(KR 5/2013)
História plemena
Úprimne povedané – tak ako z kultúrneho, aj z historického hľadiska vieme o Japonsku veľmi málo a ešte menej toho vieme o histórii akitu. Považujeme ho za jedno z najstarších a najdlhšie cielene šľachtených plemien sveta, no podrobnosti pre nás ostávajú tajomstvom.
Pomenovanie je odvodené od názvu provincie akita situovanej na ostrove Honšú. V doslovnom preklade „akita“ znamená „jesenné ryžové pole“ a slovo „inu“ znamená „pes“. Niekedy sa môžeme stretnúť s verziou „akita ken“, pričom „ken“ nie je iné slovo, len odlišná výslovnosť toho istého znaku pre psa. Samotní Japonci sa dnes nezhodujú na tom, ktorá verzia je správnejšia či vhodnejšia (väčšinou závisí od regiónu), no zo sentimentálnych dôvodov sa väčšinou názov plemena ponecháva v tradičnej výslovnosti „inu“. Voľne by sme ho mohli preložiť ako „pes z Akity“. Z toho dôvodu používame v súvislosti s týmto plemenom mužský rod, čiže „ten“ akita inu – ten pes z Akity. Keď je však reč o iných odnožiach, ako, napríklad, americká akita, bojová akita či ovčiarska akita, zvykne sa používať ženský rod. Vzhľadom k tomu, že akita inu bol často chovaný ako domáci miláčik Japonských cisárov a iných členov vládnucej vrstvy, môžeme sa stretnúť aj s pomenovaním „pes panovníkov“.
Jedna legenda hovorí, že pred 500 rokmi sa istý daimyo (japonský ekvivalent baróna) dostal do nepriazne japonského cisára a aj s rodinou bol vyhostený na jeden z okrajových ostrovov Japonska. Ostrov bol však plný medveďov Yezo, ktoré vážia do 500 kilogramov. Ako riešenie tohto problému sa rozhodol vytvoriť nové plemeno psa, ktoré by bolo kombináciou dvoch typov vlka, japonského špica a niekoľkých ďalších plemien. S pomocou tohto plemena sa mu podarilo medvede na ostrove úplne vyhubiť.
O niekoľko rokov neskôr dotyčný daimyo mnoho takýchto psov daroval cisárovi. Ten bol nimi taký unesený, že daimyovi nielen vrátil pôdu a pozíciu, ale dokonca vydal príkaz, ktorý všetkým samurajom nariaďoval toto plemeno vlastniť. Hovorí sa, že na päť storočí sa tieto úžasné psy stali integrálnou súčasťou kultúry cisárskych samurajov, ktorí mali ako jediní oprávnenie na ich vlastnenie.
Či sa už na šľachtení akitu samuraji naozaj podieľali, alebo nie, jedna vec je istá – ich správanie nápadne pripomína samurajov. Ich nebojácnosť a výnimočná lojálnosť mnohých samurajov dokonca doviedli k viere, že ak by náhodou zomreli bez cti, dostanú šancu narodiť sa do tela akitu a zahynúť pri obrane svojho majstra, čím by znovuzískali stratenú česť. Sú totiž také hrdé a vznešené, že nie je ťažké uveriť, že v nich skutočne prebýva duch samuraja.
O tom, ako akita skutočne vznikol, existuje mnoho teórií, a sami odborníci sa nevedia zhodnúť na tom, ktoré plemená boli do procesu šľachtenia zahrnuté. Akita je morfologicky veľmi odlišný od národných japonských psov, lajky či samojeda. Existuje názor, že máme dočinenia s plemenom, ktoré tu bolo ešte pred zaznamenanou históriou. To by dokonca spochybňovalo predpoklad, že akita je výlučne výsledkom šľachtenia počas posledných storočí.
K úspechu a masívnemu rozšíreniu akitu predurčili jeho lovecké schopnosti, zahŕňajúce veľkú silu, ostrý zrak a dobrý čuch, tichosť, rýchlosť, silné telo, vhodné na lov v hlbokom snehu, a tvrdá, inteligentná a nepoddajná povaha. Okrem inštinktívnych loveckých schopností bol špecificky šľachtený na účely psích zápasov, ktoré sa v období od 17. do 19. storočia v Japonsku tešili veľkej popularite. Väčšina záznamov z tohto obdobia sa však, bohužiaľ, nenávratne stratila počas politických a občianskych prevratov a revolúcií, pri ktorých bolo mesto Odate, centrum chovu, známe aj ako „psie mesto“, obsadené a vypálené.
Ako však vieme aj zo súčasnosti, popularita má aj svoje tienisté stránky, ktorým sa nevyhlo ani toto plemeno. V záujme zatraktívnenia akitu v zápasoch sa podľa vzoru sumo zápasníkov objavili tendencie jeho kríženia s väčšími, silnejšími, masívnejšími plemenami, najmä s tosa inu a mastifom, bez akéhokoľvek ohľadu na zachovanie rodokmeňa a čistoty plemena. Táto nešťastná snaha rezultovala takmer úplným vymiznutím jedincov, ktoré by mohli byť oprávnene nazývané akitami. To bol jeden z najvýznamnejších impulzov, ktoré v roku 1927 viedli k vytvoreniu Spoločnosti na záchranu originálnych psov akita (akita Inu Hozonkai – AKIHO) a následnému vyhláseniu tohto plemena za prírodnú pamiatku Japonska a starostlivo chránený národný poklad v roku 1931.
Ďalší vážny problém, ohrozujúci pretrvanie plemena ako takého, sa objavil počas 2. svetovej vojny. Vzhľadom ku kritickému nedostatku zdrojov v tomto období boli psy bežne používané ako zdroj jedla a kožušín na podšívky do uniforiem. Za týmto účelom japonská vláda nariadila polícii konfiškáciu všetkých psov s výnimkou nemeckých ovčiakov, ktoré boli ako jediné používané na vojenské účely. Niektorí chovatelia sa však s týmto nariadením nedokázali zmieriť, a tak sa akitu pokúšali zachrániť ukrývaním v horách a krížením s nemeckými ovčiakmi. To sa im síce podarilo, no samozrejme, za cenu znehodnotenia plemena, ktoré sa po vojne delilo na tri hlavné typy, z ktorých ani jeden nemohol byť považovaný za pôvodný. Jednalo sa o takzvanú bojovú akitu, ktorá bola, ako sme spomínali, v záujme psích zápasov krížená s tosa inu a mastifom, matagi akitu, ktorá bola pôvodným loveckým psom, a ovčiarsku akitu, ktorá vznikla spomínaným krížením s nemeckým ovčiakom počas vojny.
Počas rokov okupácie, nasledujúcich po vojne, sa nadšenci a chovatelia tohto plemena vo veľkom zapájali do snáh o jeho navrátenie do pôvodného stavu „národnej pamiatky“. Ako to však už býva, neboli schopní zjednotiť sa v názore, ako má vlastne ten pôvodný stav vyzerať, a tak každý začal šľachtiť svoj vlastný ideál a vlastnú interpretáciu „skutočného starodávneho akitu“. Do vzniknutého chaosu nakoniec zasiahla spoločnosť AKIHO, ktorá rozhodla, že plemeno má byť obnovené podľa štandardu jediného skutočného akitu, akého Japonsko kedy poznalo – starodávneho loveckého typu matagi inu. Svoje rozhodnutie zdôvodnili tým, že bojová akita nemôže byť skutočným akitom, keďže vznikla len v nedávnej minulosti za pomoci zahraničných plemien, a ovčiarska akita bola len výsledkom nevyhnutnej záchrany plemena počas vojny. Vďaka tomuto rozhodnutiu sa prvýkrát v histórii akita začal šľachtiť podľa štandardizovaného výzoru. Japonskí chovatelia teda začali šľachtiť posledných pár ostávajúcich jedincov v snahe dosiahnuť požadovaný výsledok.
Iný kraj, iný mrav
Mnohí americkí veteráni z druhej svetovej vojny rozprávajú príbehy o tom, že počas ich okupácie Japonska sa z hôr začali vynárať psy, ktoré na nich urobili obrovský dojem. Bol to, samozrejme, akita, dovtedy nútený ukrývať sa, ktorého si vojaci zamilovali natoľko, že počas návratu domov z Japonska prepašovali stovky jedincov. Ako časom popularita plemena rástla, z Japonska do Ameriky bolo prevážaných čoraz viac akít. Vo väčšine prípadov to boli bojové a ovčiarske akity, ktoré položili základy plemena, v súčasnosti známeho pod názvom americká akita. Práve spomínané použitie bojových a ovčiarskych akít je dôvodom nápadných rozdielov medzi súčasnou japonskou a americkou verziou tohto plemena. Napriek tomu, že majú v podstate rovnakých predkov, päťdesiat rokov šľachtenia podľa odlišných princípov sa zásadným spôsobom podpísalo na rozdieloch, ktoré nádherne manifestujú odlišné mentality týchto dvoch národov. Zatiaľ čo japonskí chovatelia sa zameriavajú na obnovenie pôvodného, menšieho typu v štýle prírodnej pamiatky, Američania túžia skôr po väčšom, masívnejšom a zastrašujúcejšom psovi, ktorý by skôr pripomínal medveďa.
Dlho sa viedli rozsiahle debaty ohľadne vzťahu medzi týmito dvoma líniami. Americký kynologický klub a Kanadský kynologický klub mali názor, že sa jedná o dva typy toho istého plemena a je možné voľne ich krížiť. Spoločnosť na záchranu japonských psov však mala zásadne odlišný názor a tvrdila, že sa jedná o dve odlišné plemená. Preto akékoľvek kríženie medzi nimi zakázala. Kynologický klub Spojeného kráľovstva sa stotožňoval s Japoncami a pridal sa k zákazu vzájomného kríženia. Nakoniec, v roku 1999, sa celý spor vyriešil, keď sa Japonský kynologický klub dohodol s Medzinárodnou kynologickou federáciou (FCI) na uznaní amerického typu ako samostatného plemena s názvom veľký japonský pes, ktorého dnes poznáme ako americkú akitu.
psov Mladá Boleslav (ČMKU)
Súčasná situácia na Slovensku
Summa summarum, japonská kultúra, nech je pre nás akokoľvek nepochopiteľná, stvorila niečo výnimočné – psa, ktorý nám aj v 21. storočí dokáže pripomenúť dávno stratené hodnoty. Psa, ktorý dokáže byť hrdý aj pokorný, dokáže budiť dojem sily a harmónie zároveň. Psa, za ktorým stoja storočia úsilia japonských chovateľov, ktorí aj v časoch najväčšej núdze riskovali vlastný život v snahe zachrániť ho. Počas vojny, kedy tieto psy slúžili ako potrava a bolo výslovne zakázané kŕmiť ich, sa s nimi chovatelia dokonca protizákonne delili o jedlo. Toto plemeno nie je len výsledkom chovateľského umenia, ale aj nezlomnosti japonského ducha.
O to smutnejšie je pozorovať, ako v súčasnosti klesá účasť plemena akita inu na výstavách a celkový chov u nás upadá. Objavuje sa však stále viac jedincov bez preukazu pôvodu (ďalej iba „PP“), ktorí sa neodborným množením začínajú čím ďalej, tým viac kvalitatívne približovať štandardu, avšak, bohužiaľ, nie je možné zaradiť ich do chovu, pretože nespĺňajú základné podmienky pre ďalší rozvoj plemena. U takýchto jedincov si nemôžeme byť istí líniami, z ktorých pochádzajú, a tým pádom odpadá aj možnosť oboznámiť sa s genetickými predispozíciami na dedičné ochorenia či povahu. Ak bude vývoj pokračovať v súlade s týmto trendom, hrozí, že podobne ako po 2. svetovej vojne v Japonsku, aj u nás bude do niekoľkých rokov veľký problém nájsť jedinca, ktorý by spĺňal kritériá zaradenia do chovu. V súčasnosti čelíme viacerým faktorom, ktoré k tejto situácii negatívne prispievajú. V prvom rade treba úprimne povedať, že jedným z najdôležitejších faktorov pri kúpe psa je, prirodzene, cenová dostupnosť, ktorú spĺňajú najmä psy bez PP. Psy s PP sú totiž často o 200 -500 % drahšie, pretože cena v zásade odzrkadľuje aj náklady, ktoré pri zodpovednom chove prudko rastú. Zahŕňajú účasť na výstavách, hľadanie kvalitných (často zahraničných) jedincov na krytie a následný odchov šteniat, veterinárnu starostlivosť a správnu socializáciu.
Druhým problémom je nedostatočná informovanosť verejnosti o špecifikách daného plemena. Vzhľadom na to, že sa jedná o japonské plemeno, základné informácie by sme, logicky, mali čerpať z Japonska. Ako však už bolo uvedené, pre Japoncov patríme do skupiny „soto“, takže napriek ich zdvorilosti a slušnosti je priam nemožné získať dostatok relevantných materiálov pre bližšie štúdium. Chovatelia sú preto často odkázaní na vlastné pátranie, ktoré je však, bohužiaľ, obmedzené na pár internetových stránok, na ktorých sa väčšinou opakujú stále tie isté informácie, ani zďaleka nepostačujúce na dostatočné spoznanie tohto plemena.
To, čo treba vytvoriť, je prepojenie medzi majiteľmi a chovateľmi a priateľské posúvanie informácií, skúseností a vedomostí navzájom. Všetci sa o tomto plemene máme stále čo učiť a je na našom spoločnom úsilí, aby prosperovalo aj u nás.
Ako pokus o zjednotenie majiteľov a chovateľov na Slovensku sa bude toto leto konať zraz, ktorého sa, dúfajme, zúčastní čo najviac priaznivcov tohto plemena aj so svojimi rodinnými miláčikmi, spoločníkmi a strážcami. Svoju účasť nám prisľúbili aj majitelia a chovatelia z Českej republiky, ktorí sa k nám veľmi tešia a radi sa podelia o svoje skúsenosti. Celá akcia bude prebiehať pod záštitou Slovenského klubu chovateľov psov severských plemien a s láskavou podporou Akita Inu Czech Club (AICC), za čo sme veľmi vďační.
Pevne veríme, že toto stretnutie položí nové základy pre zdravý a prosperujúci chov plemena akita inu na Slovensku.
Bc. Veronika Trúchla
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 5/2013