Pes v antických prameňoch a umení – 1. časť

Dejiny psa

(KR 1/2013)

Vznik druhu „pes domáci“ môžeme zaradiť približne do obdobia 15 000 rokov p.n.l., čím sa dá, prirodzene, považovať za najstaršie domestikované zviera. No už v tomto bode sa pohybujeme na tenkom ľade, pretože, ako už dnes vieme, pes nebol človekom pripútaný, ani násilím donútený pri ňom ostať. Práve naopak, pes sa pre spolužitie s ľuďmi rozhodol dobrovoľne, na základe obojstranných výhod. Prečo? Kvôli odpadu, ktorý vznikal kumuláciou ľudí na jednom mieste. Keď sa zamyslíme nad tým, kedy sa objavujú najstaršie kostrové pozostatky „protopsa“, zistíme, že sa táto doba zhruba zhoduje s časom, keď sa človek natrvalo začína usadzovať na jednom mieste. Zvyšky jedla prilákali menej plaché jedince, ktoré sa začali zdržiavať v ľudskej blízkosti. Je preto vysoko pravdepodobné, že si človek časom pár osirelých „mrchožrútov“ osvojil, a nič už nebránilo tomu, aby proces „domestikácie“ psa mohol začať.

Predkovia psa

Dohady týkajúce sa genetických predchodcov domestikovaného psa sa stali predmetom vedeckých diskusií a skúmaní presahujúcich minulé storočie. Aj napriek výskumom zostal pôvod psa až donedávna nejasný. V minulosti boli za hlavného predka považovaní takmer všetci členovia čeľade psovitých. Existovala dokonca teória, že pes a vlk koexistovali vo voľnej prírode až do domestikácie psa, no tento názor nebol nikdy paleontologicky doložený. Darwin veril, že najvhodnejším kandidátom je šakal (Canisaureus); iní zas, že ním je kojot prériový (Canislatrans), pes hyenovitý (Lycaonpictus), pes dingo (Canisfamiliaris dingo), kuon horský (Cuonalpinus) alebo vlk (Canislupus).

Pre efektívny výsledok v hľadaní pôvodu psa boli použité tri nasledujúce postupy:

1. Porovnávajúci – založený na rozdielnej morfológii súčasných divokých zvierat a domestikovaných druhov, najčastejšie na základe anatómie kostier. Dôležitým predpokladom je morfologická podobnosť medzi druhmi, a teda bližšia väzba zdedená po predkoch. Tento postup je nanešťastie obmedzený v prípade čeľade psovitých tým, že majú jednotnú povahu čŕt v celom druhu. Všetci voľne žijúci členovia čeľade psovitých majú široké hrudníky, úzky pás a dlhé nohy.Niektoré rodové línie psov sa však vyznačujú jedinečnými morfologickými vlastnosťami a môžu byť rozlíšené od ostatných členov čeľade, čo poskytuje niekoľko dôkazov psej fylogenézy. Týmto spôsobom môžeme vylúčiť, napríklad, psa hyenovitého ako blízkeho príbuzného a pravdepodobného predka psa. Dôvodom je počet štyroch prstov na predných nohách, zatiaľ čo ostatní príslušníci rodu Canisich majú päť. Taktiež jeho kľúčna kosť dnes už prakticky neexistuje ani u vlkov, či domestikovaných psov. Ďalej môžeme podľa chrupu vylúčiť aj kuona horského, ktorý má dve spodné stoličky, zatiaľ čo pes a jeho blízki príbuzní ich majú tri.

Najväčšiu podobnosť so psom vo všetkých formách morfologického porovnávania vykazuje pes dingo. Ten sa však v paleontologických a archeologických dokladoch neobjavuje skôr ako pred 6000 rokmi p.n.l., čo naznačuje, že dingo bol privedený do Austrálie ako domestikovaný pes migrujúcou skupinou lovcov a následne zdivel. Na už i tak zložité zistenie spojitosti medzi vlkom, šakalom, kojotom a psom sa použilo separovanie na základe tvaru lebky, telesnej veľkosti, pevnosti väzív, chrupu a veľkosti priestoru lôžka zubných koreňov. Výskumom sa zistil podstatný rozdiel medzi lebkami šakalov a kojotov (sklon k nápadne vypuklému tvaru) oproti lebkám vlkov a psov (vydutý tvar).

Veľkosť tiež zohráva dôležitú úlohu v určovaní potenciálneho predka. Pretože redukcia veľkosti je bežná v prvotných štádiách domestikácie, počet raných plemien veľkých psov sa zužuje na vyhľadávanie najväčších divých príslušníkov čeľade psovitých, čo vylučuje šakala, pretože má menšiu lebku než ostatné rané psy.

Iný zaujímavý znak ukázal, že domestikované zvieratá majú proporcionálne menšie mozgy než ich divé náprotivky. Tento jav je zhodný medzi vlkom a psom, no neplatí medzi šakalom a psom, keďže šakal má menší mozog než pes v porovnaní s veľkosťou jeho tela.

2. Longitudinálny – pozoruje zmeny u zajatých divokých zvierat počas niekoľkogeneračnej periódy s cieľom objasniť rýchlosť adaptívnych zmien u určitých druhov. Tieto štúdie dokázali, že u zajatých jedincov čeľade psovitých môže dôjsť k rýchlym morfologickým zmenám. Napríklad, vlci odchovaní v zajatí začali v priebehu štyroch generácií vyzerať ako veľké domestikované psy. Rozdiely v ich lebkách sú markantné. Divoký vlk a mláďatá vychované v zajatí sa líšia hlavne vo veľkosti a mohutnosti lebky, čo je pravdepodobne odrazom ich životného štýlu a stravy. K podobnému výskumu došlo v päťdesiatych rokoch na Sibíri, kde prebiehal pokus o domestikáciu divokých polárnych líšok, zvierat, ktoré je ťažké ovládať či vôbec chovať. Prostredníctvom selekcie jedincov krotkejších, než boli ich rodičia, sa v priebehu desiatich rokov zmenilo nielen ich správanie, ale aj zjav. U niektorých sa objavilo strakaté sfarbenie, čo v prírode znamenalo prezradenie, a tým istú smrť. Iné začali štekať či dokonca odpovedať na oslovenie ich menami. Ako zistili vedci – adrenalín, hormón stresovej reakcie útoku alebo úteku, a melanín – pigment, od ktorého závisí sfarbenie kože, srsti, očí atď., sú chemicky prepojené, takže sa menia spoločne. (PBS Nature: Dogs That Changedthe World)

Podobne bola u veľkého množstva druhov, ktoré v nedávnej dobe prešli zmenami vo veľkosti počas domestikácie, preukázaná čeľusť preplnená zubami. Dôvodom je to, že zuby sa nezmenšujú rovnakou rýchlosťou ako lebka. A keďže množstvo raných psov malo veľké, preplnené, vlkovi podobné zuby, naznačujúce vývoj z väčšieho predka, najpravdepodobnejším kandidátom je teda na základe veľkosti vlk. Zaujímavosťou je, že toto oneskorenie odozvy rastu zubov môžeme zaznamenať aj u tradičných plemien psov, ktorých veľkosť telesnej stavby dávno prekonala postavu vlka. Napríklad u írskeho vlkodava zostali zuby v porovnaní s lebkou relatívne malé.

3. Týkajúci sa správania – posudzuje podobnosti a odlišnosti v správaní divokých a domestikovaných psov. Čeľaď psovitých delíme do troch základných typov tried na základe stupňa ich spoločenskosti:

• Samotári (napr. líšky)
• Druhovia (napr. kojoty a šakaly)
• Spoločenskí jedinci (napr. vlk, pes hyenovitý, kuon horský)

Rozdielne stupne spoločenskosti vytvárajú rôzne nátlaky na spôsob komunikácie. Psí predok musel byť spoločenský a jeho schopnosť komunikácie zlučiteľná s tou ľudskou. Vlk je s jeho sociálne orientovanou skupinovou spoločenskosťou spolu s vysoko vyvinutým vizuálnym a zvukovým systémom jediným predstaviteľom čeľade psovitých, ktorý spĺňa všetky kritériá.

4. Molekulárna biológia – je využívaná len odnedávna. Tieto postupy nedokážu oddelene poskytnúť presvedčivé a nesporné výsledky, ale spoločne dokazujú zrejmý vzťah medzi vlkom a psom.

Počiatky psa a prvé plemená

Ak sú vyššie uvedené závery skutočne správne a vlk je predkom všetkých psov, dá sa opodstatnene tvrdiť, že prvé psy neboli rovnako vyzerajúcim plemenom, keďže tiež neexistoval len jeden druh vlka, z ktorého vzišli. Rozdiely medzi psami boli spočiatku mierne, v závislosti na daných druhoch vlka pochádzajúcich z rôznych oblastí sveta. Vzhľadovo došlo u psov, ktoré sa už nekrížili s divo žijúcimi príbuznými, k zmenšeniu lebky a mozgu; už viac nepotrebovali zuby zabijaka, takže dochádzalo k ich zmenšeniu; ich ňufák sa skrátil a telo sa zredukovalo na dve tretiny veľkosti vlka.

Základné praplemená, ktoré možno identifikovať vďaka archeologickým objavom, sú:

• Canisfamiliarispalustris – alebo Canisfamiliarispalustris Riiti – meyer (pes bahenný), odvodzuje sa od neho pôvod špicov, pinčov, bradáčov a teriérov.
• Canisfamiliarisinostranzewi -odvodzujú sa od neho severské, pastierske a niekedy i molosoidné plemená.
• Canisfamiliarisdecumanus – odvodzuje sa od neho pôvod dogovitých psov.
• Canisfamiliarismatrisoptimae – predpokladaným potomkom sú ovčiaky.
• Canisfamiliarisintermedius – jeho dedičstvo nesú klasické lovecké plemená (napr. duriče) a pudly.
• CanisfamiliarisLeineri – pravdepodobne sa od neho odvíja vývoj chrtovitých plemien.

Ďalším vývojom dochádza k miešaniu psov rôznych kultúr, k experimentovaniu so „šľachtením“. Cieľavedomý výber šteniat pre žiadané využitie viedlo k postupnej špecializácii plemien v rôznych pracovných oblastiach, akými sú lov, ochrana majetku či stáda, vojnové a ťažné upotrebenie, atď. Pes domáci je niekedy odborníkmi považovaný za samostatný druh, inokedy zas za poddruh vlka. Nech je už pravda akákoľvek, v súčasnosti je pes natoľko povahovo a geneticky odlišný od svojho predka, že ho môžeme v rámci všeobecného prehľadu považovať za samostatný živočíšny druh.

V budúcom čísle: Psy Klasického sveta

 

Bc. Miroslava Malinová

Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 1/2013