(KR 2/2015)
Po prečítaní tohto nadpisu ste si možno povedali, čo je to, veď táto poviedka má byť o modrookom Sivákovi ?! Skúste vydržať , ponoriť sa do ďalšieho textu a zistíte, ako sa náš hrdina stretol so zvláštnym zvieraťom žijúcim vo Veľkej Fatre, ktoré vyzerá ako „terén koza“.
Všetci chovatelia severských psov vedia, že toto plemeno je veľmi zvedavé. Ak ste ho správne nevycvičili a menej poslúcha, tak pobehanie si, hlavne v lese bude pre Vás zložitá záležitosť. Keďže títo psi sú zároveň i lovci, zaujímajú ich všetky pachy v lese. Preto majú tendenciu neustále odbiehať z chodníka, alebo z cesty a všetko okolo seba kontrolovať, oňuchávať a značkovať. Vychádzky v zime som mal rád hlavne z toho dôvodu, že príroda bola prikrytá snehom a stôp, ktoré Siváka zaujímali bolo menej. No a keď som bol na bežkách, šli sme rýchlejšie a vtedy ho nevyrušovalo takmer nič. Ale boli i výnimky.
Jedného februárového dňa sme sa hneď z rána vybrali na prebehnutie sa okolo vrchu Magura smerom do Žarnovky a potom cez Korytnicu ku Koziemu chrbtu a po lyžiarskej magistrále späť na Donovaly. Cestu som dobre poznal, lebo v lete bola vyhľadávanou cyklotrasou a v zime tu bola bežkármi prejdená lyžiarska stopa. V to ráno bol však padnutý nový sneh a tak bola stopa z časti zaviata. Cesta nás viedla okolo Magury čo bola vlastne lesná zvážnica. Bolo príjemné počasie, teplota niečo pod nulou a viditeľnosť tak do päťsto metrov. Dostali sme sa až do doliny Žarnovka, ktorou tiekol rovnako pomenovaný potok. Tu bola stopa už celkom zapadaná a nového snehu bolo okolo dvadsať centimetrov. Spomalili sme a po niekoľkých desiatkach metrov i zastali. Vtedy som po mojej ľavej ruke v riedkom poraste zbadal asi na vzdialenosť tridsať metrov prechádzajúcu zver. Myslel som, že sú to jelenice v počte asi osem kusov. Ticho sa presúvali po šikmom svahu, rovnomerne s našou cestou. Spozoroval ich i Sivák, keďže boli dosť ďaleko, zatiaľ nijako nereagoval. Pozorne som sledoval tmavú čriedu a začal si uvedomovať, že to nie je vysoká zver, ale stádo muflónov. Držali sa stále pri sebe a pomerne rýchlo sa od nás vzďaľovali klesajúc nižšie do doliny. Sivák pokojne ležal v snehu a o našich nových hostí, akoby nemal záujem. Naznačil som mu, že budeme pokračovať a to stačilo aby vyrazil s plným nasadením vpred. Prekvapila ma jeho sila v ťahaní a mal som čo robiť, aby som v hlbokom snehu udržal rovnováhu. Rýchlo sme klesali dolinou, preto som nemal kedy sledovať čriedu muflónov. Terén sa zužoval, svahy po oboch stranách boli strmšie a cesta sa celkom priblížila k potoku.
Vtedy som zbadal, že mufóni tiež klesajú k potoku a naberajú na rýchlosti. Zrazu sa jeden oddelil od stáda a prudko sa zošuchol po strmom svahu rovno k nám. Videl som, že to bol statný rohatý samec, tmavej dlhej srsti, na ktorej mu v oblasti brucha viselo kopu cencúľov. Predné nohy mu zoširoka zostali zapichnuté v snehu a zadné mal prikrčené v strmom svahu. Pripadal mi ako cap, ktorého som chodil kedysi u strýca pásť i s kozou. Sivák zabrechal, naježil srsť, spojovacie lano medzi nami sa naplo, lyže som rýchlo zaprel do pluhu, palice zapichol hlboko do snehu a čakal čo sa udeje. Sivák brechal, ale muflón sa nehýbal. Akoby skamenel. Po hodnej chvíli zrazu prudko skočil, prebehol pred nami, preletel ponad potok a na druhej strane vbehol ako blesk do riedkeho porastu. Takmer súčasne za ním popreskakovala a predupotala popred nás ostatná časť stáda a my sme len stačili sledovať, ako mizne vo svahu vysoko nad nami.
Sivák vôbec nezareagoval a ja som si až potom uvedomil, že mám vo vrecku vetrovky fotoaparát, ktorý mi bol teraz už len na dve veci. Na nič a na … ! Nuž takto dopadlo naše prvé i posledné stretnutie s muflónmi v tejto časti Veľkej Fatry. Len Sivák musel ešte dlho premýšľať, čo to bolo za čudnú „mačku“, na ktorú tento krát nemal, lebo tie on veľmi „miloval“!
Pokračovanie nabudúce
Pavol Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 2/2015