(KR 3/2017)
Čo s nájdenými zvieratami…
Viackrát sme upozornili na nedostatok aktuálnej právnej úpravy týkajúcej sa nakladania s nájdenými (stratenými či opustenými) zvieratami. Dovoľujeme si opätovne upozorniť na nedoriešený problém spočívajúci v nedokonalej a neúplnej právnej úprave predmetnej problematiky.
K porušeniu právnej povinnosti môže dôjsť buď protiprávnym konaním alebo opomenutím toho, čo malo byť v súlade s právom vykonané. Uskutočnené konanie (opomenutie konania) je protiprávne vtedy, ak v súvislosti s ním došlo k porušeniu právnej povinnosti, ktorá vyplýva zo všeobecne záväzných právnych predpisov. V súvislosti s vyššie uvedenými tvrdeniami si dovoľujeme upozorniť na dikciu § 135 Občianskeho zákonníka (zák. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov):
„Kto nájde stratenú vec, je povinný ju vydať vlastníkovi. Ak vlastník nie je známy, je nálezca povinný odovzdať ju príslušnému štátnemu orgánu. Ak sa o ňu vlastník neprihlási do jedného roku od jej odovzdania, pripadne vec do vlastníctva štátu. Nálezca má právo na náhradu potrebných výdavkov a na nálezné, ktoré tvorí desať percent ceny nálezu. Osobitný právny predpis môže inak upraviť oprávnenie toho, kto vec našiel alebo ohlásil.“ (Vyššie uvedené platí primerane aj na skryté veci, ktorých vlastník nie je známy a na opustené veci, ktorými môžu byť aj zvieratá ako živé tvory, schopné pociťovať bolesť, o ktorých starostlivosť má iný charakter, ako starostlivosť o iné veci.)
Na otázku ako sa má správať ten, kto našiel psíka v čase, kedy bol platný a účinný zákon č. 115/1995 Z. z. (zákon o ochrane zvierat), poznáme odpoveď. V § 23 tohoto normatívneho právneho aktu bolo uvedené, cit.: „Každý, kto prichýli túlavé zviera, ktorým sa na účely tohto zákona rozumie spoločenské zviera trvalo sa nachádzajúce mimo domova, opatery a dohľadu chovateľa, je povinný oznámiť to najneskôr do troch dní okresnej veterinárnej správe“. Takáto právna úprava umožnila nálezcovi veci – psa správať sa inak ako to predpokladajú skôr spomínané ustanovenia obsiahnuté v § 135 Občianskeho zákonníka, keďže osobitný právny predpis upravil inak oprávnenia nálezcu.
Problematika súvisiaca s vecami nájdenými sa zaraďuje od času zmeny Občianskeho zákonníka vykonanej zákonom č. 509/1991 Zb. do oblasti vlastníckeho práva. Dovtedy išlo o úpravu v rámci neoprávneného majetkového prospechu.
Strata veci je udalosťou, ku ktorej dochádza bez prejavu vôle vlastníka veci. Stratou sa vlastníctvo k veci stratenej nemení, vlastnícky vzťah trvá. To je dôvodom, pre ktorý nálezca veci je povinný vec vlastníkovi vydať, a ak ten nie je známy, je povinný nájdenú vec odovzdať príslušnému štátnemu orgánu. Vlastník sa môže prihlásiť a žiadať vydanie svojej veci v jednoročnej prekluzívnej – prepadnej lehote. Táto lehota plynie odo dňa prevzatia veci štátnym orgánom a po jej uplynutí vec zo zákona pripadá do vlastníctva štátu.
Zákon č. 115/1995 Z. z. bol derogovaný zákonom č. 488/2002 Z. z. (zákon o veterinárskej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Tento právny predpis prevzal úpravu ochrany zvierat pred týraním a nahradil tak zákon č. 115/1995 Z. z., neobsahuje však právnu normu, ako sa má správať nálezca strateného spoločenského zvieraťa. Z toho rezultuje povinnosť nálezcu v plnej miere rešpektovať ustanovenie § 135 OZ a vec odovzdať príslušnému štátnemu orgánu. Nezodpovedaná ostáva otázka – ktorému. Nie je žiadnym tajomstvom, že v Slovenskej republike neexistuje plošne vybudovaná sieť útulkov a karantén pre spoločenské zvieratá, keďže nie kogentnou je právna norma obsiahnutá v zákone o veterinárskej starostlivosti (zák. 39/2007 Z. z. – zákon o veterinárskej starostlivosti, ktorý nahradil úpravu obsiahnutú v zákone 488/2004 Z. z.), znejúcu nasledovne: „Štát a obce zriaďujú, prevádzkujú a podieľajú sa na prevádzke útulkov a karantén pre zvieratá“.
Z doteraz uvedeného vyplýva, že konanie subjektov, ktoré prichýlia nájdené spoločenské zvieratá (ak nejde o príslušný štátny orgán – a taký nepoznáme), nemá oporu vo všeobecne záväznom právnom predpise. Naviac sa ponúka otázka, ako by dopadol spor, v ktorom by si majiteľ strateného spoločenského zvieraťa nárokoval náhradu škody, ktorú by utrpel tým, že v lehote, v ktorej má právo sa prihlásiť o vydanie svojej stratenej veci, by táto už neexistovala, keďže za súčasného stavu je bežné, že nájdené spoločenské zvieratá bývajú usmrtené, pričom ako dôvod sa uvádza „primeraný dôvod na usmrtenie zvieraťa“ v zmysle § 22 ods. 4 písm. f) zák. 39/2007 Z. z., t.j. usmrtenie nechcených zvierat, ak pre ne nie je možné zabezpečiť náhradnú starostlivosť. Tu si však tí, ktorí o takomto úkone rozhodujú, neuvedomujú, že je rozdiel medzi zvieraťom opusteným, a teda nechceným, a zvieraťom strateným, po ktorom jeho majiteľ pátra. Je potrebné mať na pamäti absolútne ústavné právo garantované Ústavou SR (čl. 20) a skutočnosť, že ius disponendi – právo s vecou nakladať (a teda rozhodnúť o tom, že zviera je nechcené), má len vlastník veci.
Právnou úpravou nie je ošetrená ani povinnosť uspokojiť nálezcu poskytnutím náhrady výdavkov, ktoré s nájdenou vecou mal, a právo na nálezné vo výške 10 % z ceny nálezu, keďže toto predpokladá § 135 OZ, a niet iného právneho predpisu, ktorý by obsahoval inú právnu úpravu. (Právo na nálezné a na náhradu potrebných výdavkov má nálezca voči vlastníkovi, a to pôvodnému, ak je známy, alebo novému, ak vec nadobudne štát). Pokiaľ by nálezca nájdenú vec neodovzdal vlastníkovi, prípadne príslušnému štátnemu orgánu, ide o bezdôvodné obohatenie podľa ustanovení §§ 451 a nasl. OZ.
Od vyššie popísaných prípadov straty veci treba odlíšiť prípady, kedy dochádza k opusteniu veci (derelikcii). V tomto prípade sa na rozdiel od straty veci opustenie uskutočňuje z vôle vlastníka veci. Opustenie veci je jednostranný právny úkon, ktorý môže byť vlastníkom urobený aj konkludentným spôsobom. Opustená vec sa nevydáva vlastníkovi vzhľadom na skutočnosť ním využitého dispozičného práva. Vlastníctvo k opustenej veci nadobúda štát. Otázkou ostáva, či opustenie spoločenského zvieraťa je derelikciou, ak existuje povinnosť chovateľa spoločenského zvieraťa (§ 22 ods. 3 písm. h) zák. 39/2007 Z. z. v znení nesk. predpisov) spočívajúca v zákaze opustiť zviera s úmyslom zbaviť sa ho.
Príspevok by mal byť ďalším impulzom pre normotvorcov kompetentných zamýšľať sa nad komplexnou úpravou chovu spoločenských zvierat, ktorá v súčasnosti je nedokonalá a neúplná. Autori článku oslovili príslušný medziodvetvový ústredný orgán štátnej správy s otázkou, ktorý štátny orgán je treba považovať za ten, ktorý by prevzal úlohu starať sa o nálezy pri súčasnej právnej úprave. Prevádzkovateľmi väčšiny útulkov sú občianske združenia, teda nie subjekty, ktoré zriadil a prevádzkuje štát. Tieto subjekty obetavo vykonávajú zmysluplnú, neľahkú činnosť, za čo im patrí nesporne vďaka. Predpokladáme, že aj oni by privítali jednoznačné postupy upravené právnymi normami v príslušných všeobecne záväzných právnych predpisoch.
prof. MVDr. JUDr. Andrej Bugarský, PhD., doc. MVDr. Daniela Takáčová, PhD.
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 3/2017