáhajú.“
Priateľ detí i starkých
Po skúškach na canisterapiu začínala s Ninkom v detskom domove v Košickej Novej Vsi u detí, ktoré mali poruchy správania a učenia, väčšinou z rómskych osád. V prvom rade museli docieliť zmenu vzťahu k psíkom. Po pol roku už deti presne vedeli, že psík potrebuje papať, kakať, učesať, je to člen rodiny a treba sa k nemu takto správať. Dnes môže povedať, že z ôsmich detí, ktoré mala zverené, sú dvaja budúci dobrí psovodi. Potom ju oslovilo autistické centrum Rubikon v Myslave, či by to nechcela skúsiť. Dva školské roky pracovala so štrnástimi deťmi. Po skúsenostiach vie, že u autistov so stredným stupňom ochorenia je najväčším problémom očný kontakt. Vnímajú vás, ale nepozerajú sa na vás, takže najviac trénovali očný kontakt a dotyky, aby vedeli pohladkať psíka pomaličky, neškubnúť ho – lebo tieto deti majú prudké pohyby. Mali prípady, keď to bolo spojené aj s pohybovým ústrojenstvom, čiže prechádzkou so psíkom cvičili pohyb. Jej skúsenosti potvrdzuje aj mladý asistent, učiteľ a vychovávateľ z Rubikonu, Róbert Doci: „Pre autistické deti je veľmi dôležitá pozitívna aktivita a canisterapia túto požiadavku spĺňa. Vyžaduje si to však aj porozumenie zo strany rodičov, aby pochopili, že to nie je záťaž pre ich deti, ale pomoc. Dobrou súhrou asistenta a canisterapeuta dosahujeme viditeľné výsledky, ktoré znamenajú lepšiu kvalitu života týchto detí.“
Asi najlepší prípad medzi autistickými deťmi bol dospievajúci Tomáš, ktorý sa panicky bál psov. Keď išiel s mamou okolo plota, za ktorým zaštekal pes, rozbehol sa a často sa stávalo, že takmer vbehol pod auto. Jednoducho utekal bezhlavo preč. Mamička bola drobné žieňa a chlapca ťažko udržala. „Tento strach sme potrebovali odstrániť, zbaviť sa ho. Pamätám sa, keď sme prišli prvýkrát. Nino len vopchal čumák do dverí a Tomáš začal kričať a skákať tak, že ho museli držať dve asistentky. Povedala som si, že to bude ťažké, ak sa vôbec niečo podarí, ale skúsime, ja sa nikdy dopredu nevzdávam. A po pol roku, pomaličky, postupným približovaním sa po desiatich centimetroch, s obrovskou trpezlivosťou a vytrvalosťou pri každej terapii, Tomáš vodil psíka na tri metre a povedal slovo psík – to bolo jediné, čo sme z neho dostali. Mamička sa prišla poďakovať, že už neskáče a nebeží, keď niekde zašteká pes, zaregistruje ho, bojí sa, ale neuteká a nekričí. Pol roka tvrdej práce, ale niečo sme docielili, dokázali sme istý pokrok a zlepšenie stavu. Dokonca, keď si Nino ľahol, Tomáš ho dokázal pohladkať. V canisterapii je úžasné, keď sa vám úsilie vráti v dobrom, vidíte výsledok. Je to super pocit. Zase je to moja terapia.“
Pravidelne raz týždenne vítajú pani Dagmar v domove dôchodcov na Skladnej ulici. Tam je to zase o niečom inom. Starkí väčšinou prišli z dedín, mali psíkov, mali zvieratká, a zrazu ich mať nemôžu. Je to o kontakte. Starkí si môžu psíka pritúliť, pohladkať, porozprávať sa s ním. Je to o vzťahu, o prítomnosti zvieratka, blízkosti k človeku. A ona sa zase veľa naučí od nich. S babkami pečie, varí, dokonca jedna 90-ročná pani píše pamäti, a tak zakaždým niečo prečíta. Sú to úchvatní ľudia, vraví, a sú radi za každý rozhovor, za každé slovo, za každý kontakt. Áno, je to vyčerpávajúce, ale príjemne vyčerpávajúce a namáhavé.
Pravdou je, že keď prídu z takejto terapie domov, dve hodinky spí ona, aj pes. Chodí i na rôzne podujatia s deťmi. „Boli sme na stretnutí s detičkami s detskou obrnou. Mala som úchvatný zážitok s dievčatkom, ktoré väčšinou len cúvalo dozadu, ale keď Ninko začal pred ním chodiť, odrazu sa pohlo a išlo za ním štvornožky dopredu. Psík bol pre ňu zvláštnym stimulom a donútil ju, aby ho nasledovala. Naša čierna pudlíčka Larka sa už zaúča, veľmi jemne chodí k detičkám na vozíčkoch, takže v centre na Cimborkovej sme strávili krásne chvíle. Deťom sa to veľmi páčilo a možno bude i ďalšia spolupráca.“
Častým hosťom je v materských školách. Tu spolupracuje s Divadlom hudby, lebo Miňo Mojžiš napísal krásny muzikál podľa Josefa Čapka O psíčkovi a mačičke. Sú v ňom chytľavé pesničky, ktoré sa detičky veľmi rýchlo učia, takže si trochu zaspievajú, trochu sa zahrajú so psíkmi a zároveň sa naučia, že psík je člen rodiny a ako sa treba oňho starať. Divadlo hudby dokonca poskytlo aj omaľovánku, kde je všetko rozkreslené. Vo všetkých škôlkach boli prekvapení, ako sa deti rýchlo učia a vedia krásne odpovedať na otázky.
Inteligentný a elegantný
Kráľovský pudel sa naučí takmer všetko, pokiaľ sa mu venujete, a učí sa ľahko. Je to všestranné, elegantné, inteligentné, priateľské a veselé plemeno. Z chovateľskej stanice Ing. Dagmar Szotákovej Lady Black Queen sú dvaja certifikovaní canisterapeuti, ďalší dvaja sa pripravujú, traja sú vodiaci a asistenční, teda pomáhajú buď slepcom alebo ľuďom, ktorí sú ťažko postihnutí. A opäť výnimočný prípad – jej Rody, šesťročný biely pudel, päť rokov pomáha mladej žene, vie diagnostikovať, kedy príde epileptický záchvat, pomáha jej sadnúť si, aby sa neudrela alebo nespadla. Rok ho cvičil Jaroslav Čermák zo Združenia Alma, ktoré pripravuje asistenčných a vodiacich psov tak, aby sa psík a jeho pán naučili spolu žiť radostne a harmonicky. Pán Čermák Rodyho veľmi chválil, bol milo prekvapený, že príprava kráľovského pudla je asi o päťdesiat percent kratšia než u ostatných plemien. Pudel je veľmi učenlivý a disciplinovaný, pre svoju intuíciu azda aj trochu záhadný. Piati psíci pani Szotákovej vystupujú v cirkuse Humberto, jeden v cirkuse Romanza, dvaja behajú parkúr Agility.
Keď sa jej rozpadlo manželstvo a prežívala ťažké obdobie s dvoma deťmi, najbližším priateľom bol veľký nemecký ovčiak Fino. „Pravda je, čo sa hovorí, že keď všetci odchádzajú, psík zostáva. Fino bol pre mňa terapeut, manželská poradňa, lebo človek sa bál vôbec niekomu zveriť – ľudia sú niekedy zlí. Vychádzky s Finom do lesa, do samoty, kde som mohla rozmýšľať a nahlas sa s ním rozprávať, mi pomohli prekonať krízu. Tiež to bol pes-terapeut, mám na nich asi šťastie.“ Canisterapiu robí šiesty rok, má prípady, kde pomohli, sú prípady, kde to nešlo, ale jedno je fakt, že psíci veľmi pomáhajú. Sama tvrdí, že určite je lepšie mať doma dobrého psíka-priateľa, než chodiť k psychiatrovi. Pes je jej diagnóza i terapia zároveň.
Jeden z júlových víkendov bol viac ako úspešný pre chovateľskú stanicu Dagmar Szotákovej. Z medzinárodnej výstavy CACIB vo Veľkej Ide doniesli Ninko a Babeta šesť pohárov a Lara dva významné tituly medzinárodného interšampióna FCI. Spolu s českým chovateľom s jej Gastonom a Georgom povyhrávali a vzali, čo sa dalo. „Je to úžasný pocit, lebo vidíte výsledok svojho úsilia, práce, radostí i starostí. Naši zverenci to veľmi dobre vedia, fantasticky vnímajú pocit výhry a odmeny.“ Majú vyše 80 pohárov z našich i medzinárodných súťaží, konečne chystá pre ne sieň slávy, lebo sú naukladané natesno, aj v škatuliach, keď sa nezmestili na skrinku. Trojročný vnúčik Marko od dcéry Barbory možno raz prevezme chovateľskú stanicu.
V roku 1997 išla nakrúcať kamarátke video na strihačskú súťaž do Prahy, kde sa jej zapáčil biely kráľovský pudel. V Poprade našla zakladateľku chovu, Aidu Čarovné puto, úchvatnú, veľmi jemnú. Larka je jej vnučka a zdedila po nej jemnú povahu. S Aiduškou sa učili pripravovať na prvé výstavy a prezentovať sa na nich a veľmi to chytilo dcéru Barboru. Súťažila od deviatich do sedemnástich rokov, je štvornásobná majsterka Slovenska v Junior handlingu, kde mladý vystavovateľ elegantným a nenúteným spôsobom predstaví kvality svojho psa. Ako prvá Slovenka postúpila do anglického Birminghamu na najprestížnejšiu súťaž v predvádzaní psov. V septembri ju čaká výstava v Lučenci, predtým skúšky na canisterapiu s černuľkou Larkou. Začala pracovať v reedukačnom centre na Bankove, kde sú deti z rôznych rodinných pomerov už staršie, takže veľká debata, veľké prechádzky, uvidí, čo prinesie budúcnosť.
„Posledné, nečakané prekvapenie v mojom chove, bol desaťmesačný Charlie. Nikto nemal oňho záujem. Z ničoho nič sa pred tromi mesiacmi ozval Slovák Marek Harvan, žijúci na Aljaške. Charlieho si zobral, je s ním nadmieru spokojný, chodia mi od neho prekrásne maily. Pán Harvan je profesionálny musher a má záprahových psov, preto chcel nejakého psíka domov pre šesťročného syna Marca. Píše mi, že Charlinko je mojkoš, rodinný priateľ a fantastický Marcov kamarát. Začínajú ho cvičiť do záprahov pre deti, je to hra pre deti, aj psíkov. Charliemu sa to veľmi páči a v zime pôjde na súťaž s malým Marcom.“ Pred pár dňami prišiel ďalší e-mail od Marka Harvana z Toku, ktoré je hlavným mestom Aljašky v psích záprahoch: „Už som chcel napísať skôr, Charlie absolvoval strihanie, joj, je krásny. Boli sme pracovne na výstave, všetci ho tam obdivovali. A posiela veľa pozdravov.“
Marta Szattlerová,
Foto: autor a Ing Dagmar Szotáková
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 2/2014