Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
(KR 9/2014)
Severské psy majú fantastickú danosť, že sú predurčené na prácu a beh. My, ľudia, sme ich schopnosti postupne ovládli a upravili na pretekanie. Keď som si zadovážil severského psa, nemyslel som hneď na pretekanie, ale v psovi som chcel mať hlavne vynikajúceho spoločníka na túlanie sa prírodou. Po jednom roku jeho života som sa rozhodol zúčastniť sa s ním aspoň na jedných jesenných pretekoch v takzvanom canicrosse.
Canicross je v podstate cezpoľný beh, pri ktorom sú pes a psovod navzájom prepojení vodítkom s amortizérom. Behá sa na krátke vzdialenosti 5 až 8 km, ale do pretekov sa môže zaradiť i predĺžená trať. V tom prípade sú preteky spravidla dvojdňové.
Dozvedel som sa, že v neďalekom Ružomberku sa takéto preteky budú organizovať, a tak som prihlásil s dodržaním všetkých podmienok dvojicu „ja a modrooký Sivák z Donovál“.
V stanovený čas sme sa v sobotu ráno v Hrabove pod Maliným Brdom zaregistrovali a prešli nutno pred štartovnou kontrolou. Preteky pozostávali z dvoch častí. V prvý deň, v sobotu, sa bežal 2,5-km okruh dva krát s dodržaním časového limitu, ako tzv. šprint. Kto ho splnil, mohol nastúpiť i v nedeľu na okruh okolo vrchu Sidorovo na vzdialenosť 11 km. Sobotňajší štart prebiehal v polminútových intervaloch za pekného dopoludňajšieho počasia, ale po predchádzajúcom daždi, kvôli čomu bola trať trochu šmykľavá. Sivák sa statočne držal, ale s mojou kondíciou to bolo horšie. Nakoniec sme dobehli v stanovenom časovom limite, čím sme sa kvalifikovali do nedeľného „maratónu“. Pri počte šesťdesiatich štartujúcich som to považoval za úspech.
Nedeľa sa niesla v znamení pekného jesenného počasia a v očakávaní športového šťastia. O 10:30 zaznel štartovný výstrel a päťdesiatka pretekárov so svojimi štvornohými priateľmi sa hromadne vydala prekonávať nástrahy horskej trate. Na začiatku bolo treba poriadne zabrať, nakoľko chodník viedol dosť strmo do kopca. Niekoľko pretekárov nás predbehlo, ale stále sme sa držali v strede štartovného pola. Neskôr trať viedla po vrstevnici okolo vrchu Sidorovo, kde sa už bežalo ľahšie. Dobiehali sme do poslednej tretiny trate. Tam sa chodník zvažoval, a tak sme začali pridávať v behu. Zrazu som vpredu zbadal, že jeden z pretekárov spadol, zostal sedieť, jeho psík kňučala psovod si bolestivo držal ruku. Zastal som a opýtal sa ho, či je to vážne. „Neviem,“ odpovedal, „ale bolí to!“
Tento druh pretekov sa behá tzv. naľahko, čiže bez akejkoľvek výbavy. Poučený z turistických skúseností som mal pri sebe elastický obväz a nejaký leukoplast na rany. Podarilo sa mi poranenú ruku zafixovať a potom sme spolu „kráčali“ do cieľa. Po zídení z chodníka dolu na asfaltové parkovisko sme už videli vytúženú métu, kde nás čakali takmer všetci pretekári, ktorí nás, pochopiteľne, predbehli. Chytili sme sa za ruky ako malé deti, naši psíkovia vedľa seba, akoby v záprahu, a takto spoločne sme prešli cieľom za potlesku kamarátov a divákov.
Nešťastný pretekár nakoniec našťastie nemal ruku zlomenú, ale len vykĺbenú v ramene, a tú mu napravil a ošetril privolaný lekár. Naši štvornohí kamaráti, ani my dvaja sme síce nezvíťazili a na výsledkovej listine sme figurovali poslední s rovnakým časom, ale navzájom sme si dokázali, že šport je najmä hra a priateľstvo.
No a môj Sivák, severský pretekársky pes, získal prvú skúsenosť z ozajstných pretekov.
Pavel Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 9/2014