(KR 3/2011)
Zaujímal nás názor chovateľov na predstavované plemeno, a preto sme sa rozhodli položiť zopár otázok práve ľuďom, ktorí žijú v bezprostrednej blízkosti tohto pracovného psa. Dnes odpovedajú výcvikár Miroslav Hanajík a chovateľ Peter Martinák.
Prečo ste sa rozhodli práve pre belgického ovčiaka – malinoisa?
Miroslav Hanajík
Výcviku psov som sa začal venovať asi pred 16 rokmi. Postupne som zisťoval, ktoré fyzické a psychické vlastnosti sú v tréningu najpodstatnejšie, a tak sa môj výber obľúbených plemien postupne zúžil na nemeckého ovčiaka a belgického ovčiaka malinoisa. Nemecké ovčiaky som mal takmer 10 rokov, no po tom, ako som z rodinných dôvodov musel posledného z nich predať, rozhodol som sa po roku pre ovčiaka belgického. Vo svete kynologických športov sa malinoisy postupne dostali na špic najmä vďaka ochote, s akou plnia najrôznejšie úlohy. Aj kvalita ich chovu v Čechách i na Slovensku išla za posledné roky hore, takže je z čoho vyberať. Malinoisy sú veľmi aktívne, schopné rýchlo sa učiť novým veciam, zároveň sú zdravé a vysoko fyzicky, aj psychicky odolné voči záťaži. Ich vzťah k rodine a deťom je vynikajúci, oči majú jednoducho len pre vás a vašu rodinu, čo mi vyhovuje. Ich mentalita je však iná než u ostatných pracovných plemien, čo ma lákalo ju bližšie spoznať.
Peter Martikán
Skôr, než som si zadovážil „maliňáka“, som vlastnil sučku rotvajlera, s ktorou som aj založil chovateľskú stanicu NEW STUB. Nebol to môj prvý pes, ani plemeno, ktoré som choval, ale to už je minulosť. S rotvajlerkou DESSOU som prežil veľa pekných rokov výcviku a súťaženia, tie však pribúdali, a keď som ju už chystal na psí dôchodok, začal som sa obzerať po novej, mladej krvi. Rotvajler je bezpochyby krásny pes, ale jeho chov sa začal uberať smerom, ktorý mne nevyhovuje. Zameriava sa viac na exteriér než povahu a zohnať šteňa z dobrého pracovného chovu je čoraz ťažšie. A, vlastne, ponechanie chvostu mu ani na exteriéri nepridalo. Ale to je len môj názor. Keďže som sa chcel naďalej venovať výcviku, musel som si vybrať dobré pracovné plemeno. Favoritov som mal dvoch – nemecký ovčiak a belgický ovčiak – malinois. Vyhral „maliňák“. Videl som ho niekoľkokrát v akcii na súťažiach či tréningoch a bol som rozhodnutý. Presvedčil ma svojou veľkou a neúnavnou chuťou pracovať, svojou nebojácnosťou, rýchlosťou, razantnými a tvrdými záhryzmi do rukávu pri zadržaní figuranta. Dnes viem, že je aj výborným strážcom a maznáčikom celej rodiny.
Ako dlho toto plemeno chováte, prípadne sa mu venujete?
Miroslav Hanajík
Našu sučku Benny z Mandragory máme cca 2 a pol roka. V Martinskom klube športovej kynológie trénujú spolu s nami ďalšie 2 belgické ovčiaky a na výcvikových víkendoch sa priebežne stretávam s ďalšími.
Peter Martikán
Toto plemeno chovám od roku 2004, ale, žiaľ, moja prvá sučka – ARLET, uhynula veľmi mladá pri prvom pôrode. Teraz mám sučku menom BORA la cage aux Folles, v júli bude mať 4 roky a som s ňou veľmi spokojný. Je veľmi temperamentná, hravá, pracovitá a je aj výbornou matkou. Práve teraz sa stará o šteniatka.
Máte doma aj iné plemená psov, prípadne zvieratá? Ak áno, aký majú vzťah k Vašim „maliňákom“?
Miroslav Hanajík
Máme doma ešte malú bradáčku korenie soľ a kocúrov Miška a Kubka. Od malička vyrastali spolu, takže ich spolužitie je úplne bezproblémové. Bežne, keď otvorím dvere na dvor, čaká nás pred nimi naša maliňáčka s kocúrom medzi nohami. Rozdiel je len v tom, že kocúr vbehne dnu automaticky, a pes, len keď mu dovolíme.
Peter Martikán
Ako som už spomenul, mal som rotvajlerku DESSU, ktorá uhynula minulý rok vo veku 11 rokov, takže 3 roky žili spolu. Znášali sa dobre. Keď boli pustené v záhrade spolu, hrali sa, naháňali, ale boli veľmi žiarlivé. Keď som sa ja, alebo hocikto iný z rodiny chcel s nimi pohrať, pohladkať jednu z nich, alebo obidve súčasne, hneď boli v sebe a párkrát sa aj dobre pohrýzli, preto sme sa tomu v budúcnosti museli vyvarovať a venovať sa radšej každej zvlášť.
Zúčastňujete sa výstav alebo iných kynologických podujatí?
Miroslav Hanajík
S belgičáčkou sme absolovovali len „povinnú“ výstavu na zaradenie do chovu a následne bonitáciu s povahovým testom. Predsa len doménou malinoisov nie je výstavný kruh, ale hlavne šport v akejkoľvek podobe. Preto pravidelne trénujeme a pripravujeme sa na zloženie ďalších skúšok z výkonu. Zatiaľ máme splnenú SVV1, v tomto roku sa chystáme na IPO1 a IPO2. V rámci prípravy sa zúčastňujeme víkendov vo výcvikovom stredisku Z POLYTANU SK v Malom Lapáši, v areáli Hvězda v Kroměříži, Výcvikového víkendu pracovnej kynológie na Hornej Štubni. Posledné 3 roky spolupracujem s klubom chovateľov howavartov na výcvikových táboroch.
Peter Martikán
Čo sa týka výstav, nie je to pre mňa. Absolvujem s každým psom väčšinou len jednu výstavu z povinnosti, ktorú potrebujeme do chovu. Mojou záľubou je výcvik, preto radšej chodím na skúšky a súťaže. Borka je veľmi šikovná, rada cvičí, rada sa učí stále niečo nové, a tak už vo svojich troch rokoch mala zloženú najvyššiu skúšku podľa NSP-SVV 3 a stála už aj na stupni víťazov na majstrovstvách Slovenska SUCHNO podľa SVV3-2010, kde obsadila 2. miesto.
Čo by ste popriali slovenskej kynológii?
Miroslav Hanajík
Ako v každej záujmovej činnosti či športe, aj v kynológii sa napodiv všetko točí okolo ľudí. Želám si, aby ľudia chovali psov hlavne pre ich jedinečné vlastnosti a radosť z aktívneho spolužitia s nimi, a nie pre svoje výstavné či súťažné ambície, ktoré sa snažia skrz psov uspokojiť. Aby vo výstavných kruhoch vyhral vždy ten najlepší jedinec. Aby každý, aj začínajúci chovateľ natrafil vo výstavnom kruhu len na nezaujatého rozhodcu. Aby chovateľské kluby boli náročné na povahové testy v rámci bonitácií, či skúšok z výkonu pracovných plemien, a aby pod tlakom „necvičiacich chovateľov“ neschvaľovali ústupky v náročnosti testovania pováh psov zaraďovaných do chovu. Aby „cvičáky“ nezanikali, aby v nich záujemcovia vždy našli dobrú partiu, a aby výcvik psa neustále bral ohľad na jeho individualitu a plemenné vlastnosti. Jedine tak to bude nášho psa i nás baviť.
Peter Martikán
Slovenskej kynológii prajem ešte viac úspechov z výkonu na svetových šampionátoch a viac pozornosti a uznania u nás doma. Kynologickým klubom viac ústretovosti a pomoci od starostov a primátorov. A na záver všetkým „psíčkarom“, aby mali zo svojich psíkov vždy iba radosť.
Spracovala Dominika Šusterová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 3/2011