– dominantný pes dvoch tvárí
(KR 2/2011)
Desmond Morris vo svojej knihe „Dogs. A Dictionary of Dog Breeds“ z roku 2001 píše, že ku koncu 18. storočia sa do Ruska dostávali s nakúpenými ovcami zo Španielska i pastierske psy. Do nového prostredia, v ktorom stáda oviec neustále ohrozovali vlci, sa síce nehodili, ich krížením s miestnymi pastierskymi psami však vzniklo nové plemeno – veľké a odolné.
Rozmerný a neohrozený juhoruský ovčiak sa tak môže smelo postaviť akejkoľvek šelme. Je to pes, ktorý si získava rešpekt na prvý pohľad. Napriek svojmu veľkému vzrastu je podivuhodne ostražitý, neuveriteľne rýchlo reaguje a pri ohrození vie byt veľmi rýchly. K majiteľovi a jeho rodine je síce priateľský, avšak dominantný, a neznáša cudzie osoby. Ruská armáda ho doposiaľ používa ako strážneho psa a jeho služieb si cení natoľko, že sa snaží brániť jeho exportu, respektíve vývozu kvalitných a najmä povahovo typických jedincov do zahraničia. Až do rozpadu bývalého Sovietskeho zväzu platil zákaz vývozu tohto plemena mimo územia ZSSR. Aj v súčasnosti je získať z Ruska kvalitné jedince veľký problém. Hoci sa občas podarí získať exteriérovo kvalitného jedinca, len výnimočne ide aj o povahovo typického juhoruského ovčiaka. Jedince, ktoré sa dajú považovať za exteriérových predstaviteľov plemena, by vo svojej krajine pôvodu neboli obstáli na prísnych bonitáciách pred zaradením do chovu.
Typický juhoruský ovčiak útočí bez váhania a varovania, akonáhle má pocit, že jeho pána niečo ohrozuje. Ako v spomínanej publikácii píše Desmond Morris, ak juhoruský ovčiak nie je správne vychovávaný, môže majiteľovi spôsobiť mnoho starostí. Zároveň uvádza, že každý chovateľ typického predstaviteľa plemena vie, že rozmaznaný juhoruský ovčiak je „hotová pohroma“. Rozhodne však ide o uchvacujúco pôsobivé a nádherné plemeno, ktoré robí česť prezývke „biely obor“.
Chovať juhoruského ovčiaka či viacerých jedincov tohto svojrázneho plemena nie je vôbec jednoduché. Začiatočník to nemusí zvládnuť. Ako názov môjho príspevku hovorí, ide o plemeno dvoch úplne odlišných tvárí. Na jednej strane je pánovi a jeho rodine bezhranične oddaný. Je milý, hravý, až „detinský“. Nápadná je takmer chorobná fixovanosť na svojho pána a sprievodná „žiarlivosť“. Správanie tohto huňatého krásavca je v rodine tak interesantné a svojrázne, že si jej členov získa navždy celých. Takmer nikto, koho raz osud spojil s týmto plemenom, už nie je schopný vymeniť ho za iné. Naopak, málokto zotrvá pri chove jediného juhoruského ovčiaka, ak mu to situácia aspoň trochu dovolí. A to i napriek tomu, že sa toto plemeno vôbec nedá nazvať komerčným typom – je málopočetné a takmer neznáme. Druhá tvár juhoruského ovčiaka nie je vôbec milá či jemnocitná. Jeho zástupca doslova neznáša cudzie osoby, ku ktorým je spravidla tvrdý, nedôverčivý, neznášanlivý až agresívny. V žiadnom prípade ho nemožno odporúčať na chov začiatočníkom či neskúseným kynológom. Starostlivosť oňho je náročná.
Vyvstáva otázka, prečo napriek veľkým ťažkostiam a starostiam milovníci tohto plemena jeho chov považujú za radosť, a nikdy viac sa s ním nechcú rozlúčiť. Dôvodom je určite fakt, že šteňa juhoruského ovčiaka sa ihneď po príchode do rodiny stáva jej členom. Je natoľko úprimné a otvorené, bezprostredné, láskavé a nežné, že len veľmi surový človek by mu to všetko dokázal neopätovať podobným spôsobom. Možno to znie trochu romanticky, avšak po 20 rokoch spolužitia s niekoľkými jedincami tohto výnimočného plemena si to už zrejme môžem dovoliť konštatovať.
Milovníci juhoruského ovčiaka si ho odjakživa poľudšťovali. Podľa dávnej legendy ide o zakliateho pastiera, ktorého rozhnevaný zlý duch začaroval na pastierskeho psa. Aby sa nedalo zistiť, že ide o zakliateho človeka, jeho ľudské oči prekryl dlhou, hustou, bielou srsťou.
Juhoruský ovčiak bezhranične miluje svojho pána a jeho rodinu, a to isté očakáva od nich. Ak sa však opätovanej lásky nedočká, stáva sa z neho nebezpečná šelma. Majiteľ juhoruského ovčiaka sa musí všemožne usilovať o udržiavanie neustáleho psychického kontaktu – musí s ním byť, takpovediac, na rovnakej „duševnej frekvencii“. Túto skutočnosť by mal mať na pamäti každý, kto si chce zadovážiť šteňa tohto nádherného, jedinečného plemena. Uvedomiť by si to mal aj každý chovateľ juhoruského ovčiaka, chystajúci sa šteňatá tohto plemena predať. Je potrebné sa vždy výborne informovať o prostredí, do ktorého šteňatá predáva.
Moderný juhoruský ovčiak je výsledkom cieľavedomého dlhodobého šľachtenia profesionálnych veterinárnych genetikov bývalého Sovietskeho zväzu. Telesná stavba, ani žiadna povahová vlastnosť tohto plemena nie sú náhodné. Jeho jedince majú mať optimálny pomer telesných rozmerov a hmotnosti. Tá je dostatočná na to, aby sa postavil proti akémukoľvek protivníkovi, vrátane dvojnohého, a bez ujmy na zdraví ju udrží psov skelet a pohybový aparát. Dlhá biela srsť s hustou podsadou slúži ako termoizolácia tela, chráni ho pred prehriatím, ako aj podchladením, a pre dobrý psychický stav zvieraťa má veľký význam. Plastický, dá sa povedať až „mačací“ pohyb, ktorý juhoruský ovčiak zdedil po svojich pastierskych predkoch, mu umožňuje bez väčšej námahy aktívne chrániť objekty na veľkom teritóriu. Podľa mojich vlastných skúseností 1 – 2 hektáre na jedného juhoruského ovčiaka nie sú mnoho. Prekryté oči juhoruského ovčiaka tiež majú svoj zootechnický cieľ: zakrytý výhľad u tohto plemena formuje jeho nedôverčivý a nedružný vzťah k cudzím, čo sa podľa Pavlova nazýva aktívnou obrannou reakciou.
Juhoruský ovčiak je osobnosťou. V neprítomnosti svojho pána je schopný vykonávať samostatné rozhodnutia. Robí to, čo na ochranu svojho pána a jeho majetku uzná za vhodné. Nemožno ho cvičiť ako nemeckého ovčiaka či iné, klasické služobné plemená. Je nevyhnutné uvedomiť si, že ide o sebavedomé zviera o priemernej hmotnosti 60 kg, vyžadujúce si istú úctu a rešpekt. Nikdy nezahryzne do nastaveného rukáva figuranta, záškodníka však zneškodní spôsobom, ktorý na likvidáciu uzná za najúčinnejší on. Nebude nekonečne preskakovať prekážky na povel cvičiteľa. Nevidí zmysel takého konania. Urobí však čokoľvek, čo má zmysel pre ochranu života a majetku jeho pána. Za týmto cieľom preskočí akékoľvek množstvo prekážok.
Juhoruský ovčiak má mimoriadny sluch, ako aj pamäť. Pamätá si nielen virtuálny model objektu, ktorý stráži, ale aj tóny a zvuky krokov svojho pána či jeho motorového vozidla. Pri pohybe je preňho typický tzv. samonesúci klus. Je mrštný a jeho pohyb je voľný. Jeho typickým znakom je voľne nadol visiaci chvost, čo svedčí o uvoľnenosti a pohyblivosti jeho chrbtice a svalstva, ktoré ju obopína. Pri útoku sa pohybuje galopom, ponášajúcim sa na trysk dostihových koní. Iný pohyb je neštandardný a takéto psy je nutné nepripustiť do chovu. Juhoruský ovčiak takmer nikdy nie je chorý a je nenáročný na stravu. Bežne sa dožíva vo vynikajúcej kondícii pätnástich rokov, a viac.
Vzhľadom na to, že v našich klimatických podmienkach už v súčasnosti máme ako horúce letá, tak aj chladné zimy, a na výrazný vzostup závažnej kriminality, má toto plemeno podľa mňa u nás veľkú perspektívu. Nemožno ho však chovať v byte, ale len na väčšom pozemku, ktorý musí byť veľmi dobre ohradený a nikto naň nemôže mať voľný prístup.
Prof. MUDr. Alexander Ostró, CSc.
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 2/2011