(KR 5/2011)
RNDr. Vladimír Ďurišin (1958). Vyštudoval Prírodovedeckú fakultu UK v Bratislave. V rokoch 1991 – 2010 pôsobil vo funkcii riaditeľa odboru kynológie a hipológie Prezídia Policajného zboru. Pôsobí ako externý učiteľ na Akadémii Policajného zboru v Bratislave, na Univerzite veterinárneho lekárstva a farmácie v Košiciach a na Spojenej škole v Ivanke pri Dunaji. Je spoluautorom publikácií Policajná kynológia na Slovensku (2004 a 2009), Police Kynology in Slovakia (2004) a učebnice Policajná kynológia (2009). Je predsedom Kynologického klubu Polícia – Slovakia.
Chýry
Chýry o chýrnych výkonoch bloodhoundov na ľudských pachových stopách v teréne a vo frekvencii sa spoza Atlantiku dostali aj k nám. Najprv do starej Európy, t.j. na západ od nás, a neskôr aj k nám, tiež do Európy – na Slovensko. Informácie o neuveriteľných čuchových schopnostiach mantrailerov (pomenovanie psov stopujúcich ľudské pachové stopy) možno dorazili cez oceán na Starý kontinent súčasne, Západ však rozhodne zareagoval skôr. Ako všetci kynológovia, poctivo a tvrdo vychovaní v klasickej kynológii, aj my sme pristupovali k prvotným správam o mantrailingu (pomenovanie spôsobu práce psa na ľudskej pachovej stope) so značnou dávkou nedôvery.
Napokon, veď všetci sme trochu náchylní kritizovať časť americkej populácie pre ich večne nekritické sebavedomie a vystatovanie sa pred zvyškom sveta, a vlastne pred celou planétou…
Napokon, v osemdesiatych rokoch minulého storočia importovaní bloodhoundi z Anglicka utrpeli u nás, v Československu porážku. Nebojím sa povedať – možno až debakel. Československí naslovovzatí experti po pokusoch uviesť ich na našu výcvikovú dráhu a dať im naše školy akosi neuspeli. Na záver testovania možno konštatovali: „Blúd je vlastne blud!“ (Bloodhounda sme hovorovo pomenovali blúd).
Nech nám dajú tí „Anglo-Američania“ pokoj! Niet nad starú, dobrú, česko – slovenskú klasiku, však?
Zug – Švajčiarsko
Zahraničná služobná cesta do Švajčiarska nebola v roku 2005 prvotným impulzom, aby sme začali mantrailing brať vážne. Kriminalista z Zugu (pozri foto č. 1) nám predviedol s mantrailerom stopu v lesnom poraste, vedenú aj po asfaltovej ceste, a vôbec nepresvedčil. Asi 500-metrová stopa vypracovaná policajným bloodhoundom akoby laxne, s vysokým nosom, s malým záujmom a mizivou aktivitou, neviedla k nášmu prvému kroku k venovaniu sa mantrailingu. Mali sme dojem, že Švajčiar psa len „venčí“ a obaja sa na koniec rozlietanej stopy dostali akoby náhodou, a to len preto, že stopu našľapala jeho 15-ročná dcéra. Našu nedôveru v schopnosti prezentovať uvedené výkony najlepšie dokumentuje príspevok autora v Kynologickej revue č. 12/2005, citujem: „Pozoruhodné bolo, že na pachové práce pre kriminálnu políciu využívajú plemeno bloodhound, okrem uvedených a všeobecne exponovaných pracovných plemien súčasnosti. Aj napriek tejto, z nášho pohľadu pozoruhodnosti, sme ich tvrdenie o vypracovávaní štrnásť dní starých stôp týmto plemenom obišli bez komentára…“
Zrejme aj pre nepresvedčivý výkon (našim vnímaním) sme priebeh stopy zaznamenali fotograficky len na jeden záber – pri nájdení osoby na konci tejto stopy (pozri foto č. 2). Napokon, ako sa sám švajčiarsky psovod priznal, na tréning pachových stôp má v mesiaci vyhradené iba dva dni. Čo je to oproti našim poctivým slovenským policajným štyridsiatim výcvikovým hodinám za mesiac? Jasné, že ten blúd ani stopovať nemôže… „Chlapci kriminalisti, poďte sa učiť na Slovensko! Vaše podmienky sa ani zďaleka nepribližujú k našim – tvrdo vybojovaným na nespočetných poradách, konferenciách, kolégiách, workshopoch, seminároch atď.“
Tie naše nemajú vo svete porovnania. Ani v Amerike.
Viedeň – Rakúsko
Neskôr sme máličko spozorneli, keď sa podobná informácia zatúlala k nám aj od rakúskych kolegov z Viedne. Veď s nimi máme dlhoročné kontakty! Osobne sa dobre poznáme s ich kynologickým manažmentom na čele s pani Karin Joszt-Friewald a Petrom Habermaierom, s M. Zlabingerom a ďalšími. Žeby aj oni mystifikovali?
Nič sa nedá robiť, vydávame sa na cestu do Viedne.
voľné poračovanie v nasledujúcich vydaniach
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 5/2011