(KR 7/2011)
Nech už vo svete zablúdite kamkoľvek, kedykoľvek tohto malého psíka stretnete okamžite budete vedieť, s kým máte tú česť. Ak sa naňho opýtate jeho majiteľa, odpovie, že je nielen psom, ale rovnocenným členom rodiny, spávajúcim v posteli a jedávajúcim za stolom spolu s rodinou.
Jazvečík je roztomilý, inteligentný, odvážny, ale najmä oddaný pes. Ako sa vraví, je veľkým psom v malom balení. Elegantná hlava s úzkou papuľkou a veľkými okrúhlymi očkami dodávajú psovi múdry výraz, a „už len prehovoriť“. Jedným z jeho hlavných znakov je dlhé telíčko a krátke nožičky. Keď si jazvečíka prinesiete domov, okamžite sa doňho zamilujete. Nebudem tvrdiť, že po jazvečíkovi už iného psa nebudete chcieť, no čo vás k nemu skutočne pripúta, bude jeho prenikavý, inteligentný pohľad. Keď sa šteniatko začne prvý raz batoliť z „rodinnej krabice“, bude sa pohľadom snažiť zaznamenať všetko, čo sa v jeho okolí deje. Zvedavosť majú tieto psíky vrodenú. Keď si zaobstaráte jazvečíka, mali by ste sa pripraviť na fakt, že toto plemeno je skutočnou osobnosťou, ktorá sa vie v prípade potreby aj poriadne uraziť! Odpustenie veľkého psa na malých nožičkách sa nezískava ľahko.
História v skratke
Prvé zmienky o psoch podobnýchť jazvečíkom nájdeme v latinskom kódexe z piateho storočia v Bavorsku. Hovorí sa tu o psovi „Bibarhund“ (Bobrí pes), ktorý sa využíval na norovanie a bol vysoko cenený. Je možné, že história tohto plemena siaha ešte ďalej – až do Egypta, kde sa na nástenných maľbách objavili psy podobné týmto. Prvú ilustráciu tohto psa môžeme nájsť v knižnej publikácii La Venerie od autora Jaquesa du Fouilloux.
Vzhľad
Jazvečík je nízky pes s pevnou kostrou, dlhou chrbticou a krátkymi nôžkami. Tento vzhľad bol zámerne podporovaný chorobou, spôsobujúcou nízky vzrast – chondrodystrofiou (skracovaním dlhých kostí) a rokmi šľachtenia.
Medzi jazvečíkmi rozlišujeme tri varianty osrstenia a podobne ako u pudlov aj tri veľkosti (nasledujúce pomery a váhy nie sú fixné, v každej literatúre sa mierne odlišujú):
Králičí jazvečík – obvod hrudníku: do 30 cm, váha: do cca 3,5 kg
Trpasličí jazvečík – obvod hrudníku: 30 – 35 cm, váha: do cca 4 kg
Štandardný jazvečík – obvod hrudníku: nad 35 cm, váha: do cca 9 kg
Hladkosrstý jazvečík – je pôvodným psom, akýmsi praotcom plemena (od neho sa neskôr vyvinul dlhosrstý a hrubosrstý variant) a často je nazývaný i krátkosrstým jazvečíkom. Prvé psy boli štandardnej veľkosti, čierne s pálením, červená farba vznikla až v chove Wilhelma von Daackela v Nemecku. Neskôr sa pán Daackel pokúsil zmenšiť vzrast jazvečíka pre praktické účely, čo sa mu nakoniec aj podarilo – nakrížil trpasličieho jazvečíka. Hladkosrstý jazvečík sa najviac využíva pri norovaní, kedy sa pes posiela do podzemia – zväčša do úzkych nôr, aby vyduril zver. Či už ide o kunu, líšku alebo jazveca, tento malý bojovník sa nenaľaká ničoho. V podzemí ho krátka srsť chráni pred kamienkami a prachom a zároveň mu nebráni vo vykonávaní činnosti, ako by tomu bolo, napríklad, u dlhosrstého jazvečíka (dlhá srsť by bola v úzkom podzemnom priestore skôr handicapom než výhodou). Tento typ jazvečíka sa považuje skôr za pracovný typ, je odvážny a pomerne hlučný. Za najobľúbenejší farebný variant sa považuje čierna s pálením.
Dlhosrstý jazvečík – je miernejší než hladkosrstý, nemá tak bojovú povahu. Vďaka dlhej srsti sa hodí na vodné športy, či aportovanie. Taktiež je vhodný na dohľadávanie vo vysokej tráve, kde ho dlhá srsť chráni pred zranením ostrými steblami. U týchto psov býva hladká, splývavá, no zároveň tvrdá, čo zväčša zabráni uchyteniu bodliakov. Najtypickejším a najpočetnejším sfarbením býva hnedá, červená, až mahagónová.
Hrubosrstý jazvečík – zvaný aj drsnosrstý, vznikol začiatkom minulého storočia prikrížením malého bradáča a trpasličích teriérov k hladkosrstému psovi. Zo všetkých troch typov je asi najväčším klaunom. Tieto psíky milujú spoločnosť detí a domáce pohodlie. Sú vhodní (a aj využívaní) na canisterapiu, no aj na poľovačky. Vďaka hrubej podsade a tvrdej krycej srsti sú dobre využiteľný vo všetkých terénoch od podzemia až po dohľadávanie vo vysokej tráve či hustom poraste, kde ho hrubá srsť chráni pred tŕňmi a bodliakmi. V podzemí by hustá srsť udržiavaním tepla mohla spôsobiť prehriatie organizmu, preto sa na norovanie využíva sporadicky.
Farba
Hladkosrstý a dlhosrstý jazvečík:
Jednofarebné jazvečíky: červená, červenožltá, žltá, všetky s alebo bez prímesi čiernej srsti. Uprednostňuje sa čistá červená pred červenožltou či žltou. Aj psy s výdatnou prímesou čiernej srsti patria do tejto kategórie. Biela nie je žiaduca, v prípade malých bielych znakov sa nevylučuje. Nos a pazúriky sú čierne. Červeno-hnedá sa pripúšta, nie je však žiaduca.
Dvojfarebné jazvečíky: farba sýto čierna alebo hnedá, vždy s červenohnedými alebo žltými znakmi (pálením) nad očami, po bokoch papule a na spodnej pere, na vnútornom okraji uší, na predhrudí, na vnútornej strane končatín, na labkách, okolo konečníka a odtiaľ asi do jednej tretiny až polovice spodnej strany chvosta. Ňucháč a pazúriky čiernych psov sú čierne, pri hnedých psoch hnedé alebo čierne. Biela nie je žiaduca, v prípade jednotlivých malých fľakov nie je vylučujúcou chybou. Príliš silné pálenie je nežiaduce.
Škvrnité (tigrované, žíhané) jazvečíky: základom srsti je vždy tmavá farba (čierna, červená alebo sivá), žiaduce sú nepravideľné sivé, ale aj béžové škvrny (nežiaduce sú veľké platne). Nemá prevažovať ani svetlá, ani tmavá. Farba žíhaného jazvečíka je červená alebo žltá s tmavšími pásikmi. Nos a pazúriky sú rovnaké ako u jednofarebných alebo dvojfarebných psov.
Inak sfarbené jazvečíky: všetky doposiaľ nespomenuté farby. Výnimkou nie je ani biele sfarbenie, no tieto psy sú skôr raritou a vyskytujú sa prevažne len v amerických štátoch. Plemenným štandardom nie je toto sfarbenie uznané.
Hrubosrstý jazvečík
Prevažuje svetlá až tmavá diviačia, ako aj farba suchého lístia, inak sa u tohto psa vyskytujú rovnaké typy zafarbenia ako pri hladkosrstom a dlhosrstom psovi.
Chceme šteniatko jazvečíka
Najlepší vek k odberu šteniatka je 8. – 12. týždeň. Vtedy je už psík schopný odpútať sa od rodiny a pochopiť vaše príkazy. Psíka je potrebné od mala začleňovať medzi deti, aby si na ne navykol. Neskôr by mohli nastať komplikácie pri zoznámení psa s deťmi. Samozrejme, všetko závisí od skúseností, aké psík s deťmi nadobudne. Mám doma 10-ročnú sučku jazvečíka, ktorá vyrastala s malými deťmi, no boli to predovšetkým dievčatá. S chlapcami sa zoznámila až neskôr, čo bolo nešťastné riešenie, pretože chlapec ju ťahal za chvost a uši. Odvtedy máme problémy s chlapcami, no dievčatá priam zbožňuje.
S výcvikom začnite hneď, ako šteňa príde k vám domov. Robte s ním čo najviac vecí, aby sa čo najlepšie asocioval. Choďte s ním do lesa, do mesta, k vode, vozte ho autom a púšťajte na voľno a učte ho, že môže odbehnúť, ale na zavolanie sa musí vrátiť (aj keď ani po dlhoročnom výcviku to nemáte u tohto plemena nikdy úplne isté).
Choroby jazvečíkov
Vysunutie platničiek – Ide o najzávažnejší problém jazvečíkov. Vzhľadom na neproporčnosť jeho telíčka (krátke nohy – dlhé telo) je toto plemeno náchylné na vysunutie platničiek. Toto ochorenie je často sprevádzané aj inými problémami ako porucha spánku, močenia, zažívacieho traktu, či nástup problémového správania. Vzhľadom na to, že celé nervové prostredie je prepojené s miechou, môže toto ochorenie spôsobiť ľahké postihnutie (bolesť, viditeľné zhoršenie pohybových schopností) ale aj ťažké postihnutie (čiastočné či celkové ochrnutie). Viac sa o tejto poruche dočítate v článku „Môj život s chorým psom“.
Cuschingova choroba – Ide o nadmernú produkciu kortizónu z dôvodu zvýšenej nadobličkovej činnosti. Choroba sa prejavuje zvýšeným smädom, ovísajúcim bruchom, rednutím a vypadávaním srsti. Dá sa liečiť tabletami alebo vyoperovaním problémových nadobličiek.
Ďalšie ochorenia – hluchota, epilepsia, zvrátené chute, dyschondrický syndróm (počas vývoja kostí sa zastaví spájanie koncov kostí, čím dochádza k nezrastaniu koncov lakťovej kosti a následným bolestiam), prognácia (prečnievajúca horná čeľusť), deformujúca spondylitída (deformácia chrbtice z dôvodu jej dĺžky a zlej formácie, zväčša sa prejavuje u psov starších ako 12 rokov).
Lucia Drietomská
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 7/2011