(KR 10/2013)
Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
Plných štyridsať rokov organizujú turisti z Dolného Kubína Silvestrovský výstup na Veľký Choč, vysoký 1611 m/m, ktorý je najvyšší z pohoria Chočských vrchov. Nakoniec, kto by ho nepoznal. I sám veľký básnik P. O. Hviezdoslav ho miloval. Je to naozaj dominantný vrch, ktorý láka ročne tisíce turistov.
Dvadsať Silvestrov som i ja „oslávil“ práve na tomto slovenskom velikánovi. A poviem Vám, stálo to zato. A keď som získal priateľa modrookého Siváka, nemohli sme spolu chýbať ani na jednom ýstupe. V oné studené silvestrovské ráno sme ešte za tmy vyrazili smerom Valašská Dubová, čo bolo najbližšie nástupné miesto. Celú dolinu od Ružomberka pokrývala hustá hmla. Snehu veľa nebolo, ale zato mráz štípal poriadne. Obaja riadne vybavení, Sivák v postroji s bočnými kapsami a ja v predpísanom turisticko-horolezeckom oblečení sme budili pozornosť ostatných účastníkov. „To sa Vám stúpa, keď máte taký výťah“, poznamenávali niektorí ironicky. A mali pravdu. Zľadovatelá cesta a neskôr chodník robil všetkým problémy. I ja som si v mieste, kde boli vedľa cesty pozostatky kulís z televízneho nakrúcania opery Smrť Jánošíkova, musel obuť horolezecké mačky. Neskôr začal byť výstup dosť náročný.
My sme však stúpali bez problémov. Sivák ťahal ako na pretekoch a snažil sa predbehnúť všetkých, ktorých sme dobiehali. V poslednej tretine výstupu snehu pribúdalo a na reťaziach sa postup spomalil. Viacerí ľudia sa dosť nešikovne šplhali a trápili v hlbokom snehu a pri chytaní sa reťazí. V jednom momente starší pán nezvládol lezenie v strmom svahu, vypadol z chodníka a začal padať rovno na nás. Prepadol cez naše gumové lano a inštinktom sa oň zachytil rukou. Ja som sa pevne držal reťaze, ale Siváka to prudko strhlo do hustej kosodreviny. Pád muža sa zastavil, ostatní turisti zhíkli a z kosodreviny sa ozvalo zakňučanie. Niekto z radu zišiel k mužovi a snažil sa stabilizovať ho pred ďalším pádom. Naše gumové lano povolilo a ja som sa hneď presunul k Sivákovi zakliesnenému v kosodrevine. Keď som sa k nemu dostal, radostne ma po uvoľnení pooblizoval, čím mi dal najavo, že je v poriadku. Horšie však na tom bol postihnutý muž. Evidentne bolo vidieť, že je zranený. „Noha, moja noha!“ sťažoval sa. Spoločne s dvoma ochotnými turistami sme zraneného Milana, ako som sa neskôr dozvedel, odsunuli na bok z chodníka do riedkej kosodreviny. Pomocou lyžiarskych teleskopických palíc a mojich obväzov sme mu nohu stabilizovali a môj Sivák ho strážil a dával mu i trochu tepla. Vedel som, že pod nami, necelých dvesto metrov, sú chlapci z horskej služby, a tak som sa hneď spustil za nimi. O dvadsať minút ho už ošetrovali a Sivák starostlivo dohliadal na ich zákrok. Keď si ho naložili do sedačky a začali ho transportovať dole, už sme nezavadzali.
Asi po polhodine sme obaja dorazili na vrchol Veľkého Choča. Hmla sa rozostúpila a skoro tristo momentálnych dobyvateľov vrcholu sa mohlo kochať v nádhernom výhľade na vrcholky okolitých hôr trčiacich z oblakov. Povedal som si, že toto je ozajstná odmena za všetku námahu nielen dnes, ale za celý odchádzajúci Starý rok. Samozrejme nechýbali vzájomné podávania si rúk, vinšovania do Nového roku. Vyťahovali sa „ťapky“ s domovinou a ponúkalo sa.
I môj Sivák si prišiel na svoje. Dostal malý obed i maškrtu a nalízal sa snehu. Potom ho už čakalo pózovanie pred fotografmi a hladkanie od detí. Po krátkej rozlúčke s priateľmi sme začali zostupovať ako zohratá dvojica. Tentokrát ja vpredu a môj Husky v mojich šľapajach. Len sem-tam sa pokúšal predbehnúť ma, keď sa terén trochu zmiernil. Tesne nad Valaskou Dubovou sme dohonili chlapcov z Horskej služby, ktorí ešte stále opatrným tempom transportovali zraneného Milana. Stihol som sa s ním pozdraviť a popriať mu skoré vyzdravenie v Novom roku, keď už tak nešťastne pre neho začal. Žmurkol i na Siváka a ticho povedal: „Dobrý kamarát!“ A chlapci v červených vetrovkách ma len priateľsky okríkli: „No utekaj a nezavadzaj, máme robotu! A šťastný a veselý!“
Viac ani nebolo treba. Všetci sme mali príjemný pocit zadosťučinenia. Keď sa cesta zmiernila, Sivák už veselo kráčal predo mnou a gumové lano, ktoré dnes tak trochu pomohlo náhodnému turistovi, sa znovu napínalo a potvrdzovalo náš priateľský zväzok.
Pokračovanie nabudúce.
Pavol Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 10/2013