(KR 8/2016)
(publikované s povolením vydavateľa knihy Dějiny československé kynologie)
Jedny z prvých písomných zmienok o služobnej kynológii bezpečnostného zboru „žandárstva“ sú zachytené vo výpise denných rozkazov číslo 76/1920, pojednávajúcich o záležitostiach služobných psov, vydaných Československým žandárskym veliteľstvom pre Slovensko.
Avšak podľa právnych noriem, ktoré riadili činnosť žandárskych staníc v tej dobe, nebolo využívanie služobných psov v podmienkach bezpečnostného zboru primárnou oblasťou. Až neskoršie interné akty riadenia, pojednávajúce o činnosti žandárskych staníc, vo svojej koncepcii myslia na využitie služobných psov v podmienkach bezpečnostnej praxe s prioritným využitím služobných psov na sledovanie pachovej stopy zločincov, ktorí sa dopustili kriminálnych trestných činov.
Pretože neustále silnel tlak na vedenie zemského veliteľstva zo strany žandárov s cieľom zavedenia služobných psov, ktorý bol podporovaný aj preukázateľnými výbornými výsledkami služobných psov v boji proti zločinnosti predovšetkým v českých zemiach, Zemské žandárske veliteľstvo na pracovnej porade štábu Zemského žandárskeho veliteľstva v Bratislave 26. 8. 1920 rozhodlo o zavedení služobných psov pre potreby žandárskych staníc na území Slovenska. V prvopočiatkoch boli do funkcie psovodov zaraďovaní žandári, ktorý mali o tento druh služby záujem, boli to predovšetkým žandári českej národnosti, vykonávajúci výkon služby na území Slovenska. Medzi prvé žandárske stanice na Slovensku s prideleným služobným psom podľa denného rozkazu č. 109 z roku 1923 v zmysle Výnosu ministerstva vnútra číslo 52.165-23-13 patrili:
- Prešov – stržm. Arnošt Píš so služobným psom Žipsom
- Liptovský Mikuláš – stržm. Jozef Hlaváč so služobným psom Dorym
- Rožňava – stržm. JanNeumann so služobným psom Rolfom
- Zlaté Moravce – stržm. František Nejedlý so služobnou sukou Alpinou
- Košice – stržm. Vilém Řiman so služobnou sukou Bellou
- Zvolen – stržm. Antonín Jelínek so služobným psom Jasom
Výnosom ministerstva vnútra v Prahe číslo 61178-23-13 zo dňa 18. 9. 1923 bol dňom 1. 10. 1923 zrušený dočasný „psinec“, dislokovaný pri veliteľstve žandárskeho doplňovacieho oddelenia v Bratislave. Kynologická činnosť v Bratislave bola opätovne obnovená 20. 12. 1923, keď bol do Bratislavy prevelený zo Žandárskej stanice v Prešove strážmajster Arnošt Píš so služobným psom Žipsom.
Po postupnom zavádzaní služobných psov na jednotlivé stanice bolo zaznamenaných viacero úspešných použití služobného psa pri potieraní zločinnosti.
Jedným z výborne pracujúcich žandárskych psov bol Horst, vedený stržm. Rudolfom Smítalom zo žandárskej pátracej stanice v Spišskej Sobote, ktorého úspešné zákroky sú nedeliteľnou súčasťou aj slovenskej policajnej histórie. O Horstovi sa v dobovej tlači písalo toto, citujeme:
„Okolo polnoci na 25. februára 1925 bol 26-ročný Ján Kubiš z Dolných Ružbách (okres Stará Ľubovňa) usmrtený na ulici neznámym páchateľom, ktorý ho ubil dreveným kolom. Na miesto vraždy prišiel okresný žandársky veliteľ por. Zavřel, vrchný stržm. Rudý a stržm. Zelenka zo Žandárskej stanice v Podolinci a žandársky psovod stržm. Rudolf Smítal zo Spišskej Soboty, so služobným psom Horstom. Na mieste činu bola kaluž krvi a približne 35 krokov od miesta vraždy bol vo vyschnutom potoku nájdený zachovalý odtlačok pravdepodobnej páchateľovej topánky, ktorý tadiaľ utiekol. Horst sledoval pachovú stopu v koryte suchého potoka a cez mostík priviedol psovoda k domčeku vzdialenému 200 metrov od miesta činu, v ktorom štekotom a vytrhnutím čiapky z ruky označil Vojtecha Soltišíka z Dolných Ružbách. Soltišík sa okresnému žandárskemu veliteľovi na mieste k vražde priznal a uviedol, že Kubiša sledoval už od 22. hodiny, keď s krikom a nadávkami vyšiel z hostinca Jozefa Ščevnáka. Sledoval ho až k domčeku Michala Matavu, v ktorom Kubiš tiež asi hodinu vykrikoval a nadával. Kubiš vyšiel z domčeka s akýmsi Romanom, ktorý však nechal vykrikujúceho Kubiša na ceste a odišiel. Soltišík vytiahol z neďalekého plota približne 70 cm dlhý drevený kôl a zozadu ubil Kubiša preto, že ten sa mu pred časom vyhrážal, že ho podreže. Po vražde odhodil kôl do rieky Poprad, ktorej prúd ho odplavil.
Na lesnej ceste medzi obcami Novoveská Huta a Malý Hnilčík (okres Spišská Nová Ves), bol 15. mája 1925 asi o 10. hodine zavraždený 18-ročný poštový kočiš Valent Bača, ktorý viezol zo Spišskej Novej Vsi poštové zásielky. Páchateľ zaťal niekoľkokrát Bačovi do hlavy pravdepodobne valaškou a mŕtve telo stiahol z poštového voza do lesa, do ktorého zatiahol aj debnu so zásielkami. Visacie zámky odrazil, a zásielky vyhádzal na zem. Pootváral iba ceninové listy, z ktorých odcudzil 1 630,70 československých korún. Kôň so zakrvaveným poštovým vozom prišiel sám pred novoveský poštový úrad. Keď poštový úradník uvidel zakrvavený voz, privolal žandárov. Na miesto činu prišiel okresný žandársky veliteľ npor. Augustín Budík a vrchný stržm. Louda zo Spišskej Novej Vsi so žandárskym výjazdom. Npor. Budík privolal žandárskeho psovoda stržm. Rudolfa Smítala so služobným psom Horstom, ktorý sledoval pachovú stopu od vypáčenej debny až k neďalekému potôčiku, kde zostali stopy po krvi, ktorú si páchateľ zmýval z rúk. Odtiaľ sledoval pachovú stopu približne 1,5 hodiny až k hradskej ceste, pri ktorej cestári videli neznámeho, približne 22-ročného mladíka, ktorý keď ich zbadal, ušiel späť do lesa. Horst sledoval páchateľovu stopu hustým lesom až ku Gretla bani, kde ju stratil. Napriek dlhodobému úsiliu miestnych žandárov nebol páchateľ tejto lúpežnej vraždy nikdy vypátraný.
Okolo polnoci na 17. mája 1925 bol v Švábovciach (okres Poprad) spáchaný bombový útok na dom hostinského Lea Wiezembergera. K strate na živote či ťažkému zraneniu osôb nedošlo, hoci v dome spala celá trojčlenná rodina (hostinský, manželka a syn). Dom bol úplne zdemolovaný a zariadenie zničené. Na miesto činu okamžite prišli žandári zo Žandárskej stanice v Gánovciach, vedení veliteľom stržm. F. Srnkom, ktorý na miesto činu privolal žandárskeho psovoda stržm. Rudolfa Smítalazo Spišskej Soboty so služobným psom Horstom. Horst vyhľadal na dvore domu pachovú stopu pravdepodobného páchateľa a sledoval ju cez Wiezenbergerovu záhradu až do tri kilometre vzdialenej obce Kišovce. V obci vošiel do domu baníka Michala Krajiňáka, ktorý však nebol doma. Po ďalšom vyhľadaní pachovej stopy v okolí domu HorstKrajiňáka vypátral a označil štekotom. Krajiňák mal na sebe oblečené nohavice na kolenách zašpinené od omietky pochádzajúcej zo steny Wiezenbergerovho domu, pod ktorú z pomsty položil ekrazitovú nálož. Ďalšie vyšetrovanie potvrdilo, že Krajiňák už približne o 22. hodine sliedil okolo Wiezenbergerovho domu. Žandári Krajiňáka zatkli a eskortovali na okresný súd.“[1]
Rozmach a záujem o služobnú kynológiu v podmienkach bezpečnostného zboru si vyžadoval nielen záujem, ale aj odborné vzdelávanie príslušníkov vykonávajúcich kynologickú činnosť, a preto bolo Výnosom Ministerstva vnútra číslo 66.765-1926-13 z 9. 10. 1926 Zemskému žandárskemu veliteľstvu v Bratislave zaslaných 40 výtlačkov knihy Tělověda, výcvik, choroby, chov a výživa psa pro účely policejní služby autorov Drásta a Knor. Táto služobná pomôcka bola pridelená na všetky stanice s prideleným služobným psom.
Situácia na úseku služobnej kynológie sa však výrazne zlepšila, keď od 1. 1. 1929 v znení Výnosu Ministerstva vnútra číslo 27-212/13-1927 bolo na všetkých „Žandárskych pátracích staniciach“ zriadené systemizované miesto psovoda (vodca služobného psa). Na Slovensku boli pátracie stanice dislokované v mestách: Bratislave, Komárne, Nitre, Trenčíne, Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote, Ružomberku, Levoči, Prešove, Košiciach a Humennom.
Príslušníci bezpečnostného zboru zaradení vo funkcii psovoda mali aj špeciálny režim nosenia výstrojných súčiastok do výkonu služby. Do služby nosili pištoľ, a to hlavne pri použití služobného psa k špeciálnym úlohám, predovšetkým pri pachových prácach. V tomto prípade však musel byť druhý člen hliadky vyzbrojený karabínou. Pri bežnej hliadkovej službe nosil aj psovod so psom karabínu.
- Kniha ponúka ucelene spracované dejiny služobnej kynológie u nás od najstaršieho obdobia Rakúsko-Uhorska cez zlatú éru prvej republiky, povojnové obdobie Československa, až po súčasnosť.
- Autori nezabudli ani na Železničnú políciu, Horskú službu, Mestské (obecné) polície a ďalšie oblasti služobnej kynológie. Mimo záujem nezostala ani športová činnosť.
- V knihe majú svoje miesto aj medailóny významných osobností služobnej kynológie, napríklad Jána Magála, Františka Križana či Pavla Luptáka. Autori podrobne mapujú výcvikové strediská a chovateľské stanice, ktoré pôsobili alebo pôsobia na území oboch našich republík. Autorom sa podarilo v archívoch (i u pamätníkov) nájsť ohromné množstvo dobových dokumentov, ktoré ponúkajú čitateľom v autentickej podobe. Nikdy nepublikované fotografie a zápisky vrátia čitateľov až do časov c. k. mocnárstva, keď sa začala písať história používania psov u žandárstva.
- Kapitoly venované slovenským reáliám sú v slovenskom jazyku.
- Kniha je viazaná, 764 strán, 1153 fotografií a reprodukcií, menný register.
Objednať si ju môžete v e-shope www.sprinton.sk
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 8/2016
[1]časopis Bratrství, ročník 1925