ani na Slovensku
(KR 2/2014)
V génoch má zakorenený inštinkt lovca, v krvi si uchoval noblesu aristokrata a v mysli slobodu a nezávislosť. Napriek tomu po celú dobu svojho vývoja vyhľadáva spoločnosť človeka.
„Jéj, toto je ten pes, ktorý nešteká!“ – typická reakcia ľudí pri stretnutí s plemenom basenji (čítaj basendži). Áno basenji naozaj neštekajú… ani na Slovensku. Nie je to však jediná pozoruhodná a výnimočná vlastnosť tohto primitívneho plemena. Na tomto mieste by som sa na chvíľu zastavil. Pre mňa osobne je názov staroveké alebo pôvodné plemeno oveľa charakteristickejšie.
Pes basenji je strednej veľkosti, atletickej postavy s elegantným, až pôvabným pohybom. Ak dokážete odtrhnúť zrak od jeho pohybu, hneď vás zaujme jeho zakrútený chvost, nasadený veľmi vysoko na chrbte. Koža je vláčna, srsť hustá, krátka, na dotyk jemná a takmer vôbec nepĺzne. Ušľachtilo tvarovanú hlavu nesie vždy hrdo na dobre stavanom krku. Ak vztýči svoje špicaté uši, na čele sa mu vytvárajú vrásky a pri pohľade do jeho mandľových očí neodoláte žiadnej jeho prosbe. Basenji je pes inteligentný a učenlivý, ale vždy sa bude snažiť o zníženie nárokov pri výcviku. Je potrebné byť pri jeho výcviku dôsledný a nikdy nepoľavovať v nárokoch na jeho poslušnosť. Nezaprie svoj lovecký pud, a preto potrebuje veľa pohybu, najlepšie v prírode, alebo môžete skúsiť psie dostihy, prípadne coursing. Doma je veľmi milý a rád bude s vami leňošiť. K cudzím ľuďom nie je príliš dôverčivý skôr ostražitý. Basenji vyhľadáva kontakt so svojím pánom, a preto sa stále zdržiava v jeho blízkosti. Jeho starostlivosť o vlastnú hygiénu je ukážková a budete prekvapení, že jeho srsť je bez zápachu, aj keď je mokrá. Basenji sučky hárajú iba raz do roka a šteniatka sú milé a hravé.
Ak sa však vrátime k jeho neštekavosti, pes basenji, samozrejme, nie je nemý. Svoje pocity, nálady a požiadavky vie dať najavo inými, jemu vlastnými pohybovými a hlasovými prejavmi. Výnimkou nie je ani to, že raz zabreše veľmi hlbokým, komickým hlasom, ale nedokáže to viackrát zopakovať.
Mimoriadnosť plemena basenji je v jeho starovekosti. S takmer nezmeneným výzorom a vlastnosťami tu je spolu s nami niekoľko tisícročí. Ako miesto pôvodu plemena sa uvádza stredná Afrika, okolie Konga (bývalé Zaire). Táto informácia je pravdivá, ale nie úplna. Vo svojej domovine, Strednej Afrike, sa vyvíjal v dvoch rozdielnych klimaticko-vegetačných oblastiach. V oblasti afrického dažďového pralesa a africkej savany. Hlavný rozdiel vývoja plemena v týchto dvoch teritóriách je v odlišnosti kvality a typu srsti, nie jej sfarbenia. Zatiaľ čo jedinci žijúci v džungli mali srsť silnejšiu, druhí si vystačili so srsťou veľmi jemnou. Prostredníctvom cieleného chovu sa, bohužiaľ, tieto rozdiely postupne vytratili a v súčasnej dobe je štandardizovaný iba jeden druh plemena basenji so v štyrmi sfarbeniami srsti. Ale aj dnes pri dotyku so srsťou niektorých psíkov je tento rozdiel markantný. Druhé miesto pôvodu plemena basenji je tiež v Afrike, v oblasti Bieleho Nílu (dnešný Sudán). Táto oblasť je podľa mňa z historického významu pôvodu a vývoja plemena basenji oveľa zaujímavejšia a dôležitejšia.
Nemecký vedec a bádateľ Dr. Georg Schweinfurth (1836 – 1925), rodák z mesta Riga, si v rokoch 1868 až 1871 na svojich vedeckých potulkách po centralnej Afrike v Bahr-el-Ghasa (Južný Sudán, ktorý je charakteristický na severe savanami a suchými lesmi a na juhu dažďovým pralesom Ituri) všimol podivne vyzerajúcich loveckých psov. Jeho poznámky, správy a kreslené obrázky dokumentujú život basenji v jeho prirodzenom prostredí a možno ich považovať za prvé spoľahlivé informácie o psoch basenji z nedávnej doby. Ako správny bádateľ-vedec si ihneď uvedomil podobnosť tohto loveckého psa s reliéfmi, zobrazujúcimi psov žijúcich s ľuďmi v starovekom Egypte. Najstaršie zdokumentované správy o tomto plemene sa nachádzajú v nejednej egyptskej mastabe, a to v nástenných reliéfoch alebo priamo v hieroglyfoch. (Mastaba je nadzemná, z tehál murovaná hrobka vládnucích vrstiev v starovekom Egypte. Tento typ hrobiek sa začal používať viac ako 3400 rokov pred Kristom. Do mastaby sa k nebohým ukladali pohrebné dary, ako aj mumifikované pozostatky najlepších priateľov.) Kto bol najlepší priateľ človeka už v tej dobe asi nie je potrebné písať. Mumifikované pozostatky psov, verne sa podobajúcich na dnešného psa basenji, nám poskytujú silný dôkaz pravekosti tohto plemena. Na reliéfoch bol basenji zobrazovaný ako verný priateľ sediaci pri svojom pánovi, alebo ako významný pomocník pri love. Samozrejme, z týchto indícií nemôžem tvrdiť, že prapradedko môjho psa spokojne ležal pri nohách egyptského faraóna, ale myšlienka na to je veľmi vzrušujúca. Starovekí Egypťania boli národom, ktorý položil základy novodobej civilizácie ľudstva v mnohých oblastiach. Medzi menej známe skutočnosti patrí aj to, že boli aj významnými kynológmi. Ich mnoho tisícročná púť životom bola sprevádzaná chovom a možno aj šľachtením rôznych druhov psích plemien. Je veľmi príjemné domnievať sa, že práve psi basenji boli medzi nimi. Podrobnejším bádaním o živote psov basenji v starovekom Egypte (s množstvom nádherných fotografií) sa budeme zaoberať v samostatnom článku v niektorom z nasledujúcich vydaní Kynologickej revue. Úctu k miestu pôvodu a nenápadného vývoja psa basenji nájdete v názve takmer každej chovateľskej stanici basenji po celom svete.
Príbeh o importe šteniat z divokej africkej prírody do Európy a Ameriky sa traduje do ranného začiatku 20. storočia. O založenie chovov basenji mimo Afriky sa zaslúžili viacerí pozoruhodní ľudia, za čo im právom patrí vďaka a uznanie. Ja by som však chcel spomenúť tri odvážne, nezlomné a výnimočné ženy, ktoré sa takto nezmazateľne zapísali do histórie novodobej kynológie.
Lady Helen Nutting – táto Britka získala z oblasti Bahr-el-Gahazal v Sudáne šesť šteniatok basenji, ktoré sa v roku 1923 rozhodla previesť do rodného Anglicka. Napriek náročnej ceste všetky psy prišli v dobrom stave a zdravé. Netreba hovoriť, že ihneď vzbudili obrovský záujem laickej i odbornej verejnosti. Následne boli umiestnené do karantény, kde boli zaočkované, a napriek všemožnej snahe o ich blaho sa táto priekopnícka snaha skončila tragédiou a všetky uhynuli na psinku. Lady Helen to zlomilo srdce, ale nikdy nestratila záujem o toto plemeno a počas nasledujúcich rokov sa výrazne zaslúžila o jeho rozvoj v západnom svete.
Mrs. Olivia Burn – Britka, ktorá sa počas pobytu v belgickom Kongu zamilovala do týchto malých ušatých afrických lovcov. O import psov basenji sa pokúšala niekoľkokrát, so striedavými úspechmi. Je nutné pripomenúť, že v tej dobe nebolo možné používať živé vakcíny proti psinke, tak ako je tomu dnes. Napriek týmto skutočnostiam sa jej vydaril úspešný vrh šteniat basenji v Anglicku a na Cruft’s v roku 1937 vzbudila so svojimi psami veľkolepý ohlas a záujem. V novinách sa písalo o neštekajúcich psoch a davy záujemcov musela usmerňovať polícia.
Miss Veronica Tudor-Williams – asi najvýznamnejšia svetovo preslávená chovateľka, propagátorka a milovníčka plemena basenji taktiež pochádza z Veľkej Británie. Je autorkou mnohých odborných kynologických článkov a publikácií. V jednom z nich pre Journal of the Society for the Preservation of the Fauna of the Empire, Nr.54, nazvala basenji “living fossils“, v preklade nie veľmi vábne, ale pravdivo, “živé fosílie“, a k tomu pripísala: “Bola by to tragédia, ak by sa tieto psy z tak starobylého rodu, ktoré si zachovali svoju identitu po mnoho storočí, vytratili v dôsledku rozširovania civilizácie.“
Miloš Karlubík, Foto: Nora Tatárová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 2/2014