Coursing a dostihy – Dostihy I.
(KR 9/2014)
Chrty majú rýchlosť v krvi. Behu sa venujú s neuveriteľným nadšením. Na oválnej dráhe sa nestretávame len s greyhoundami a vipetami, ale aj s ostatnými zástupcami rodiny chrtov – afganskými chrtmi, barzojmi, salukami, sloughami, vlkodavmi, ale aj s maličkými talianskými chrtíkmi. Moderné dostihy sa behajú na dostihových dráhach určených pre chrty.
Parametre dostihových dráh sú podobné, dĺžka je 470 až 480 metrov pri polomere zákrut 40 až 45 metrov (niekedy mávajú zákruty prevýšenie, za minimálne sa považuje 8 %, môže byť ale aj väčšie), šírka je 6 metrov na rovine a 8 metrov v zákrutách (v Austrálii to býva 4 a 6 metrov). Polomer zákrut meraný 1 meter od vnútorného okraja nesmie byť menší ako 40 metrov. Trávnaté dráhy, bežné v Európe pre amatérske dostihy, sú rýchlejšie (chrty na nich dosahujú lepší čas). Dráhy ílovito-piesočnaté, bežné vo Veľkej Británii, v Španielsku a v severnej Afrike, sú preukázateľne šetrnejšie ku končatinám závodných psov (dochádza na nich k výrazne menšiemu počtu zranení), ale bývajú pomalšie.
Malé plemená, tzn. taliansky chrtík a vipet, behajú zvyčajne na kratšie vzdialenosti, približne 360 metrov. Najrýchlejšími bežcami sú greyhoundy, ktoré dosahujú priemernú rýchlosť okolo 60 km/h a na rovinkách 70 až 80 km/h. Vipety sú o niečo pomalšie, dosahujú priemernú rýchlosť 50 km/h, ostatné plemená chrtov sú ešte pomalšie. Pri rovinných dostihoch behajú chrty väčšinou (ak je dostatočný počet prihlásených psov) po šiestich (pri profesionálnych dostihoch v USA po ôsmich). Jednotlivých štartujúcich odlíšia diváci podľa dečiek a štartovacích čísel. Chrty sú vypúšťané zo štartovacích boxov, do ktorých ich umiestňujú podľa pokynov usporiadateľov sami majitelia pri amatérskych a stevardi pri profesionálnych dostihoch.
K rovinným dostihom na ovále patrí štartovacie zariadenie, tvorené boxami. Majú presne stanovené rozmery podľa plemien psov, ktoré určuje Medzinárodný dostihový a coursingový poriadok. Zvyčajne bývajú plechové, ale poznáme aj drevené. Väčšina dostihových dráh vlastní aj žrebovacie zariadenie k boxom.
Pri profesionálnych dostihoch v Austrálii sa vipety a greyhoundy delia do niekoľkých skupín podľa hmotnosti. Podobne v USA sa rozdeľujú greyhoundy podľa telesnej hmotnosti do niekoľkých tried, čo pri amatérskych dostihoch neexistuje.
Rozdielov medzi amatérskymi a profesionálnymi dostihmi existuje viac. Vo Veľkej Británii, napríklad, behajú greyhoundy bez ohľadu na pohlavie zásadne spolu a preteká sa nielen na bežných, tzv. hladkých tratiach, ale behajú sa aj prekážkové dostihy (cez prútené prekážky) a handicapy. Tiež sa nebehá len na klasických vzdialenostiach 475 metrov, ale aj na kratších (šprintérskych) a dlhších (vytrvalostných) tratiach. S týmto všetkým sa na amatérskych dostihoch nestretneme, ale aj tak sú nesmierne napínavé a zaujímavé. Dokonca napínavejšie než dostihy koní, kde výkon koňa do značnej miery ovplyvňuje jazdec, ale pri dostihoch chrtov výkon psa neovplyvní nikto.
Nie všetky chrty behajú rovnako rýchlo, len ťažko by sme mohli spoločne posudzovať afganského chrta s jeho množstvom chlpov a hladkosrstého greyhounda, rovnako tak ako veľkú saluki a malého talianskeho chrtíka. Na dráhe behajú chrty podľa plemien, a ak sa ich stretne viac z jedného plemena, sú na behy rozdelené aj podľa pohlavia.
Dostihy chrtov, ich usporiadanie a účasť na nich sa riadia pravidlami stanovenými podľa konkrétnej zastrešujúcej organizácie, národnými a medzinárodnými dostihovými pravidlami. V súčasnej dobe v rámci kontinentálnej Európyorganizáciu dostihov zastrešujú dve organizácie. Hlavnou organizáciou, čo sa týka množstva dostihov a počtu chrtov na najprestížnejších akciách, je FCI. Okrem toho existujú dostihy zastrešené Continental Greyhound Racing Confederation, typické malými odlišnosťami od
klasických FCI dostihov. Pes potrebuje pre účasť na dostihoch dostihovú licenciu, ktorá by mala poukazovať na to, že je schopný po fyzickej, aj psychickej stránke súťažiť s ostatnými súpermi. K tomu, aby pes získal licenciu, musí splniť predpísané podmienky (samostatné a spoločné behy s aspoň dvoma ďalšími psami). Za platné behy sa považujú tie, kde pes bez problémov štartuje z boxu, beží s istotou, so záujmom sústredeným len na návnadu a v spoločnom behu bez akéhokoľvek záujmu o svojho súpera. Tieto behy musí absolvovať s plnou dostihovou výbavou v podobe dostihovej dečky a náhubku.
Splnenie týchto podmienok zaznamenáva dostihová organizácia, prípadne dostihový rozhodca do tzv. tréningovej karty, ktorú psovi na požiadanie vystaví registrátor dostihových licencií. Vek pre vystavenie tréningovej karty, a teda vek, v ktorom môže pes vyraziť na dostihovú dráhu s cieľom plnenia podmienok pre udelenie dostihovej licencie, je opäť upravený dostihovým poriadkom a líši sa podľa veľkosti plemena.
Pri malých plemenách (vipet a taliansky chrtík), ktoré dozrievajú po psychickej a fyzickej stránke skôr, je tento vek stanovený na 12 mesiacov, pri veľkých plemenách je to 15 mesiacov.
Dostihový poriadok tiež stanovuje minimálny vek, v ktorom môže pes získať dostihovú licenciu. Pri malých plemenách je to 15 mesiacov, pri veľkých 18 mesiacov. Splniť podmienky a získať dostihovú licenciu môžete, samozrejme, kedykoľvek po tomto veku. Dostihová licencia by mala tiež dokazovať, že majiteľ daného psa je v organizácii zastrešenej nejakou vrcholovou organizáciou usporadúvajúcej dostihy. Dostihovú licenciu môže získať len pes s platným rodokmeňom. Tento dokument bude psa sprevádzať na všetkých dostihoch, ktorých sa zúčastní. Pred každým dostihom sa ním preukáže a usporiadateľ doňho bude v priebehu dostihu zaznamenávať výsledky psa (poradie, počet psov na štarte, dosiahnutý čas,…).
Ing. Ivan Pádej
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 9/2014