Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
(KR 4/2013)
Je príjemné byť milo obdarovaný. Najčastejšie sa to stáva deťom. Na darčeky sa obyčajne čaká vtedy, keď máme nejaký sviatok, ale celkom určite na celý rok očakávané Vianoce.
Zvieratá som mal rád od detstva.A nesmejte sa – najskôr to boli sliepky, potom kačice, neskôr zajace, a neskončilo to ani pri holuboch, kanárikoch, či rybičkách v akváriu. Ale na štvornohého kamaráta –psíka – som si nejako netrúfal. Prišlo to však nečakane, keď som prvýkrát videl severského psa. „Vlk“, povedal som si a pred sebou som videl Bieleho Tesáka z mojej obľúbenej knižky. Sen z detstva sa mi začal pomaly, čím ďalej tým častejšie vracať a vybavovať. Vravieval som si – mať takéhoto kamaráta, túlať sa s ním po horách, po dolinách a pýšiť sa, ako mi ho každý závidí.
Až prišiel deň, v ktorom som sa stal, ako sa vraví, dospelákom. V jedno decembrové popoludnie ma navštívil môj dobrý priateľ, ktorý mi priniesol onen vianočný darček a dal mi do rúk malú, živú, sivú guľôčku a povedal: „Je tvoj.“ Neveril som, ale keď toto teplé čudo uprelo na mňa krásne modré oči, už som vedel, že nepoviem nie. A tak nastali moje najkrajšie dni plné starostí, nepoznania sviatkov či nedieľ, ale plné šťastia a spoznávania sa navzájom. Po mojich dvoch deťoch tu bolo zrazu tretie – so štyrmi nohami, krásne, milé, hravé, nevyspytateľne, zvedavé a zábavné. Boli noci, keď som s ním spal v jeho novej búde s výbehom. Môj vĺčik rástol a rástol, až prišiel deň, keď dospel a nastal jeho čas, aby mi ukázal, kto vlastne je a čo vie.
Kdekoľvek som sa s mojím Sibírskym Husky objavil, okamžite som bol stredobodom pozornosti. Bol krásnej postavy s veľkou, hustou, sivou hrivou, štíhlym telom, vzpriamenými ušami a krásnymi modrými očami. A bol mimoriadne bystrý. Nič mu neušlo a vedel sa veľmi inteligentne správať. Čokoľvek sa dialo, vždy najskôr pozrel na mňa, a keď som nereagoval, aj on situáciu ignoroval. Dokonca vedel strážiť kočiar, v ktorom spala naša vnučka, a na príkaz „zostaň“ sa nepohol z miesta. Čo ho však vedelo úplne vyviesť z rovnováhy, boli sliepky a mačky. Na to som musel dávať mimoriadny pozor a krotiť jeho pudy. Vždy sme to však nejako zvládli.
Prišlo však k jeho hlavnému poslaniu. K využitiu jeho športovej zdatnosti. V jedno skoré zasnežené ráno som môjmu modrookému sivákovi „obliekol“ postroj a nastal čas pravdy. „Ťahaj!“ zavelil som a on poslúchol. Mladé športové telo sa naplo a on i ja, ako tím spojený ťažným lanom, sme začali spolupracovať. Bolo to niečo úžasné, keď som uháňal na bežkách zasneženou krajinou a cítil, že nie som sám. Že mám jedného fantastického priateľa, ktorý vedel udávať tempo a mal o našom smerovaní dokonalý prehľad.
A prišlo na naše nespočetné množstvo túlačiek lesom i horami v každom ročnom období, takmer za každého počasia a nastalo skúšanie jeden druhého. Zrazu som bol ozajstný zálesák a on môj vysnívaný Biely Tesák z knižky môjho detstva. Naše spoločné príbehy v prekrásnej prírode sa mohli začať.
Pavol Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 4/2013