Hlavné typy psov
(KR 3/2013)
Na začiatok treba podotknúť, že staroveké psy neboli krížené za účelom dosiahnutia čistokrvnosti, čo je relatívne mladou a populárnou praktikou hlavne uplynulých dvoch storočí. V tomto prípade je dôležitá funkcia, ktorá bola od nich vyžadovaná. Takže, keď si predstavíme napríklad molossa, treba brať do úvahy, že v staroveku ho mohla predstavovať prakticky väčšina veľkých pastierskych a strážnych psov bez ohľadu na konkrétny výzor.Preto si myslím, že bude prínosnejšie opísať pár základných typov psov z hľadiska ich funkcie, ako sa po jednom zaoberať plemenami uvedenými vyššie.
Lovecké psy
Klasická lovecká literatúra počína spisom antického gréckeho filozofa a vojenského vodcu Xenofóna. V spise O lovectve uvádza, že lovil pešo a za pomoci duričov, ktoré nahnali zajace do sietí. Tvrdí, že by sme mali vlastniť lovecké psy s dobrým ňufákom a zvukovou zhodou. Po vymenovaní nedostatkov nám poskytuje „štandard plemena“, ktorým ich posudzuje: „V prvom rade by mal byť tento ideálny typ loveckého psa veľký a vybavený ;ľahkou malou hlavou, širokým a plochým ňufákom dobre zrastenou a ;silnou spodnou časťou čela, zvraštenou do výrazných vrások ;hlboko posadenými čiernymi a žiarivými očami do hlavy veľkým a širokým čelom, širokým hrudníkom a pomerne korpulentným, lopatkami mierne oddelenými od chrbta, svalnatými bedrami, veľkosťou priemerne medzi dlhými a krátkymi, ani príliš pružné, ani stuhnuté, s dlhým, rovným a špicatým chvostom.“
Za predpokladu, že všetko spĺňali, boli výrazné vo vzhľade, svižné, dobre urastené, rýchle, s ostražitým pohľadom a vhodným štekotom. Okrem zajaca, ktorý zaberá viac než 70 % tejto knihy, loví tiež vysokú zver a divoké kance. Technika, ktorú používa, je veľmi podobná tej pri love zajaca, ale pravdepodobne s použitím väčších (Indian) loveckých psov a silnejších sietí.Ako väčšina lovcov, aj Xenofón je dogmatický. Keď vynecháme mýtických Castoriana Vulpine, zmieňuje sa len o hŕstke psov (všetky okrem Lakónskeho), a to len z dôvodu lovenia vysokej zveri a kancov.
Jeho rímsky nástupca Grattius, ktorý písal asi o štyristo rokov neskôr, už uvádza okolo dvadsaťdva „plemien“. Medzi nimi je aj keltský Vertragusloviaci zrakom, ktorého chváli Arrian pre oveľa úspešnejšiu, nezvyklú techniku lovu.
Po ich začlenení do Rímskej ríše prispeli Kelti k „športovejšej“ filozofii do prevládajúceho spôsobu psej výchovy, a tá trvá dodnes. Nelovili pre pôžitok z krvi alebo chytenia zveri, ale kvôli možnosti sledovať ich psov konať s obratnosťou a rýchlosťou. Ak zajac predsa len unikol ich prenasledovaniu, stiahli svoje psy a úprimne sa radovali z úspechu protivníka. Zaujímavé sú aj keltské prinášače, ktoré prejavovali veľmi prirodzené sklony k privedeniu zranenej zveri a jej nedotknutému vráteniu majiteľovi.
Psy loviace zrakom boli dostatočne rýchle, aby chytili zajace po vlastných, takže lovci boli oslobodení od používania pevných sietí a mohli loviť pešo alebo na koni. Arrian v podstate obhajuje uvoľnenie páru psov, ktorý mohol zajaca štvať až dovtedy, kým nebol chytený alebo neušiel. Preto boli uprednostňované psy doslova „dlhé od krku po chvost“, a naopak, krátkosť tela naznačovala pomalosť a nízku kvalitu.
Z týchto opisov a rôznych zobrazení si môžeme urobiť celkom jasný obraz o klasických loveckých psoch. Od 5. storočia p.n.l dochádza k užšej špecializácii uhladenejších loveckých psov lakónskeho typu, používaných na lovenie zajacov a ťažších, viac srstnatých molosského typu pre lov väčšej zveri a divých kancov. Od rímskych čias, spolu s rozpínaním ríše, sa rýchlo zvyšoval ;počet plemien lovecké psy sa ešte viac špecializovali a zahŕňali veľmi štíhle a rýchle štvacie psy typu Vertragus.
Strážne a pastierske psy
Z troch dôležitých spisov o poľnohospodárstve sa v tom najranejšom zmieňuje Cato (160 p.n.l.) len o tom, že strážne/pastierske psy by sa mali pripútať počas dňa, aby boli horlivejšie a ostražitejšie počas noci.
Viac informácií sa dozvedáme od Varrona (okolo 37 p.n.l.), ktorý uvádza „štandard plemena“ pre tieto psy: „Mali by byť pôvabní v tvári, veľkosťou vhodní, s očami buď potemnenými alebo žltkastými, majúc krátku sánku s dvoma trochu z nej ;vyčnievajúcimi tesákmi zľava a sprava vrchné by mali byť skôr ;;rovné než zakrivené, majú mať veľkú hlavu zvesené uši silný chrbát a šiju, široké laby, ktoré sa pri chôdzi rozťahujú, oddelené prsty, pazúry tvrdé a zakrivené. Chrbtica ani ;;vyčnievajúca, ani kývajúca sa chvost silný s hlbokým brechaním. Najlepšie v bielej farbe, aby mohli byť ľahko rozlíšiteľné v tme a od vzhľadu leva.“
Ďalší z antických autorov, Columella, ktorý píše v 1 storočí n.l., súhlasí s Varronom, že každý hospodár potrebuje psa rovnako na stráženie jeho majetku a stád. V tejto hospodárskej príručke, čo je zaujímavé, nehovorí o tom, že psy boli využívané ;na zhromaždenie a ovládanie stáda, tak ako naše pastierske psy dnes ale ich úlohou bola ochrana pred divokými zvieratami, obzvlášť vlkmi.
Čo sa týka rozlíšenia týchto psov, Varro aj Columella zdôrazňujú, že strážny pes by mal byť mohutnej postavy „amplissimuscorporis“ a čierny, pretože táto farba je zastrašujúca počas bieleho dňa a v noci splýva s temnotou. Mal by byť chlpatý, s krátkym chvostom a dokonca nám podáva inštrukcie na jeho skrátenie. Obaja autori tvrdia, že pastierske psy by mali byť bielej farby, ktorá ich robí rozpoznateľnými od prepaduchtivého vlka. Z tohto jasne vyplýva, že boli aspoň také veľké ako vlci a nesmelo dôjsť k ich mylnej zámene. Columnella dodáva, že by mali byť útlejšie než strážne psy, pretože je nutné, aby boli dostatočne rýchle na dohnanie vlka a opätovné získanie odneseného zvieraťa.
Canespugnaces – vojenské psy
Pre lepšiu predstavu o tejto „pracujúcej triede“ psov uvediem najpovestnejšieho spomedzi nich, ktorým bol vojensky trénovaný Mollosus. Aj keď jeho pôvod nie je celkom jasný, dá sa predpokladať, že sa v Grécku objavil ako súčasť légie obrovských vojenských psov, ktoré sprevádzali perzského kráľa Xerxa, keď ho v roku 480 p.n.l. napadol. Koniec koncov, zvieratá mohli byť potomkami ázijských vojenských psov prinesených do Egypta Hyksósmi zhruba pred 1600 rokmi p.n.l.
S hmotnosťou väčšou ako 100 libier bol Mollosuszosobnením smrti, schopný prekvapujúcou rýchlosťou a dostatočnou silou zraziť alebo odtiahnuť ozbrojeného muža z jeho koňa a následne ho rozpárať či roztrhať. Rímsky armádny esejista Blondus veril, že tieto psy museli byť „desivým protivníkom každému okrem jeho pána natoľko, že nedovolili, aby boli pohladení ani od tých, ktorých poznali najlepšie. Rovnako sa vyhrážal každému pod hrozbou použitia zubov a jeho pohľad vyzeral stále,akoby horel hnevom.“
No Rimania neboli jediní, kto „zamestnával“ útočné psy na bojisku. So svojou dlhou tradíciou zaobchádzania s vojenskými psami prispeli Kelti vlastnými predstavami (čo sa týka starostlivosti o psa, výcviku a chovu) grécko-rímskej kultúry. Rímski vojenskí stratégovia prevzali v krátkej dobe niektoré druhy výstroje pre ich vlastné légie psov. Samotný keltský výcvik je prakticky identický s tým, ktorý využívajú moderné vojenské organizácie za pomoci podnecovania psích útočných sklonov.
Vďaka Blondovi vieme aspoň približne, ako jedno z takýchto cvičení prebiehalo: „Muž bol vybavený ochrannou vrstvou silnej kože, ktorú pes nebol schopný rozhryznúť. Pes je popoháňaný proti mužovi, v tom muž v koži začne utekať, a potom dovoľuje, aby bol chytený a padá na zem pred psa, aby ním bol pohryzený.“
Psy v aréne
Aj napriek nepopierateľnému prínosu antických autorov je niekedy príliš ťažké uveriť príbehom o psoch akokoľvek veľkých a zúrivých v priestoroch arény. Napríklad, Alexander Veľký (356-323 p.n.l.) vlastnil suku molosského psa pomenovaného Peritas, ktorá bola povestná tým, že bez akejkoľvek pomoci zabila v zápasoch leva a slona. Skľúčený zármutkom nad jej smrťou viedol oficiálny pohrebný sprievod až k jej hrobu, kde bol vztýčený veľký náhrobný pomník, a takisto nakázal neďalekým obyvateľom, aby pri každoročných slávnostiach oslavovali jej pamiatku.
Domáce psy
Zatiaľ čo boli lovecké, pastierske a strážne psy chované pre konkrétny účel, pričom museli spĺňať isté zásadné kritéria, úlohou tých domácich bolo jednoducho udržiavanie si niečej náklonnosti. Výhodnosť a hodnota tohto podniku je dokonca potvrdená modernou medicínou, ktorá dokazuje, že tí, ktorí takéhoto psa vlastnili, boli oveľa menej náchylní na srdcové ochorenia. V literatúre, bohužiaľ, chýba akákoľvek zmienka o „štandarde plemena“, takže je dostupných informácii o vzhľade a povahe týchto zvierat len veľmi málo. Napriek tomu je tu jedno „plemeno“, ktoré zaručene rozpoznávame, a tým je Melitean. Aristoteles ho veľkosťou prirovnáva ku kune, a to, že sa jedná naozaj o známe plemeno, potvrdzujú zmienky ďalších autorov Plinia a Strabona. Toto plemeno sa obyčajne uvádza ako Maltese, ale Plinius predpokladá, že pochádza z inej oblasti Jadranu. V tomto zmysle by mohlo byť dôležité meno Martialovho psa Issa, ktoré má blízko k jadranskému Melite.
Psia výstroj
Ako sa dá predpokladať, antickí autori nám poskytli množstvo cenných informácii ohľadom potrebnej psej výstroje.
Xenofón hovorí, že najvhodnejšie doplnky pre loveckých psov sú vôdzky, opasky a obojky, ktoré by mali byť mäkké a široké tak, aby nepoškodzovali ich srsť.Varro opisuje obojok strážnych psov, tzv. melium, vyrobené z hrubej kože so špicatými hlavičkami, pod ktorými je prišitý kúsok jemnej kože, čo zabraňovalo tvrdému kovu, aby zraňoval krk.Menované pomôcky nevyžadujú obsiahle komentáre, ale za zmienku určite stoja telové pásy, ktoré sa v dnešných dobách viac nepoužívajú. Podľa Polluxa šlo v podstate o široký opasok, na ktorom boli všité hroty. Slúžil na ochranu slabín zvieraťa pred zranením. Obzvlášť takého, čo lovil divoké kance. Tiež sa mohli používať na suky ako spôsob prevencie párenia.
Vojenské psy Grékov, Rimanov a Keltov boli vyzbrojené špicatými obojkami tak, aby poranili nohy nepriateľových koní. Inokedy im obliekli vypchaté vesty, aby ich ochránili pred šípmi a kopijami. Gréci priväzovali hrnce rozpáleného oleja k hlavám niektorých ich psov, čo im umožňovalo popáliť konské bruchá. Navyše Kelti trénovali ich psy k tomu, aby sa uchopili konských nozdier, a tým využívali ich prirodzený sklon k chyteniu a držaniu veľkej zveri.
V budúcom čísle: Psí liečitelia, strážne psy bohov
Bc. Miroslava Malinová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 3/2013