(KR 6/2013)
Monika, pôsobila si krátku dobu v Kalifornii. Ako si sa dostala k tejto, pre mnohých Slovákov lukratívnej, ponuke?
Do Kalifornie ma po našom predvedení sa v TV show Česko-Slovensko má talent a po umiestnení na stupňoch víťazov v anglickom Birminghame na Cruft’s zavolala uznávaná trénerka psov Vendy Fris. Vendy pochádza z Českej republiky, v USA žije pätnásť rokov a venuje sa výcviku psov. Sama vlastní briardov a havanských psíkov. Mojou úlohou bolo predstaviť dogdancing.
Ako Arsinka zvládla letiská a samotný let lietadlom? Pre psa to musí byť zaiste náročné.
Arsi je veľmi socializovaný jedinec. Je nekonfliktná a má skúsenosti s cestovaním. Je naučená cestovať dlhé trasy autom, autobusom, vlakom. Cestovanie lietadlom vyskúšala prvýkrát a musím povedať, že vôbec neriešila, čo sa deje – ani menšie turbulencie. Pristávanie v Amerike dokonca prespala. Bola však všetky lety so mnou v kabíne, nebola prepravovaná v batožinovom priestore. Zaoberám sa niekoľko rokov canisterapiou, Arsi je registrovaná v americkom národnom registri zvierat ako service dog. Robili sme aj ukážky canisterapie pre deti v miestnej škole v Los Angeles.
Dostala si sa do luxusného hotela pre psy. Ako funguje tento hotel?
Je to obrovský komplex pre psov. Pozostáva z nemocnice, kde sú okrem veterinárov aj špecialisti – napr. dermatológovia, akupunkturisti, zubní lekári, majú tu moderné rehabilitačné vybavenie. Okrem nemocnice je tu hotel pre psy, kde si môžete vybrať izbu, v ktorej bude váš psík ubytovaný. V tých najluxusnejších má pes vlastnú televíziu, večer mu prídu prečítať rozprávku a svojho psa môžete celú dobu sledovať na kamere. Počas dňa sú psíky v dennom kempe – výbehu, kde na nich celodenne dohliada personál. Taktiež sa tu nachádza salón pre psy s kaderníkmi, ktorí ostrihajú a okúpu psa podľa vášho priania. Sušia ich v presklenných boxíkoch, kde fúka vzduch. No a, samozrejme, funguje tu Barkley Academy – výcvik psov, kde si môžete vybrať balíček služieb podľa toho, aký typ výcviku vám vyhovuje. Najčastejšie si ľudia nechajú psa na 4 až 6-týždňovom pobyte v hoteli, alebo ho ráno donesú a večer berú domov. Tréneri s ním cvičia základnú poslušnosť niekoľkokrát denne. Keď sa pes odovzdáva po výcviku majiteľovi, ten je zaškolený v tom, ako s ním pracovať. Pri výcviku používajú kliker. Osobne sa mi viac páčia hodiny, kde majiteľ cvičí so psom pod dohľadom trénera. Ide o špecifikované tréningy, ako je, napríklad, poslušnosť, socializácia, učenie trikov, základy agility. A práve tu chcú otvoriť aj základy dogdancingu – a mojou úlohou bolo vyškoliť trénera.
A aby som nezabudla, majú tu bazén pre psy a limuzínu, ktorou na požiadanie privážajú a odvážajú svojich klientov. Klientmi tohto komplexu, sú ľudia, ktorí si to môžu dovoliť. Pre porovnanie – jeden týždňový tréning (balík služieb: denný kemp, plávanie, trénovanie s trénerom a na konci jedna súkromná hodina pri odovzdávaní psa) stojí 1295 dolárov, 2-týždenný 2500 dolárov. Súkromná hodina trénovania stojí 180 dolárov. Nutné je však podotknúť, že záleží aj na trénerovi. Ak je naozaj dobrý, vie pracovať nielen so zvieratami, ale aj s ľuďmi, tí ho radi vyhľadávajú a odporučia známym. Vendy svojich klientov často chváli, vety typu „Good job! Perfect! Great!“ sú bežné, a ako hovorí, cvičenie musí byť pre oboch príjemné, no aj efektívne. Mnohí majitelia sa tu chodia so svojím štvornožcom zrelaxovať. V amerike funguje všetko inak. Ten, kto je obuvník, je naozaj obuvník, a netvári sa, že je aj stolár, aj kaderník. Ten, kto je tréner psov, je tréner psov – každý si robí svoju profesiu. A ľudia sú ochotní za kvalitné služby platiť. Na druhej strane to človeka často zvádza k pohodlnosti, lebo „všetko sa dá kúpiť“.
Je tam prevaha určitých plemien?
Je tu všehochuť plemien, možno trošku väčšia obľúbenosť psov typu goldendoodle (mix retrievra a pudla). Inak sa tu väčšina psov kastruje a sučky sterilizujú, na čo nie sme my v Európe zvyknutí. Robia to hlavne preto, aby zabránili množeniu, ale aj aby psy neboli dominantné, resp. aby si s nimi vedeli poradiť. Povahy psov sú tu dosť „pokazené“ chovom hlavne pre exteriér, častá je tu aj príbuzenská plemenitba. Ak chce niekto povahovo dobrého psa, dováža si ho z Európy.
Čo bolo náplňou tvojej práce?
Náplňou mojej práce v Kalifornii bolo, ako som už spomínala, uviesť dogdancing do Barkley Academy, vyškoliť trénera. Taktiež som začala tréning s briardicou Axou (dovezenou z Českej republiky), ktorá bude pokračovať vo výcviku dogdancingu. Mala som rôzne ukážky dogdancigu a v súkromnej škole sme robili aj ukážky prvkov canisterapie pre deti.
Existuje tam dogdancing ako šport?
Spojené Štáty sú obrovské. Dá sa povedať, že jedny z prvých semienok dogdancingu boli zasiate v Kanade okolo roku 1990. Najpopulárnejšou dogdancerkou je tu Carolyn Scott, ktorú určite poznáte z videa na YouTube s retrievrom Rookim a ich Pomádou. Carolyn vyniká medzi americkými dogdancermi. Naživo som nevidela, žiaľ, nikoho, ale z videí na internete môžem konštatovať, že nejako zvlášť nevynikajú, používajú veľa giest, veľa heelworku, nevidela som žiaden príbeh a ich kostýmy hodnotím ako všedné. Existuje tu klub canine-freestyle. Združuje dogdancing v štátoch Florida, Minnesota, Severná Karolína, Ohio, Južná Dakota, Utah, Virgínia a Kalifornia. Majú svoje pravidlá, až štyri výkonnostné triedy, v prvej úrovni je povolená dĺžka hudby od 1 do 2 minút a, napríklad, v najvyššej, štvrtej úrovni, od 2,5 do 6 minút. Taktiež majú povinné prvky, ktoré musia zaradiť do choreografií, skôr heelworkového rázu, ale vyskytuje sa tam aj práca na diaľku.
O tvoje ukážky bol veľký záujem. Vypredali sa extrémne rýchlo a prišla aj televízia?
Áno, po vyhodení propozícií o ukážkach tanca so psom v Barkley bolo do 48 hodín prihlásených 200 ľudí a neustále sa hlásili noví a noví záujemcovia. Žiaľ, kapacitne sa väčší počet nevošiel do priestorov, preto prihlasovanie muselo byť ukončené. Ukážky boli naplánované na nedeľu poobede a spolu s výkladom o dogdancingu a dvomi choreografiami trvali hodinu. Na záver som navyše mala autogramiádu. Akási internetová televízia nás už natáčala pred hlavným vystúpením, prišli novinári z tlače. Po článkoch, ktoré vyšli v rôznych novinách, sa ozvali televízie, ale ja som už deň po hlavných ukážkach letela domov.
Aké choreografie si si prichystala? Majú Američania nejaké zvláštne požiadavky na tvoje vystúpenia?
Musela som vybrať z môjho repertoáru choreografiu, kde nemám rekvizity, lebo by som ich nemala ako preniesť zo Slovenska do USA. Hirošima taktiež neprichádzala do úvahy, nechcela som Američanov provokovať. Nakoniec som sa rozhodla pre španielsky tanec. Američania, ako som spomínala, sú národovci, majú radi „svoje“, a tak ma poprosili, či by som niečo nevytvorila na Pomádu. Ťažká úloha, lebo Pomádu už stvárnila Carolyn Scott, ale my sme si ju pripravili trošku inak. Pozostávala z dvoch muzikálových pesničiek: Look at me, I am Sandra Dee a Summer Night, a je zameraná trošku dejovo, nie je to len čisto tanec. Ako kostým som mala typické bodkované šaty zo 70-tych rokov.
Vieš si predstaviť svoj život v Kalifornii?
Kalifornia je neuveriteľná, príroda tu je ako z westernu, príjemná klíma, síce teplo, ale nie až tak vlhko, že by sa človeku lepilo oblečenie na telo. No, žiaľ, mávajú tu požiare, aj počas môjho pobytu tu neďaleko s jedným bojujú. Pokúšajú sa mať oheň pod kontrolou, čo je veľmi ťažké, keďže je tu veľmi sucho. Dennú tlač tu naozaj hádžu zrolovanú na zem pred dom, deti tu nechodia do školy pešo, hoci to majú len na pár minút cesty, v škole ich nestresujú a doma sa skoro vôbec neučia. Strava typu McDonald’s sa podpisuje na výzore ľudí, i keď v Kalifornii ľudia o seba dbajú viac než v iných štátoch USA, a stravujú sa šalátmi. Obľúbené sú čínske a japonské reštaurácie. Býva tu veľa celebrít, je to obľúbená oblasť pre populárnych ľudí. Časté sú tu zápchy v dopravnej špičke. Američania sú veľkí národovci. Toto sú klady aj zápory Kalifornie. Vedela by som tu žiť, ale nie počas celého roka – možno pol na pol?
Alexandra Vavrová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 6/2013