(KR 4/2014)
„Austrálsky dobytkársky pes je ako kovboj, s celým svojím podivníctvom, hrdosťou a zákonitosťami byť v divokom a slobodnom svete, kde je rovnako blízko do raja i do pekla, verný životu, a nikdy sa nevzdávajúci. Sú srdcom a krvou jednotní. Sú bratia, jednovaječné dvojčatá…“
(citát neznámeho autora)
Krátky náhľad do histórie
Vznik tohto fascinujúceho plemena sa datuje zhruba do roku 1800. Keď prví osadníci začali na konci 1. storočia migrovať do Austrálie, uvedomili si, že pravidlá pre chov hospodárskych zvierat sú odlišné od tých, ktoré poznali vo svojej domovine. Museli sa teda týmto drsným podmienkam tunajšieho kraja prispôsobiť, a tak vyšľachtili nové pracovné plemeno, austrálskeho dobytkárskeho psa.
Austrálsky dobytkársky pes bol vyšľachtený dobytkármi, ktorí chceli tvrdého, pracovného psa, čo by dokázal riadiť dobytok v drsnom prostredí austrálskeho vidieku. Aby vyšľachtili najvhodnejší typ psa, použili pri krížení niekoľko druhov rôznych plemien. Najväčší podiel v jeho genetike zaberá austrálsky divý pes dingo (po ktorom zdedil najviac vlastností, ako je vytrvalosť pri práci v extrémnych podmienkach, no tiež silnú telesnú stavbu a hlavu klinovitého tvaru), kólie dovezené z Británie, a v tej dobe tiež pomerne nové plemeno austrálska kelpia (o jej zásluhe na tvorbe plemena sa dnes vedú spory).
Tieto tri plemená však neboli jediné pri vzniku „australáka“. Okrem nich došlo ku kríženiu medzi rôznymi európskymi plemenami, ktoré prišli na lodiach prvých osadníkov z britských ostrovov. Taktiež došlo ku kríženiu s bulteriérom, po ktorom zdedil húževnatosť, urputnosť, vytrvalosť, neústupnosť, a v 2. polovici 19. storočia bol krížený s dalmatíncom. Zaujímavým dedičstvom po dalmatíncovi je, že dobytkár rodí takmer biele šteňatá (majú len čierne alebo červené bodky na hlavičke, podľa budúceho sfarbenia). Spojenie plemena s dalmatíncom však malo aj jednu nevýhodu. Potomkovia podedili vrodenú hluchotu, ktorá je síce veľmi zriedkavá, no predsa len spadá pod nevýhody tohoto spojenia (viac o vrodenej hluchote v samostatnom článku nižšie).
V histórii ACD sa tiež spomína zvláštny druh psa, tzv. smithfield, no môžeme sa len domnievať, o akého psa išlo. Pravdepodobne sa jednalo o krížencov staroanglických ovčiakov a škótskych ovčiakov (kólií), no takmer s istotou vieme, že pochádzali z východného Anglicka. Po smithfieldovi „australák“ zdedil ovládateľnosť, pracovitosť a oddanosť človeku.
Prvú ucelenejšiu podobu nadobudol ACD pod rukami Thomasa Halla, ktorý skrížil psa dinga s dvomi nakríženými importovanými psami uvádzanými ako Blue Merle Highland Collies. Jeho výslední psi boli neskôr uvádzaní ako Heeleri (angl. „Heelers“), ktorých časom farebne rozdelil na Blue Heeler a Red Heeler. V dnešnej dobe je toto označenie jedným zo synoným austrálskeho dobytkárskeho psa.
Prvý oficiálny štandar plemena vytvoril v roku 1897 pán Robert Kaleski. V roku 1903 bol tento štandard publikovaný a oficiálne uznaný. Opätovne bol prepísaný v roku 1910. Kaleskiho štandard prevzali kluby v Queenslande a Novom Južnom Walese, ktoré ho s menšími obmenami vydali ako vlastný. V priebehu rokov sa štandard výrazne nezmenil a používa sa dodnes.
Ako ho spoznáte?
Myslím si, že tí, ktorí sa s týmto plemenom stretnú a niečo o psoch vedia, dobytkára nepochybne spoznajú. Austrálsky dobytkársky pes je nižší, mohutný a dobre stavaný. Má svalnaté telo, hlboký hrudník, širokú lebku klinovitého tvaru s pevnou čeľusťou, pomerne krátke, no silné končatiny a dlhší chvost. Psy dosahujú kohútikovú výšku v rozmedzí 46 – 51 cm, suky sú len o niečo málo menšie, 43 – 48 cm. Priemerná váha by sa mala pohybovať v rozmedzí od 16 do 25 kg. Plemeno má dve základné farebné variácie, modrú (podľa dokumentov túto farbu zdedili po kóliách) a červenú. Tie môžu mať po tele rozličné bodky, fŕkance, škvrny, dokonca i celé jednofarebné plochy.
Väčšina dobytkárov je charakteristická akousi bielou hviezdičkou či bodkou na čele, zvanou Bentley Mark. Legenda hovorí, že pán Bentley vlastnil jedného z prvých čistokrvných austrálskych dobytkárov, ktorý mal práve takýto znak, a tak považoval za čistokrvného iba australáka s takýmto bielym znamením. Hovorí sa, že po jeho psovi prešiel tento biely znak na každého dobytkára, ktorý sa po ňom narodil.
V Čechách sa uchytil veľmi výstižný slangový názov „Plísňáčci“, za ktorý vďačia svojmu vzhľadu. Na Slovensku sa skôr stretnete s pobavenými pohľadmi a otázkami typu „Aké staré je to šteňa, že už má sivé chlpy?“. Správneho majiteľa ACD podobná otázka nikdy neurazí, ba naopak. Usmeje sa a trpezlivo okoloidúcemu vysvetlí, čo je vo veci.
Aký australák je?
Už od mala je dobytkár veľmi temperamentný a potrebuje správnu dávku výchovy. Vyniká spomedzi ostatných plemien rýchlosťou a chuťou pracovať. Keď rastie, potrebuje neustály pohyb a stálu prácu – ako fyzickú, tak aj psychickú, pretože podobne ako border, či iné aktívne plemeno, bez práce a pohybu nie je australák australákom. Na druhej strane, je to pes, ktorý sa dokonalo prispôsobí rytmu života svojho majiteľa, a to aj v prípade, že tento nemá stále zvyky. Je schopný pracovať 7 dní v týždni, 365 dní v roku, ak však budete týždeň ležať v posteli s chrípkou, australák bude ležať s vami.
Je majstrom prežitia, dokáže sa prispôsobiť rozdielom teplôt v krátkom čase a vyhľadať inštinktívne vodu. Nie je žiadnym tajomstvom, že ak vám v lese australák odbehne mimo cestičky a zrazu vyhrabe polmetrovú jamu, môžte očakávať, že sa jama do pár minút naplní vodou.
Ďalšou zaujímavosťou ACD je jeho odolnosť, predovšetkým pri zaháňaní kráv. Jeho prednosť tkvie v tom, že pokiaľ dostane od kravy kopanec, hoc aj priamo do hlavy, otrasie sa a pokračuje ďalej v práci. Do budúcnosti sa však z chyby poučí a vyhne sa úderu kopytom o to rýchlejšie. Za túto neoblomnosť vďačí primiešaniu krvi bullteriéra.
Sú to psy samostatné, no zároveň veľmi fixované na „svojho človeka“, pre ktorého pôjdu do úplného vyčerpania až na hranice vlastných síl. Mnohí začínajúci majitelia, ktorí sú spočiatku skeptickí voči výrokom o jeho vysokej empatii, ostanú šokovaní a fascinovaní zároveň. Chcela som subjektívny názor a popis tohto plemena od viacerých chovateľov, no všetci sa vzorne zhodli na tom, že pre opis fascinujúceho potomka Austrálie neexistujú vhodné výstižné slová. Mohli by sme menovať všetky klady, pochvaly a ódy, no nič by nevyjadrilo obrovské srdce, ktoré australák pre svoju rodinu má.
Veľmi rýchlo sa učia, samozrejme to závisí od každého jednotlivca. No veľakrát im stačí ukázať povel iba raz a australáci ho okamžite pochopia a bezchybne opakujú. Je teda okamžite pripravený naučiť sa niečo nové, ale opakovať jeden trik dookola ho veľmi rýchlo omrzí. Austrálska mytológia ho, podobne ako jeho kolegu austrálskeho ovčiaka, zahaľuje tajomným závojom. Zatiaľ čo o austrálskom ovčiakovi sa hovorí ako o „psovi s očami duchov“, austrálsky dobytkársky pes je podľa domorodcov „ten, ktorý hovorí s duchmi“.
Okrem práce a pasenia je toto plemeno výborným športovcom, dá sa povedať, v akejkoľvek sfére. Či sa jedná o dych berúce skoky na agility parkúre, dlhé coursingové behy, vytrvalostný caniscross a bikejoring, alebo frisbee lety do výšok, australákovi nie je cudzí žiaden šport. Poslednú dobu začína mať toto plemeno stále bohatšie zastúpenie práve na frisbee a agility súťažiach, vďaka čomu získava popularitu a teší sa rastúcej obľube.
Zdravie
PRA (progressive retinal atrophy) – progresívna atrofia sietnice
PRA Prcd (progressive rod-code degeneration) – Ide o neskorú formu ochorenia sietnice PRA. Hlavnými príznakmi ochorenia býva šeroslepota a tento symptóm je prvý, ktorý si chovatelia a majitelia psov všimnú. Pes vráža do prekážok pre zlú orientáciu v priestore. Zaujímavosťou je, že pri fotení s bleskom sa táto porucha môže prejaviť výrazným ostrým svietením očí na fotografii – pozor, nemýliť si to pri silnom záblesku s obyčajnou odrazovou vrstvou v oku psa, zvanou tapetum lucidum, vďaka ktorej psovi oči v tme „svietia“! Poslednou fázou ochorenia je šedý zákal šošovky a úplna strata zraku. PRA Prcd je dedičná vada, na ktorú v súčasnosti žiadnu prevenciu ani liečbu nepoznáme. Jediný spôsob, ako sa dá pokúsiť chorobe vyhnúť, je vyradenie postihnutých jedincov z chovu, no ani toto riešenie nie je vždy zárukou zdravia. Podstatne však šance na ochorenie znižujú.
Vrodená hluchota – Ide o dedične podmienenú poruchu, vyskytujúcu sa najčastejšie u bielych jedincov. Hluchotu spôsobuje absencia melanocytov, ktoré sú potrebné pre správny vývoj vnútorného ucha, takže takto postihnutí jedinci môžu byť čiastočne alebo úplne hluchí. Tento problém sa k ACD dostal pri jeho vzniku prikrížením dalmatínca, ktorý nesie pôvod tejto poruchy. Vrodená hluchota sa nedá liečiť, dá sa však znížiť jej výskyt vyradením chorých jedincov z chovu. Šteňatá je možné testovať už v šiestom týždni života.
DBK – Pod pojmom dysplázia bedrového kĺbu (DBK) chápeme ochorenie bedrového kĺbu. Spočíva v tom, že hlavica kĺbu úplne nezapadá do kĺbovej jamky, ktorá má naviac nedostatočnú hĺbku. Hlavica kĺbu tak poskakuje v jamke. Tým sa trie o jej hrany, čo časom vyvoláva zápal (podobne, ako keď si rýchlo šúchate dlane o seba, až vás pália a celé sčervenajú). Postupne tak vzniká zápal bedrového kĺbu, označovaný ako artritída. Toto postihnutie spôsobuje časom psovi veľké bolesti. Pri nastupujúcej displázii je jeho pohyb neistý, ako však ochorenie postupuje, pri vyšších formách kríva, kým sa kĺb natoľko nezbrúsi, že pes nie je schopný použiť bedrové končatíny.
DLK – Dysplázia lakťového kĺbu znamená, rovnako ako pri DBK, artrózu lakťového kĺbu. Ochorením trpia hlavne veľké a obrovské plemená, no nevyhýba sa ani ACD, AUO, kóliám, či kelpiám. Žiaľ, u nás vyšetrenie na DLK potrebné nie je a je na každom majiteľovi, či sa rozhodne pre rtg, alebo to nechá „plávať“. Príznaky osteochondrózy začíname sledovať medzi 4. až 9. mesiacom veku života ako krívanie rôznej intenzity. Rovnako ako pri DBK je nutné ustriehnuť pohyb psíka v šteňacom veku a nezaťažovať mu kĺby dlhými túrami, namáhavými cvikmi v nerovnom teréne, či skokmi (napr. pri tréningoch agility).
NCL (Neural Ceroid Lipofuscinosis) – Je to dedičné autozomálne ochorenie, ktoré postihuje ako zvieratá, tak aj ľudí. Ide o metabolickú poruchu ukladania látok v tele, ktorá sa dá pozorovať u psov od jedného roku života. Klinické prejavy môžeme označiť ako nekľud, agresivitu, hyperaktivitu, epileptické záchvaty, stratu svalovej koordinácie… Postihnutý jedinci sa zväčša nedožijú 2,5 roka. „Ochorenie sa prejaví iba u jedincov, ktorí nesú dve mutované alely. Prenášači (heterozygoti) mutovanej alely sú klinicky zdraví, avšak prenášajú mutáciu na svojich potomkov. V prípade spojenia dvoch heterozygotov bude teoreticky 25 % potomkov zdravých, 50 % jedincov prenášačov a 25 % potomkov zdedí obidve mutované alely a budú postihnutí NCL.“ (www.slovgen.sk)
PLL (Primary Lens Luxation) – Toto dedičné ochorenie je známe ako primárna luxácia očnej šošovky a pre postihnutého jedinca je veľmi bolestivá. Väzivo, ktoré drží očnú šošovku na správnom mieste v oku, sa pretrhne alebo rozpadne a spôsobí, že očná šošovka spadne na nesprávne miesto v oku. Ak šošovka spadne do vnútornej dutiny oka, môže prísť psík veľmi rýchlo o zark.
Spondylóza – Zjednodušene povedané ide o degeneratívne ochorenie chrbtice, pri ktorom dochádza k prestavbe kostného tkaniva a k tvorbe osteofytov (kostných výrastkov). Následne dochádza k premosteniu (zrasteniu) stavcov a degenerácii medzistavcovej platničky. Dodnes presne nevieme, ako ani prečo ochorenie vzniká, no ide pravdepodobne o dedičný problém. Toto ochorenie sa vekom stupňuje a zhoršuje, často sa končí celkovou neschopnosťou pohybu, oslabením, či zlomeninami stavcov a „vyskočením“ medzistavcovej platničky.
Počas celej evolúcie prešiel názov tohto plemena najrozmanitejšími zmenami. Medzinárodne uznané je pod názvom Australian Cattle Dog – austrálsky dobytkársky pes. Nájdeme ho však tiež pod názvami spojenými so slovom „heeler“. V doslovnom preklade môžeme hovoriť o psovi heelerovi ako psovi nasledovníkovi. Toto pomenovanie je odvodené od jeho práce s dobytkom, kedy je jeho úlohou nasledovať dobytok – doslova mu „chodiť za pätami“. Tu sa dostávame k druhej interpretácii slova heeler, keď hovoríme o odvodenine od slova „heel“, čo znamená „päta“. Aj toto pochádza z jeho práce, kedy je jeho úlohou navigovať dobytok správnym smerom tak, že ho uštipne do spodku nôh nad kopytá, čo môžeme nazvať „pätou“. Dnes toto plemeno poznáme tiež ako: Australian Heeler, Blue and Red Heeler, Hall´s Heeler, alebo Queensland Heeler.
Napriek zložitej histórii a množstvu mien austrálsky dobytkársky pes dobíja srdcia ľudí po celom svete. Medzi šťastných majiteľov tohto neúnavného psa s veľkým srdcom a ešte väčším zmyslom pre humor patria osobnosti ako Matthew McConaughey, Mel Gibson, alebo country spevák George Strait.
Verím, že austrálsky dobytkársky pes je plemeno, ktoré bude stále častejšie nachádzať miesto v rodinách po celom svete. Dúfam však, že si aj naďalej ponechá svoje špecifické vlastnosti a nestane sa časom „len“ ďalším módnym plemenom, podobne ako sa to stalo nemeckým ovčiakom, border kóliám, yorkšírskym teriérom, čivavám a mnohým iným. Je len na nás, ľuďoch, či príjmeme zodpovednosť za tohoto tvora a ponecháme mu jeho prirodzenú, milujúcu, odvážnu a nebojácnu povahu jeho predka, austrálskeho divokého psa dinga.
Zdroje:
BEAUCHAMP, Richard, 2007. Australian Cattle Dogs (Complete Pet Owner’s Manual). Barron’s Educational Series. 2.vyd., 96 s. ISBN-13: 978-0764136498
HOLMES, John, 1993. The complete australian cattle dog. Howell Book House. 1.vyd. 160 s. ISBN-13: 978-0876050149
STEAD, Vince, 2013. Australian Cattle Dog Behavior & Training Tips. CreateSpace Independent Publishing Platform. 206 s. ISBN-13: 978-1482579147
Text: Bc. Lucia (TaraWillow) Drietomská v spolupráci so Zuzanou (Pawsitive) Baloghovou
Foto: TaraWillow Drietomská
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 4/2014