Kanaánsky pes

– biblický pes v modernej dobe

(KR 10/2012)

Stalo sa aj vám, že ste pri trocha dôkladnejšom preštudovávaní Biblie narazili na prítomnosť psovitej šelmy? Znalci Svätého písma sa zhodli na viac než pravdepodobnosti, že odkazy z Knihy kníh smerovali k rovnakému typu psa, v súčasnosti známemu ako Israel Canaan Dog (izraelský kanaánsky pes) a jeho názov v hebrejštine znie (Kelev Kna’ani). Jediné plemeno, ktorého pôvodom je „Krajina Kanán“, dnešný štát Izrael, je takmer stále rovnaké ako pred tisíc rokmi. Nezmenilo sa, a to z rovnakého dôvodu, prečo sa nezmenili ani niektoré ďalšie plemená, pri ktorých šľachtení a rozvoji, si človek stanovil hlavné, dá sa povedať jediné kritérium – nevyhnutnosť prežitia jedinca v drsnom prostredí.

História

Jedno z najstarších plemien sveta

Staroveký kanaánsky pes bol pomenovaný podľa spomínanej historickej blízkovýchodnej zeme Kanaán. Avšak jeho kresby či rytiny boli nájdené, napríklad, aj v Egypte v jaskyni Beni Hassan (2200 – 2000 p.n.l.). Aj na Sinajskom polostrove bol vytesaný do skaly obraz s podobizňou kanaánskeho psa loviaceho antilopu. Na sarkofágu, ktorý sa našiel v Aškolone, tiež rozoznáme zreteľnú kresbu tohto historického plemena. Tisíce rokov prežilo vo voľnej prírode, či na okraji civilizácie, a to na základe využívania vlastného dôvtipu pri love a skrývaní sa. Častokrát boli už šteniatka unášané, usudzuje sa, že najmä domorodcami – beduínmi – do Púšti Negev, kde ich vychovávali ako pastierskych a strážnych psov, napríklad, na stráženie stád. Dnešné plemeno, ktoré vzniklo v tridsiatych rokoch minulého storočia, je oveľa všestrannejšie a v bližšej minulosti – počas druhej svetovej vojny, boli jeho príslušníci cvičení a neskôr aj využívaní ako hľadači mín. Po vojne sa z niektorých stali dokonca aj vodiaci psi. Dnes slúžia ako strážcovia stád a budov, na stopovanie, vyhľadávanie osôb a ako záchranárske psy. Napriek svojej miernej plachosti môžu byť dobrými spoločníkmi. U všetkých voľne žijúcich zvierat, či dokonca divých obyvateľov danej oblasti platí, že iba najsilnejší, najzdravší, najmúdrejší a najskúsenejší môžu odovzdať svoje vlastnosti ďalším generáciám. A inak tomu nebolo ani v prípade psa z púšte.

Písal sa rok 1934, kedy kvôli emigrácii vstúpili na územie Izraela, vtedy známeho ako Palestína, kynologickí odborníci, manželia Menzeloví z Rakúska. O modernú podobu plemena sa zaslúžila práve doktorka Rudolphina Menzelová, žena s veľmi dobrou povesťou v oblasti skúseností správania zvierat. Tá dostala za úlohu od izraelskej/židovskej organizácie pre obranu (s názvom Haganah) založiť „Organizáciu pre služobné psy“ (kde je do dnešného dňa kanaánsky pes využívaný ako obranár). Veľmi rýchlo však zistila, že bežné plemená, ako napríklad doberman, boxer, nemecký ovčiak či iné, s ktorými bola zvyknutá v Európe pracovať, trpeli a neboli schopné efektívne fungovať kvôli drsnému podnebiu a ťažko prístupnému terénu, a teda neboli schopní obstáť v podmienkach, ktoré v Izraeli panujú. Pozorovala miestne páriové (voľne žijúce) psy, potulujúce sa v okolí stanov beduínov a púštnych miest. Začala s divokými psami tráviť veľa času a hrať sa predovšetkým s takými, ktorí sa objavovali v blízkosti jej domu. Bez väčších komplikácií si získala dôveru aj oddanosť miestnych „tulákov“. Zistila, že sú ľahko vychovávateľní, je možné ich skrotiť a sú aj rýchlo učenliví. Taktiež sa rozhodla vyhľadať niekoľko vrhov so šteňatami a po nejakom čase strávenom s nimi dospela k záveru, že práve toto je ten pravý druh psa, ktorý sa svojim podmienkam ľahko prispôsobí – teda je vysoko adaptabilný. Už po krátkom čase mohla začať s vlastným chovateľským programom. Postupne začala obľuba tohto psa v Izraeli narastať a v roku 1953 oznámila profesorka Menzelová ICK – Izraelskému chovateľskému klubu, že existuje chov izraelského národného plemena.

ICK ako člen FCI ho hneď v tom istom roku uznal a Medzinárodná kynologická federácia (FCI) tak urobila v roku 1966. Medzinárodný štandard bol však písomne stanovený až v roku 1974 a znovu vydaný bol v roku 1984 – v tejto podobne ho poznáme dodnes. V súčasnosti sa jedná o jediné psie plemeno, ktoré je domestikované, a zároveň žijúce vo voľnej prírode. IKC prispel ku skvalitneniu chovu tak, že formuloval špeciálne pravidlá, ktoré za určitých podmienok umožňujú registrovať aj divoko narodené kanaánske psy. V súčasnosti je v Izraeli niekoľko stoviek kanaánskych psov a väčšina z nich slúži ako služobné a strážiace psy u Izraelskej armády obrany. V roku 1987 venovala tomuto plemenu izraelská vláda poštovú známku, ktorá bola zverejnená pri príležitosti Svetovej výstavy psov. Do USA boli prví psi dovezení v roku 1965 vďaka profesorke Menzelovej a na základe toho bol založený Kanaan Club of America (klub chovateľov kanaánskych psov). V tom istom roku sa aj do Anglicka podarilo importovať psov, avšak len veľmi málo vzhľadom k prísnym karanténnym predpisom. Netrvalo však dlho a presne od roku 1967 sa kanaánske psy začali chovať aj v Nemecku, kde v 1977 založili Deutscher Kanaan Club. V Kanade bol založený sesterský klub v roku 1973 a necelých 10 rokov nato nasledovalo uznanie plemena kanadskou strešnou organizáciou Canadian Kennel Club. Predtým, ešte v roku 1970, sa s pani profesorkou Rudolphinou Menzelovou spojila aj chovateľská stanica Shaar Hagai z blízkosti Jeruzalema, pani Myrna Shiboleth, aby jej pomohla vo vývoji a chove národného plemena.

Po smrti profesorky Menzelovej v roku 1973 pokračovala v jej práci, a to dokonca podľa jej pokynov. Dôvod bol veľmi jednoduchý – chcela, aby sa zachoval skutočný typ divokého psa a jeho vlastnosti, ako fyzické, tak i psychické, ktoré robia kanaánskeho psa tak jedinečným v dnešnom svete. Jedným z pokynov je zapájať do chovu nové púštne a beduínske krvné línie, kedykoľvek to bude možné, a tým ponechať prirodzené vlastnosti plemena, no zároveň „aktualizovať“ gény. Je však stále ťažšie a ťažšie nájsť divokého kanaánskeho psa. Jedným z hlavných dôvodov, prečo je tomu tak, je prísna kontrola besnoty v Izraeli. Ďalším dôvodom je rozširovanie civilizácie (budovanie dedín, miest), ktoré vážne obmedzujú prirodzené prostredie Kanaánu. V Českej republike je prvý kanaánec od roku 2008 registrovaný v klube chovateľov málopočetných plemien. U nás, na Slovensku, sme sa mohli pýšiť donedávna iba dvoma importami, čo už dnes neplatí. Prvá dovezená sučka, Velikaya’s Golda Meir, už, žiaľ, nie je medzi nami, no stále tu máme jedného žijúceho psa menom Benesh de Solemel – obaja vo vlastníctve pani Jany Muránskej. Dokonca len pred pár týždňami bola priamo z Izraela dovezená sučka Shenef me Shaar Hagai (shenef po hebrejsky znamená vanilka) a jej novou majiteľkou sa stala pani Jana Pančíková. Tomuto všetkému však prechádzal dlhý boj o uznanie. V Izraeli boli dlho ignorovaní a až požiadavky ochranárov pre bezpečnostné služby a civilistov tomuto plemenu pomohli. Vďaka svojej mimoriadnej životaschopnosti a vynikajúcim vlastnostiam strážiaceho psa získali kanaáni v Izraeli popularitu. Dnes neustále pribúda ľudí, ktorí majú týchto psov doma. Jedincov je čoraz častejšie vidieť aj vo výstavných kruhoch.

Často kladená otázka…

Registrácia psov z púšte (hebrejsky: Miyun)

Ako je to možné?

Zdroj: webová stránka Myrny Shibolethovej, chovateľská stanica Sha’ar Hagai, Izrael
Preložila Nora Tatárová

Kanaánsky pes patrí medzi jedno z mála plemien, u ktorého je možné registrovať aj psy získané z vonakjšieho prostredia – teda z divočiny.FCI zaraďuje kanaánskeho psa, ktorý patrí do 5. skupiny – medzi primitívne plemená, za plemeno vo vývoji. Z tohto dôvodu sú v chove akceptované a registrované aj psy privezené od beduínov alebo z púšte a sú plne uznané FCI, ak spĺňajú stanovené kritériá. Tieto kritériá sa v hebrejčine nazývajú MIYUN – alebo selekcia. Aby bol akceptovaný a registrovaný pes „zvonku“, musí spĺňať nasledovné podmienky:

• Pes musí pochádzať z odľahlého územia, v ktorom sa nachádza len minimálna pravdepodobnosť výskytu iného plemena.
• Ak sú známi rodičia, musia byť preskúmaní do najväčšej hĺbky, a to už na mieste výskytu – teda v divočine či beduínskom tábore. Ak je prístupné, mali by byť odfotografovaní, aby bolo možné uviesť ich v registračných dokumentoch. Toto posúdenie musí vykonať poverený odborník na plemeno.
• Pes musí byť posúdený špecialistom na plemeno a získať známku minimálne „veľmi dobrá“. Dôležité je, aby nemal žiadnu diskvalifikujúcu vadu. Môže byť posúdené aj šteňa, ale rozhodujúce posúdenie môže byť vykonané minimálne po zavŕšení veku 9 mesiacov. Psovi musí byť vykonaný písomný posudok.
• Jedinec musí byť skúšobne spárený s registrovaným a overeným kanaánskym psom a všetky šteňatá opäť posúdené minimálne vo veku 9 mesiacov.
• Po ukončení tejto procedúry môže byť pes uznaný a plne zaregistrovaný v Izraelskom KC, a jeho potomstvo plne uznané. Takýto pes môže byť ohodnocovaný národnými titulmi na výstavách v Izraeli, ale nesmie byť oceňovaní titulmi CACIB. Iba psom s plným rodokmeňom, t.j. so známymi predkami do tretej generácie, možu byť udelované tituly CACIB a medzinárodné tituly.

Profesorka Rudolphina Menzelová

• • Nazvala toto plemeno Canaan Dog (kanaánsky pes) po biblickej krajine Kanaán.
  • Zistila, že je veľmi dobre zvládnuteľné a je schopné fungovať bez problémov v extrémnych podmienkach miestneho prostredia.
  • Začala so šľachtením, rovnako ako so zháňaním jedincov z ich pôvodného teritória – či už dospelých, alebo šteniat.
  • Objavila možnosť ich využitia pri hliadkovaní a strážení, ako aj pri detekcii mín.
  • Vyviezla psov tohto plemena do USA, Kanady, Nemecka a pár jedincov sa jej aj napriek prísnym karanténnym predpisom podarilo exportovať aj do Anglicka.
  • Spolupracovala s chovateľskou stanicou Shaar Hagai, z ktorej potomok sa v týchto dňoch nachádza už aj na Slovensku.
  • Po jej smrti sa chovateľská stanica Shaar Hagai – pani Myrna Shibolethová – rozhodla pokračovať v chove tohto plemena podľa pokynov profesorky Menzelovej.

Dominika Šusterová

Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 10/2012