náš národný klenot
(KR 2/2011)
História československého vlčiaka, jedného zo štyroch slovenských národných plemien, sa začala písať v roku 1955, kedy sa v chovateľských staniciach pohraničnej stráže uskutočnil biologický pokus kríženia karpatského vlka a nemeckého ovčiaka. Predpokladalo sa, že „priliatím“ krvi vlka do krvi nemeckého ovčiaka sa u psov dosiahne vyššia odolnosť, vytrvalosť a ostražitosť, ktorá bola požadovaná k zabezpečeniu západnej hranice vtedajšieho Československa. Pokus bol zameraný na zodpovedanie určitých otázok medzidruhového kríženia z biologického hľadiska, z hľadiska dedičnosti, biometrie, fyziologických rozdielov medzi psami, vlkmi a krížencami. Taktiež sa mali sledovať otázky vytvárania kladných a záporných podmienených reflexov, procesy podráždenia a útlmu, endogénna aktivita, sociálne správanie a jeho zmeny počas života zvieraťa. Keďže projekt sa mal realizovať vo viacerých chovateľských staniciach pohraničnej stráže v Čechách a na Slovensku, spracovaním projektu bol poverený pplk. Ing. Karel Hartl, náčelník služobnej kynológie pohraničnej stráže. Za realizáciu tohto projektu na Slovensku bol poverený mjr. František Rosík, kynológ Bratislavskej brigády pohraničnej stráže. Na krížení sa postupne podieľali štyria karpatskí vlci: Brita, Argo, Šarik a Lejdy. V roku 1982 bol v Brne založený Klub chovateľov československého vlčiaka, súčasne bol schválený názov plemena „československý vlčiak“ a začalo sa pracovať na dlhodobej koncepcii chovu a chovnom programe. Hlavným cieľom po založení klubu bolo pokračovať v šľachtení československého vlčiaka a dosiahnuť, aby pre svoje dobré vlastnosti zdedené po karpatskom vlkovi i nemeckom ovčiakovi bol zaradený medzi plemená uznané FCI. V tom istom roku sa uskutočnil aj prvý chovný zvod a bonitácia. Členovia klubu organizovali úplne nové súťaže, v ktorých mohli vyniknúť vlastnosti československého vlčiaka. Tak vznikli prvýkrát v histórii štátu rýchlostné (40 km) a vytrvalostné behy (100 km). V júni 1989 odporučila komisia FCI na schválenie záverečné znenie štandardu plemena. Štandard bol schválený pod číslom 332. Československý vlčiak bol zaradený do 1. skupiny plemien v klasifikácii FCI na skúšobné desaťročné obdobie. Po rozdelení Československa v roku 1993 sa rozhodlo, ze garantom plemena československý vlčiak v FCI bude Slovenská republika prostredníctvom Slovenskej kynologickej jednoty, pričom názov plemena a krajina pôvodu zostanú nezmenené. Koncom roku 1998 vypracovala komisia Klubu chovateľov československého vlčiaka SR podklady k žiadosti o konečné uznanie plemena z materiálov získaných od všetkých krajín, v ktorých sa československý vlčiak choval. SKJ predložila žiadosť a na generálnom zasadnutí v Mexiku 1. 6. 1999 bol návrh schválený, čím sa potvrdila životaschopnosť československého vlčiaka, ale tiež pracovné nadšenie slovenských kynológov a chovateľov. O tento úspech sa v FCI svojím stanoviskom zasadila slovenská kynologická diplomacia.
Celkový vzhľad československého vlčiaka, ako hovorí štandard, má pripomínať vlka. Všetky znaky charakteristické pre nemeckého ovčiaka je nutné hodnotiť ako vadu. Vyžaduje sa pevný konštitučný typ. To znamená – silná stavba kostry, pevné väzy, dobre osvalené, šľachovité končatiny so suchými kĺbmi, elastickou kožou, s dobre priliehajúcimi viečkami očí a uzavretými kútikmi úst. Ľahší, ale štandardní jedinci sú označovaní ako typ „suchý“.
Odchýlky obidvoma smermi sú nežiaduce. Štandard pripúšťa nožnicový a kliešťový zhryz rezákov. Je požadovaný úplný chrup, teda 42 zubov. V sfarbení očí sa dáva prednosť svetlej, t.j. žltohnedej, jantárovej farbe dúhovky. Uši sú tenké, trojuholníkového tvaru, krátke. Krk je suchý, svalnatý a dostatočne dlhý na to, aby umožnil psovi dosiahnuť bez námahy ňufákom na zem. Chrbtová línia je plynulá. Krátke bedrá sú takmer rovné, dobre osvalené. Chvost je vysoko nasadený a v kľude nesený charakteristickým spôsobom. Pre posúdenie stavby hrudníkových a panvových končatín je významnejšie sledovať funkciu končatín za pohybu než staticky hodnotiť uhly. Pri mechanike pohybu sa posudzuje harmonický, ľahký, priestranný klus, pričom končatiny sa pohybujú čo najnižšie nad zemou. Hlava a krk sa skláňajú do vodorovnej polohy. V chôdzi je mimochod. Srsť československého vlčiaka je rovná, uzavretá. Zimná a letná srsť je výrazne rozdielna. Sfarbenie je žltosivé až striebristosivé s charakteristickou svetlou maskou. Prípustné je i tmavosivé sfarbenie so svetlou maskou. Požadovaná výška u psov je minimálne 65 cm, u súk 60 cm. Psy vážia najmenej 26 kg, sučky 20 kg.
Zvody a bonitácie
Princípom bonitácie je posúdenie jedinca v porovnaní so štandardom FCI vo veku – suky min. 15 mesiacov, psy min. 18 mesiacov. Každý pes a suka dostane po posúdení bonitačnou komisiou bonitačný kód. Nato, aby pes alebo suka československého vlčiaka získali chovnosť, musia splniť niekoľko podmienok:
- základom je plemenná príslušnosť doložená preukazom pôvodu
- dodržanie stanovenej vekovej hranice
- absolvovanie bonitácie s výsledkom, ktorý oprávňuje k zaradeniu do chovu (nebola zistená vylučujúca vada v zmysle štandardu plemena)
- RTG vyšetrenie na dyspláziu bedrových kĺbov
- absolvovanie výstavy
- skúška vytrvalosti na 40 km (podmienkou zvládnutia skúšky je časový limit do 4 hodín).
Bonitácia je prakticky najdôležitejšou udalosťou v živote chovného jedinca. Z hľadiska sledovania vývoja plemena je však dôležitá aj účasť jedincov, ktorí nie sú určení pre chov, alebo majú zjavné vady. Taktiež je dôležitý aj zvod mladých, kde sú posudzovaní jedinci vo veku 6 – 15 mesiacov. Ich bonitačný kód slúži pre predbežné posúdenie plemennej hodnoty jedincov a vývoja jednotlivých vrhov a pre majiteľa môže signalizovať predovšetkým chyby v povahe, ktoré sa dajú väčšinou do skutočnej bonitácie ešte korigovať. Termíny zvodu sú zhodné s termínmi bonitácií.
Skúška vytrvalosti psa
Cieľom skúšky vytrvalosti je vytvorenie podmienok pre systematické sledovanie správnosti chovateľského úsilia smerujúceho k naplneniu štandardu plemena československý vlčiak. Skúšky je možné absolvovať v troch stupňoch, pričom prvý stupeň je základný, druhý predstavuje vyššiu výkonnostnú úroveň a tretí stupeň predstavuje úroveň vrcholovú. Skúšok sa môžu zúčastniť psy plemena československý vlčiak s preukazom pôvodu. Minimálna veková hranica je 12 mesiacov v deň konania skúšky. Skúšku pes absolvuje so svojím vodičom, ktorý s ním môže bežať alebo sa viezť na bicykli. Iný dopravný prostriedok nie je prípustný. Vodič vedie psa pripútaného na maximálne 2 m dlhom vodidle. Beh psa na voľno je zakázaný. Pes beží po pravej strane vodiča. Počas skúšky môže zastaviť, piť, prijímať potravu, pričom všetky prestávky sa započítavajú do meraného času. Rozlišujeme skúšku vytrvalosti I., II. a III. stupňa, pričom pri SVP I pes musí prebehnúť trasu 40 km v časovom limite 4 hodiny, pri SVP II musí absolvovať trasu 70 km do 7 hodín a pri SVP III dosahuje dĺžka trate až 100 km, ktoré musia byť prebehnuté v časovom limite 10 hodín.
Správanie a charakter
Výnimočnosť československého vlčiaka je neprehliadnuteľná a v mnohom sa veľmi výrazne odlišuje od v súčasnosti tak populárnych, moderných psích plemien. Zachováva si svoju vlčiu prirodzenosť a nespútanosť, je citlivý a nesmierne inteligentný. Všetku lásku venuje svojmu pánovi, k cudzím je zákonite zdržanlivý. „Ak pes s podielom vlčej krvi zložil raz nejakému človeku prísahu vernosti, bude naveky psom tohto jedného jediného človeka. Cudzí si od neho nevymôže ani len zavrtenie huňatým chvostom. Človek, ktorý spoznal výlučnú vernosť tohto psa, ten už nikdy nebude šťastný s iným psom“, napísal o psoch, ktorým koluje v žilách vlčia krv, Konrad Lorenz. Kto niekedy žil s československým vlčiakom, vie, o čom je reč. Prevládajú v ňom divoké vlčie znaky, zmysel pre svorku a prirodzené inštinkty. Stále to však nie je vlk, je to „len“ pes. Pes schopný žiť s človekom v civilizovanej spoločnosti, v ruchu veľkomesta, pes schopný výchovy a výcviku. Ak poznáte dobre svojho psa, jeho správanie, motivácie, pocity a vnímanie sveta, potom si dokážete sami poradiť v každej situácii, naučíte sa predvídať jeho správanie a ovplyvňovať jeho reakcie. Predovšetkým však rešpektovať a prijímať jeho osobnosť. Váš vzťah k československému vlčiakovi dostane zmysel. Ľudia sa stále vzďaľujú prírode, pretínajú pôvodné väzby. Československý vlčiak sa môže stať vaším mostom späť k prírode, vaším putom k prirodzeným vzťahom a hodnotám.
Vyhodnotenie súčasného stavu plemena na Slovensku a v Európe
Od počiatkov vzniku plemena ubehlo už pár rokov, počas ktorých bol vypracovaný štandard československého vlčiaka, plemeno bolo uznané Medzinárodnou kynologickou federáciou, prešlo výrazným vývojom a v neposlednom rade si našlo okruh priaznivcov, ktorí sa s nadšením venujú jeho chovu, a nielen udržujú plemeno nažive, ale ho i zveľadujú a zaisťujú jeho rastúcu popularitu – a to nie len na Slovensku a v Čechách, ale aj vo svete. Štatistika o počte narodených šteniat československého vlčiaka v krajinách Európy však prekvapivo dokazuje, že najvyšší počet šteniat tohto plemena sa nenarodí na Slovensku či v Českej republike, teda v krajinách, kde má plemeno svoj pôvod, ale v Taliansku. V rámci desaťročnej štatistiky od roku 1999, kedy došlo k definitívnemu uznaniu plemena zo strany Medzinárodnej kynologickej federácie, až po rok 2008 sú teda Taliani jednoznační favoriti v počte narodených šteniat ČSV. Ich celkový počet za sledované desaťročie dosiahol 2672, čo predstavuje viac ako 40 % z celkového počtu 6577. Druhý najvyšší počet šteniat pripadá na Českú republiku, a to 1486. Československý vlčiak sa teší veľkej obľube aj vo Francúzsku, kde sa za toto obdobie narodilo 697 šteniat. Slovenská republika má v tejto štatistike 4. miesto s počtom šteniat 471, čo je 7,16 % z celkového počtu. Je však nutné pripomenúť, že štatistika nezohľadňuje veľkosť toho-ktorého štátu. Pomerne výrazná chovateľská aktivita bola zachytená aj v Nemecku, Holandsku, Maďarsku, Poľsku a Belgicku. V tabuľke sú zaznamenané aj ostatné krajiny, v ktorých sa v rámci FCI začalo s čistokrvným chovom československého vlčiaka. Celkové výsledky desaťročnej štatistiky upozorňujú na to, že popularita československého vlčiaka má stúpajúcu tendenciu v mnohých európskych krajinách, a existuje množstvo krajín, v ktorých sa s jeho chovom začína.
Na záver uvádzam krajiny a počet narodených šteniat za sledované obdobie: Taliansko – 2672, Česko – 1486, Francúzsko – 697, Slovensko – 471, Nemecko – 322, Holandsko – 307, Maďarsko – 150, Poľsko – 146, Belgicko – 113, Rumunsko – 42, Fínsko – 34, Litva – 24, Estónsko – 24, Švajčiarsko – 19, Švédsko – 17, Rakúsko – 16, Luxembursko – 13, Dánsko – 11, Portugalsko – 11, Ukrajina – 2, čo je spolu 6577 šteniat.
Bc. Petronela Komorová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 2/2011