pracovitý farmár indiánskeho pôvodu
Pes, ktorého príbeh sa nedá vymyslieť, musel ho napísať sám život…
(KR 2/2017)
Catahoula je sladkovodné jazero v centrálnej časti štátu Louisiana v Severnej Amerike. Brehy jeho priezračnej vody obklopuje celoročne zelená vegetácia bohatá na divú zver a vtáctvo, tak typické pre pevninské subtropické podnebné pásmo. K dokonalej predstave tejto nádhernej krajiny sa ale musíme v mysli presunúť v čase do roku 1492, aby sme mohli zazrieť, ako sa pri brehu jazera pohybuje nenápadná postava lovca – Indiána, po boku ktorého nebojácne kráča jeho oddaný štvornohý priateľ, indiánsky pes. Dve bytosti, ktoré mali dve srdcia, ale len jednu dušu a spolu tvorili dvojicu, ktorá bola vládcom všetkého, kam až ich oči dovideli. Ani jeden z nich však netuší, že pri brehoch Ameriky práve zakotvili tri lode zo Španielska, a aké nepredstaviteľné zmeny do nasledujúceho obdobia to prinesie pre nich samotných, ako aj pre ich potomkov.
Indiánsky pes, priamy potomok severoamerického červeného vlka, bol výsledkom primitívneho šľachtenia psa severoamerickými Indiánmi za účelom získania oddaného priateľa a nenahraditeľného pomocníka. Je potrebné si však uvedomiť, že títo Indiáni žili v relatívne malých kmeňoch na obrovskom území, ktoré začínalo v oblasti dnešného Mexika a končilo až niekde pri severnom polárnom kruhu dnešnej Kanady, a medzi sebou nijako významne nespolupracovali a nespolunažívali. Preto pod názvom indiánsky pes netreba hľadať jedno psie plemeno, ale mnoho veľmi si podobných psích plemien, líšiacich sa podľa pôvodu miesta chovu.
A práve indiánsky pes v oblasti jazera Catahoula zažil začiatkom 16-teho storočia kolonizáciu územia, ktoré bolo jeho domovinou, španielskymi prisťahovalcami, ktorí si so sebou brali aj psie plemená ako chrt a mastif. Z veľmi chabých historických dokumentov
sa dozvedáme, že to boli práve tieto plemená, ktoré sa začali medzi sebou krížiť. Toto kríženie psích plemien, s prihliadnutím na vojnový stav v tomto období, bolo chaotické a náhodné, bez cieľavedomého zásahu človeka. Z kynologického pohľadu bola významnejšia takzvaná druhá, francúzska kolonizačná vlna na území dnešnej Louisiany. Francúzski farmári nepriniesli iba nový názov pre túto oblasť (Louisiana), ale aj francúzskeho pastierskeho psa, predchodcu dnešného beauceróna, ktorý bol pôvodne využívaný na lov diviakov. V krížení psích plemien beauceróna, mastifa, chrta a domáceho indiánskeho psa už môžeme tušiť vznik nového plemena, dnešného louisianského leopardieho psa – Catahoula. Psa pastierskeho, poľovníckeho, loveckého, strážneho, ťažného, spoločenského, a to všetko v jednom kožuchu.
Bol to pastier, ktorý sa staral o ochranu a presúvanie nespočetných stád dobytka. Pri práci sa rozhodoval samostatne a autoritatívne, svojím myslením a pohybom bol vždy o krok pred kravkami, ktoré viedol, apri práci s dobytkom sa nezľakol a poradil si aj s obrovským býkom. Poľovník, ktorý pre svojho pána prinášal korisť z močaristého terénu či z hladiny jazera. Lovec, ktorý vo svorke dokázal uloviť divého kanca, jeleňa či inú zver. Sebavedomý strážca a ochranca teritória, ktoré považoval za svoj domov. Pes, ktorý pomáhal odtiahnuť náklad osamelému „zálesákovi“, a spoločník, ktorý prinášal do rodiny, v ktorej žil, zábavu a pohodu.
Louisianský leopardí pes, dnešnými chovateľmi familiárne nazývaný aj „pard“, sa svojej prvej oficiálnej plemennej knihy dočkal až takmer po 350 rokoch od svojho predpokladaného vzniku. Zaslúžila sa o to v roku 1951 americká chovateľka Betty Ann Eaves. Na uznanie plemena podľa FCI si ale „pard“ ešte musí počkať. Zaujímavosťou je, že prvé importy tohto psieho plemena do Európy prebehli najmä do Čiech a na Slovensko.
Je to plemeno strednej až väčšej veľkosti. Celkový vzhľad postavy môže byť dvoch typov. Jedince môžu mať silne robustnú alebo atletickú postavu, v oboch prípadoch veľmi dobre osvalenú. Tomu zodpovedá aj prípustná hmotnosť psa od 22 do 43 kg. Chrbát má rovný a pevný, hrudník široký a hlboký s dobre klenutými rebrami. Zadok mu mierne klesá, chvost je stredne dlhý a pohyblivý. Na širokom krku je posadená mohutne stavaná hlava so širokou tlamou, s dobre vyvinutými čeľusťami a suchými pyskami. Uši sú stredne veľké až krátke, zavesené na úrovni alebo tesne pod vrcholom hlavy a priliehajúce k lícam. Stredne dlhé končatiny sú opäť dobre osvalené a proporčne zladené s postavou. Tlapy má veľké a mocné, na zadných tlapách sú prípustné „pasparty“, ktoré by však mali byť rovnaké a symetrické. Pohyb je temperamentný a rýchly, má výbornú koordináciu celého tela a nesmiete byť prekvapení, keď vylezie na strom. Leopardí pes to jednoducho vie. Srsť je hladká, priliehajúca k telu a viac-menej krátka. Avšak zafarbenie srsti, to je už iná kapitola.
Farba srsti má nekonečné množstvo farebných kombinácií a vzorov. Rozpoznávame dva druhy základného zafarbenia. Psi môžu byť strakatí, tzv. leopardí, nazývaní tiež „merle“, alebo aj jednofarební, tzv. „solid“. Obe tieto zafarbenia môžu byť navyše pruhované (pásikavé) –„žíhané“, alebo s pálením, teda s červenohnedými znakmi nad očami, po bokoch papule, na hrudi, vnútornej strane končatín a na tlapách. Ani jedna farebná kombinácia nie je preferovaná. Najčastejšie sa vyskytujú jedinci strakatí, vo farbe modrej, šedej, červenej, jantárovej či bielej so znakmi. Takzvaný „leopardí“ vzor má jednu základnú farbu a kontrastné škvrny jednej alebo aj viacerých farieb a veľkostí. Jednofarební jedinci sú vo farbe čiernej, hnedej, červenej a žltej. Na priamy pohľad do očí louisianského leopardieho psa len tak ľahko nezabudnete. Farba jeho dúhovky môže byť hnedá, modrá, biela, vlastne akákoľvek a oči dokonca môžu byť aj fľakaté, rôznych farieb a na každom oku iné.
Aký úžasný charakter má „pard“ som sa osobne presvedčil počas písania tohto článku na stretnutí s mladou chovateľkou Petrou aj s jej psami. Petra má vo svojej chovateľskej stanici viacerých psov a ja som netušil, ktorého mi privedie ukázať. Na moje obrovské prekvapenie prišla s tromi sučkami. Každá „pardica“ bola iného veku a mala iné zafarbenie srsti. Pohľad na nich mi poskytol nielen dokonalý estetický, ale aj kynologický zážitok. Sučky kráčali popri svojej chovateľke veľmi poslušne a sebavedomo. Pohľadom neustále pozorovali okolie a podchvíľou upreli zrak na svoju „paničku“, či náhodou neprekročili hranicu (ne)slušného správania. K dokonalému naplneniu mojej zvedavosti ale došlo až vtedy, keď sučky dostali povel k voľnej zábave na lúke. Boli v neustálom pohybe, zabávali sa spolu aj samostatne, hrali sa so všetkým, čo našli, ale najviac ich zaujala stojaca voda, v ktorej sa zjavne cítili ako doma. Keď sa však na blízku objavil zajac, okolitý svet pre nich prestal existovať a všetky zrazu sústredili pozornosť k jednému bodu. Na ich veľké sklamanie neprišiel povel, ktorý očakávali, ale do ich uší sa dostalo rázne: „Dievčatá, ideme domov“. Všetky sa poslušne vrátili späť, aj keď mali úplne iný názor na riešenie tejto situácie.
Louisianský leopardí pes – Catahoula, je pes, ktorý sa zrodil, žil a pracoval na louisianských dobytkárskych farmách spolu s drsnými farmármi a ich rodinami, ktorí každodenne tvrdo pracovali, aby si zabezpečili lepšiu budúcnosť. V prostredí, v ktorom našiel svoj domov, a v ktorom sa cítil dobre. Je to pes, ktorý je svojím výzorom, vlastnosťami a charakterom neprehliadnuteľný. Pes, ktorý sa na základe zákona z roku 1979, podpísaného guvernérom Edwinom Edwardsom, stal národným plemenom a symbolom amerického štátu Louisiana pod názvom „Louisiana Catahoula leopard dog“. Pre obyvateľov Louisiany, a nielen pre nich, je aj dnes obľúbeným pomocníkom pri práci, partnerom pri športe, ako aj spoločníkom a priateľom v bežnom živote.
Text: Miloš Karlubík
Foto: Sam Lenon a archív chovateľky Petry Kardianovej
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 2/2017