(KR 2/2014)
Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
Jedného jesenného dňa som dostal informáciu, že okolo obecného úradu sa potuluje pes bez majiteľa. Keďže som sa práve strojil na poštu, ktorá sídli v objekte úradu, hodilo sa mi túto záležitosť preveriť.
A skutočne. Za budovou je postavený prístrešok na sedenie a pri lavici naozaj sedela pozoroval situáciu pekný psík. Na prvý pohľad som rozoznal, že sa jedná o poľovného psa plemena bígl. Psík bol čistučký, s obojkom i známkou na krku. Nejavil žiaden nepokoj, a keď som sa k nemu priblížil, vstal, podišiel ku mne a pokojne mi ovoniaval ruku a krútil chvostom. Vytiahol som pripravené vodítko a psíka som uviazal. Po rozhovore s pracovníkmi obecného úradu sme skonštatovali, že pes nie je z našej obce, čiže k nám nepatrí. Obvolali sme susedné obce, aby dali svojim občanom na známosť informáciu o zatúlanom psovi. Napísali sme jednoduchý leták o nájdenom zvierati, a ten sme vyvesili do všetkých obecných tabúľ. Nastal čas čakania. Prišlo neskoré popoludnie, a odozva žiadna. Vznikol problém, kam so psíkom večer a cez noc.
Napokon neostávalo nič iné, len umiestniť nalezenca niekam do koterca. Uľútostilo sa mi naozaj pekného psa, dobre som ho poprezeral, známka mi nič konkrétne o jeho majiteľovi nepovedala. Mohol som len konštatovať, že psík je mladý, maximálne trojročný, veľmi prítulný a inteligentný. Poslúchal na základné povely a zdalo sa mi, že ma začína mať celkom rád. I zrodilo sa rozhodnutie, že si ho dočasne „privlastním“. Psíka som priviedol do koterca k môjmu Sivákovi. Bola to pre mňa i Siváka nová skúsenosť. Najskôr som ich nechal zoznámiť sa len cez oká pletiva a bígla som zavrel do chodbičky pred dverami do koterca. Dostal vodu, tak ako i Sivák, a druhé misky na jedlo ostali zatiaľ prázdne. Psi sa najprv pozorne oňuchávali, chvosty mali zdvihnuté, bez pohybu. Prešli necelé dve minúty a chvosty sa začali pohybovať, krútiť a ozvalo sa kamarátske kňučanie, čo nasvedčovalo, že je všetko v poriadku. A tak som otvoril dvere na koterci a novým kamarátom som dal voľnosť. Neverili by ste, ako sa začali tešiť. Behali po celom koterci, po chodbičke, pili vodu jeden druhému z misiek a prejavovali si psie náklonnosti. Vošiel som i ja a hodnú chvíľu som sa hral s nimi.
Prišlo spoločné večerné venčenie. Obaja stále pobehovali okolo mňa a vôbec neodbiehali. A najviac ma prekvapili, keď dostali večeru a žrali vedľa seba, bez vrčania, až misky úplne vyprázdnili. Keď som odchádzal, obaja vošli do búdy a nastalo ticho, akoby tam vôbec neboli. Keď prišlo ráno, uvedomil som si, že mám dvoch kamarátov, ktorí ma majú radi, poslúchajú ma a s vďakou prijímajú potravu. Netrpezlivo som čakal na telefonát, ktorý by znamenal, že sa ozval majiteľ bígla. V kútiku duše som zrazu chcel, aby to ešte nebolo tak skoro.
Na moje potešenie prešiel piatok, sobota i nedeľa a majiteľ stále nebol známy. Až v pondelok okolo poludnia som mal telefonát, kde sa ozval pravdepodobný pán strateného psíka. Dohodol som si s ním stretnutie na 15,00 hod.
Z auta na parkovisku vystúpil mladý muž v lesníckej rovnošate a usmiaty mi podával ruku. „Tak vy ste našli môjho Alíka,“ vravel. Ja som sa o neho len postaral, odpovedal som. „Viete, boli sme na hone, 15 km odtiaľto, musel chytiť stopu, je to ešte mladý pes, stratil som ho, prepáčte, kde vlastne je?“ Hovoril útržkovite a dosť nervózne. Vyzeral však dôveryhodne, keď mi „Alíka“ popisoval a zdalo sa, že psík je naozaj jeho. Ale,… „Presvedčte ma inak,“ vravel som. Vy zostanete tu, pri aute a ja pôjdem za ním. Keď sa vám ohlásim, zavolajte ho, povedal som. Vošiel som do koterca, pootváral dvere, psíka som chytil za obojok a zavolal: „Môžete!“ Z parkoviska som počul zavolanie: „Alík!“ Mali ste vidieť tú reakciu! Pes sa trhol, vzoprel a vyštartoval ako strela a upaľoval za majiteľom. Lež som stihol pribehnúť k autu, už sedel na prednom sedadle a jeho usmiaty pán len dodal: „Tu sedáva najradšej!“ Presvedčili ma, že naozaj patria k sebe.
Spolu so Sivákom sme už len zamávali odchádzajúcemu autu s dvoma šťastlivcami. Vrátil som sa do koterca a upratal misky po náhodnom „hosťovi“. Ktovie, aká spomienka zostala po Alíkovi v mysli môjmu Sivákovi. Mne tá najlepšia.
Pavel Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 2/2014