Pôvod a história vzniku chrtov III.
(KR 11/2013)
Centrum pre južnú formu vidí Studer v Indii. Iní bádatelia, ako, napríklad, francúzsky zoológ a Lamarckov žiak Goeffrey St. Hilaire a bádatelia domácich zvierat C. Keller a Jeitteles, vidia v Afrike pravlasť chrtov, pričom praotcom je vĺčok etiópsky. Východ je domovom niekoľkých plemien chrtov. Najvýchodnejšie žil chrt plemena Phu Quoc objavený na ostrove s rovnakým názvom v Siamskom zálive. Jeho pôvod je záhadou, pretože na ostrove nie sú priaznivé podmienky pre využitie takéhoto typu psa. V Indii žije rampúrsky chrt. Tieto psy sa využívajú na lov zajacov, šakalov a jeleňov. India bola pravdepodobne jednou z prvých krajín na svete, kde sa štvanie zveri so psami stalo športovou zábavou spoločensky vyššie postavených ľudí. Rampúrsky chrt, aj jeho blízky príbuzný, poligarský chrt, má krátku srsť. Susedné plemená sa už ale vyznačujú dlhou splývavou srsťou. Sú to plemená afganský chrt, ghazni, bell murray, kurdský chrt, tatársky chrt,… Bohatstvo ázijských stepných a horských oblastí, pokiaľ ide o plemená chrtov, je obdivuhodná. A pretože viaceré plemená, napríklad afganský chrt, vykazujú celú radu starobylých znakov, zdá sa, že práve tu bolo jedno zo stredísk vývoja tejto skupiny starobylých psov. Predsa dlhosrsté chrty zdobia našu planétu už veľmi dlho – z Egypta poznáme ich vyobrazenia z doby pred 5000 rokmi, z Indie obrázky o 2000 rokov mladšie.
Ázijské chrty rozhodne nepôsobia jednotvárnym dojmom. Dnes už mnohé zo starých plemien vyhynuli, alebo sa natoľko prekrížili s inými typmi, že už nemôžeme s presnosťou určiť, či ide o samostatné plemeno, alebo iba o určitú varietu. Rozhodne sa však u nich vyskytovali najrôznejšie typy srsti – od hladkej (niektoré kaukazské chrty) cez zvlnenú (krymský chrt, barzoj) až po rozmanité typy dlhej srsti, od splývavých závesov na ušiach, nohách a na chvoste (saluki), až po srsť podobného typu ako u afganského chrta. Postavenie uší je tiež u psov z tejto oblasti veľmi rôzne. Majú ich postavené (tatársky chrt), s prevísajúcimi špičkami, ako aj dlhé uši s bohatým osrstením. Pokiaľ ide o farbu, najviac rozšírená je plavá, alebo rôzne odtiene červenej, biela, škvrnitá, žíhaná, melírovaná, čierna s pálením,… Do tejto skupiny patrí, napríklad, afganský chrt, saluki, kurdský chrt, kaukazský chrt, čerkeský chrt, krymský chrt, barzoj, tatársky chrt, tazy, tajgan a ďalšie. Viacero z menovaných psov nemá doteraz medzinárodne uznaný štandard. Aj keď prvé, zreteľne ako chrty identifikovateľné výtvarné znázornenia, nachádzame v Egypte, treba prízvukovať, že v Afrike vlky nikdy nežili. Egyptské domáce psy museli teda prísť do Nílskej delty s prisťahovalcami z Prednej Ázie. Predhistorické lebky južného druhu chrta sa dodnes nenašli. Ostrú deliacu čiaru medzi chrtmi a niekoľkými páriovými formami orientu nemožno narysovať, práve tak sa nedajú osteologicky jednoznačne dokázať ani rozdiely medzi severnými a južnými chrtmi.
Aj keď sa podľa stavby tela zdá, že chrty sú skupinou jednotvárnou, ktorej jednotliví príslušníci sa líšia nanajvýš osrstením, nie je tomu tak. Z vývojového hľadiska sa rozpadajú na dve línie, ktorých pôvod je úplne odlišný. Podobné základné črty stavby tela sú iba výsledkom paralelného vývoja psov z dvoch úplne nezávislých línií. Rovnako tiež nápadná podoba s voľne žijúcimi psovitými šelmami bežeckého typu, ako, napríklad, s vĺčkom etiópskym alebo s juhoamerickým vlkom hrivnatým, je výsledkom konvergentného vývoja daného obdobným spôsobom života alebo – u domácich psov – zhodným využitím, nie však vývojovým príbuzenstvom. Aby pes či jeho voľne žijúci predok obstál v konkurencii ostatných šeliem, alebo neskôr pri spoločnom love s človekom, musel sa dokonale prispôsobiť podmienkam prostredia a druhom lovenej zveri. Prvou a najstaršou loveckou špecializáciou bolo štvanie – tzv. durenie – zveri. V nepriechodnom, ťažko prístupnom a bohato zalesnenom biotope, aký prevažuje na európskom kontinente, nepotrebovali psy príliš vysokú rýchlosť, ale skôr vytrvalosť, silu a dobré čuchové schopnosti. V rovinatých stepiach Ázie, Stredného Východu alebo na okrajoch afrických púští vyžadoval lov rýchlo sa pohybujúcich antilop a gaziel hlavne rýchlosť, podmienenú odľahčenou stavbou tela. V takomto prostredí sa z protoduričov formovali chrty. Postupom času sa so vzrastajúcou špecializáciou začali obe skupiny od seba oddeľovať a začali vytvárať samostatné vývojové línie. V určitom prostredí zostali tieto línie zachované, inde začali vznikať prechodné typy, u ktorých je ťažké rozhodnúť, či sú ešte duričmi, alebo už ide o chrty.
Aj keď duriče a chrty pracujú odlišne, v stavbe tela existujú medzi nimi úplne plynulé prechody, ktoré ich príbuznosť jednoznačne potvrdzujú. Príkladom môže byť napr. basenji, juhoruský durič alebo grécky durič. V ich prípade však telesná stavba, dĺžka a spôsob nasadenia a nesenia uší, dĺžka a farba srsti hovorí viac za príbuznosť s pravými európskymi duričmi. Podobne je na tom aj faraónsky pes, kedysi nazývaný faraónskym chrtom. Druhé pomenovanie bolo v podstate dvojnásobne zavádzajúce, pretože toto plemeno malo a má okrem podobného vzhľadu veľmi málo spoločného s dávnymi psami – chrtmi faraónov. Až na prelome 70. a 80. rokov bol faraónskym psom pomenovaný „chrt“ z ostrova Malta, do tej doby radený medzi duriče, menom Kelb tal Fenek. Nemožno vylúčiť, že faraónske chrty a ich vývojoví nástupcovia, mediteriánni podenkovia, sú pôvodnými domestikantmi mezolitických lovcov a zberačov, ktorí žili pozdĺž Nílu už od 5. tisícročia p. n. l. a aj o niečo skôr v miestach dnešnej Sahary.
Podenkovia sú lovcami predovšetkým králikov a zajacov. Okrem zraku využívajú aj vynikajúci čuch, čím sa líšia od pravých chrtov. Tento znak poukazuje na vývojový pôvod a starobylosť celej skupiny, u ktorej sú zachované rudimentálne inštinkty a schopnosti. Za pripomenutie stojí aj fakt, že tieto psy štekajú len vo chvíli, keď sa dostanú na dohľad lovenej zveri. Inak sú veľmi tiché, podobne ako basenji. Pri love sa vyznačujú ešte jednou zvláštnosťou. Keď jeden zo psov pri štvaní dobehne korisť, ostatní ho obklopia a z určitej vzdialenosti akoby kontrolujú jeho prácu. Nejde ale o typický svorkový lov, ale skôr o skupinu lovcov, ktorí medzi sebou vzájomne komunikujú. Faraónsky pes nás teda vedie k ďalšej významnej skupine plemien prechodného typu, k podenkom. Ešte do polovice 20. storočia boli v podstate za faraónske chrty považované všetky chrtovité duriče mediteriánnej oblasti s postavenými ušami. Z nich boli až nedávno postupne vytvorené jednotlivé samostatné plemená, dnešný kanársky podenko, ibizský podenko, portugalský podenko a cirneco dell Etna. Portugalský podenko zahŕňa tri veľkostné a dve rôzne osrstené variety. Tento napohľad kríženec, ktorého by sme len ťažko spájali s vývojovou vetvou vznešených chrtov Stredomoria, je mimoriadnym zjavom, podobne ako basenji. Medzi kultúrnymi plemenami predstavuje, kadiaľ a ako viedla cesta k dnešnej mnohotvárnosti ríše psov. Variabilita kohútikovej výšky i rôznorodosť srsti u portugalského podenka poskytuje názornú predstavu, ako sa z nevyrovnanej primitívnej formy vyčleňovali a menili ďalšie typy. Primitívnosť musíme ale v tomto zmysle chápať ako výraz jednej z prvých fáz zošľachťovania domáceho zvieraťa. Na kanárskych ostrovoch má domov tiež jedno z plemien tzv. mediteriánnych chrtov – kanársky podenko. Aj napriek morfologickej vyspelosti je zaradený do sekcie primitívnych plemien poľovných psov, podobne ako jeho blízki príbuzní. Do mediteriánnej oblasti a ďalej do Európy sa psy tohto typu šírili prostredníctvom Peržanov a Kartágincov na prelome letopočtov vďaka Rimanom. Na ostrovoch v Atlantickom oceáne severozápadne od Afriky a v Stredozemnom mori – na Malte, Baleároch, ale tiež na pobreží Španielska a Francúzska – sa tieto formy udržali v takmer nezmenenej a vzájomne sa takmer nelíšiacej podobe až do modernej doby, a je ich teda možné aj napriek značnej geografickej rozptýlenosti pokladať viac za lokálne variety než za samostatné plemená. Vysvetlenie pre ďalšie šírenie chrtovitých duričov ponúka ibizský podenko. Okrem ostrova Ibiza ho nájdeme aj na ďalších ostrovoch Baleár, na Malorke, Menorke a Formentere. Podstatné ale je, že prítomnosť tohto jedinečného chrtovitého psa sa neobmedzuje len na spomenuté ostrovy Stredozemného mora. V pomerne malých obmenách exteriéru sa vyskytuje aj v rozsiahlej oblasti Španielska a Francúzska, hlavne v Katalánsku, Valencii, Rousillone a v Provencii. Či existujú medzi „tesemami“ starých Egypťanov so stojacimi ušami a zatočenými chvostami príbuzenské vzťahy k ruským, ázijským a západoeurópskym chrtom s ovisnutými ušami, dlhým a hrubým osrstením a s ovisnutým alebo šabľovitým chvostom, nemožno ani potvrdiť, ani poprieť. V tejto súvislosti však musíme vziať na vedomie, že staroegyptská „tesemovská forma“ sa zachovala len okolo Stredozemného mora (podenko, faraónsky pes, cirneco dell Etna – sicílsky chrt) a zrejme nikdy neprenikla ďalej na sever. A aj keď myslíme na južné a severné centrum, nemusíme v žiadnom prípade robiť zodpovednými za rozšírenie chrtov rozsiahle predhistorické sťahovania národov. To, že v neskorších dobách, pre ktoré sú také obchodné styky a sťahovania národov historicky doložené, došlo k miešaniu rôznych foriem chrta a tvorili sa nové formy, je isté. Pretože sa však doteraz nepodarilo rozdeliť na základe osteologických znakov rôzne skupiny psa domáceho na južné a severné formy, bolo by asi aj zbytočné pátrať po južných a severných centrách chrtov. Veľká variabilita psa domáceho dala asi už veľmi skoro vzniknúť na jednej strane štíhlym a na druhej strane masívnym formám, a že sa štíhle typy zvlášť dobre hodili na štvanicu na utekajúcu divú zver, aj to človek asi spoznal už veľmi zavčasu. A tak všade, kde človek na širokých, otvorených plochách poľoval na divú zver, vznikli typy psov, ktoré sa stali východiskovou základňou pre dnešné plemená chrtov.
Do Nového sveta sa dostali s bielymi dobyvateľmi v 15. a 16. storočí. Psy tohto typu Indiáni nepoznali. Räber sa pripája k teórii E. Haucka. Hauck hovorí, že na otázku o pôvode dnešných foriem chrta sa dá odpovedať len viac alebo menej pravdepodobnými domnienkami. Či je chrt vzniknutý zo striedmosti, nehovoriac už z hladu, ako predpokladá Hilzheimer, a či taký typ vznikol na rôznych miestach a v rôznom čase ako dôsledok prostredia (krajina, step), alebo či ho vytvoril až šľachtiteľ, to sa dnes nedá rozhodnúť. Raz snáď výskumy najpôvodnejších foriem, len čo bude k dispozícii dostatok materiálu (opisy živých psov, obrázky, kostry), podporia lepšie tú či onú domnienku. Musíme mať stále na pamäti, že chrt je extrémnym typom duriča, najdokonalejšie prispôsobeným vlastnému spôsobu lovu koristi – štvaním. Boli teda svojím spôsobom prirodzení rovnako v Afrike, ako aj v Írsku.
V budúcom čísle: Chrty v náboženstve a v umení
Ing. Ivan Pádej
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 11/2013