Pozeráme sa však aj inam?
(KR 2/2016)
Večná nespokojnosť a štipľavé poznámky určitej časti vystavovateľov smerom k výstavám organizovaným na území našej republiky. Kritika, nad ktorou sa v mnohých prípadoch pozastavuje rozum. Paradoxom je, že prichádza spravidla od vystavovateľov domácich. Ostáva otázkou, či je to neznalosťou priebehov podujatí v iných štátoch, alebo jednoducho náturou Slovákov hľadať v našej krajine vždy to najhoršie. Možno je to zakorenené v našich génoch. Veď už vyše tisíc rokov, od čias Veľkej Moravy, nám chýba hrdosť na všetko, čo je slovenské, či slovanské, a ak sa naši predkovia po taký dlhý čas pozerali na všetko, čo prichádzalo od iných národov, ako na to lepšie, tak to pretrváva aj v nás. Lenže posledné bádania dejepiscov odhaľujú nepopierateľné faktyo tom, že my, Slovania,máme staršie dejiny,než sa predpokladalo, takže máme byť na čo právom hrdí…
Samozrejme, nechcem bagatelizovať názor kritikov, ani tvrdiť, že sa vždy všetko pri organizácii výstavy o počte niekoľkých tisícov psov zaobíde bez chybičiek, či dokonca väčších chýb. Tí, ktorí majú skúsenosti s organizáciou čo i len menšej klubovej akcie, vedia, koľko stresu takáto príprava vytvára.
Určite sa aj medzi našimi čitateľmi nájdu takí, s ktorými som vstúpila do diskusie i osobne, a ktorí mi budú oponovať a na predchádzajúcu vetu si povedia: „Dobre, ale práve preto by to mali robiť ľudia, ktorí to vedia!“
Áno, to je dôvodom, prečo je nevyhnutnou súčasťou zohraný organizačný tím, vďaka ktorému sa chyby vyriešia, v lepšom prípade sa zabráni ich vzniku. S tým s vami bezvýhradne súhlasím, avšak dovolím si na margo obrany všetkých organizátorov našich výstav – Slovenskej kynologickej jednoty, Slovenského poľovníckeho zväzu, Zväzu športovej kynológie a Únie kynologických klubov – podotknúť, že keby to tak nebolo, nepatria naše výstavy k jedným z najobľúbenejších pre zahraničných vystavovateľov. Škoda, že kvalitu slovenskej práce vidia zväčša len oni, a my si nájdeme práve tie nedostatky, aby sme mali o čom rozprávať.
Zúčastňujem sa všetkých slovenských výstav a ako aktívny vystavovateľ aj veľkej časti zahraničných. Nechcem haniť ostatné, ani hájiť naše, netvrdím ani, že vo svete nenájdeme i dobre zorganizované podujatia, na ktoré sa s radosťou vraciame. Spomeniem, napríklad, Cruft’s, ktorý je srdcovkou množstva vystavovateľov a nebudem tajiť, že i mojou.
Osobne som si myslela, že jednou z mojich obľúbených výstav sa stane Mníchov. Veď ide o Nemecko, o patronát vysokého počtu plemien, o krajinu s vysokou životnou úrovňou i kynologickou minulosťou. I keď ma otec vopred informoval, nádej som v sebe živila, až kým sme sa nedostavili ku kruhu, v ktorom sa posudzovalo naše plemeno. Nevedela som, či je to vtip, alebo realita.
Výstava organizovaná v olympijskej hale, človek by si pomyslel, aké prestížne podujatie to bude. Žiaľ, väčšina plemien sa posudzovala len na chodbe tejto krásnej budovy. Stiesnené podmienky a pocit odstrčenia na vedľajšiu koľaj by som prehliadla, avšak vystavovať čivavy na nerovnom povrchu na zaoblených, nazvime to, obkladačkách, s medzerami uprostred nich, bola pomerne ťažká úloha ako pre mňa, tak i pre mojich výstavne skúsených psov. Oni to však zvládli bravúrne, vyhrali sme všetko, čo sa dalo, dokonca sa nám podarilo uspieť i v záverečných súťažiach. No pachuť na jazyku ostala veľmi dlho.
Na tejto výstave ste nielen že nedostali pohár za víťaza plemena, pokiaľ ste nezotrvali do záverečných súťaží – čo je u nás často kritizované ako nespravodlivé, predovšetkým v nedeľu, keď sa vystavovatelia ponáhľajú domov. Nemali ste však nárok ani na zložku s posudkom a kartičkami – čo teda v praxi znamenalo, že ak ste nečakali do popoludnia, akoby ste sa ani nezúčastnili posúdenia v plemene.
Keď sa presunieme pár stovák kilometrov južne od Mníchova, nachádzame sa v Rakúsku. Slovákmi pomerne často navštevované a často porovnávané výstavy s tými našimi. Je to však naozaj vyššou kvalitou, alebo slová „Rakúsko je komfort. Slovensko je smrrrrť!“, ktoré povedali v minulosti Cuky a Luky v zábavnej relácii Kredenc, sa odzrkadlili aj na hodnotení našich exteriérových podujatí?
Prihlásili ste psa, ale rozhodli ste sa zmeniť triedu? Samozrejme, môžete. Kým v slovenskom online systéme www.dogshow.sk máte možnosť do konca posledného dňa prihlasovania ľubovoľne meniť prihlásenie do triedy (ak má pes splnené podmienky – vek, šampionát, pracovný certifikát), v Rakúsku vám pripočítajú 10 € poplatok k už i tak vysokému štartovnému.
Podobne je tomu i v susednom Maďarsku, ktoré obšírnejšie opisujem nižšie. Aby som povedala i niečo pozitívne, Rakúsko sa môže pýšiť takmer nulovým radom áut pred parkoviskom. Žiaľ, vystojíte si ho pred hlavným vstupom, ktorý otvárajú zväčša po pol ôsmej ráno – so všetkými vecami a psami. Ak ste tí šťastnejší, ktorí sa ku vchodu postavia s predstihom ešte pred oficiálnym otvorením, počkáte si niekoľko desiatok minút.
O to horšie, ak ste si zvolili jesennú (zimnú) či jarnú výstavu – čakať budete v zime a mraze, pretože vstupné listy kontrolujú v lepšom prípade dvaja organizátori a na očkovacie preukazy bol naposledy počas prvého dňa dvojvýstavy povolaný až jeden človek. Takže i keď prídete na výstavisko s časovým predstihom, treba počítať so zdržaním. Predovšetkým, keď vás v upršanom decembri dajú zaparkovať na parkovisko od hlavného vchodu vzdialeného 3 km.
Ak však v hodnotení preskočím na samotné kruhy a posudzovanie, myslím že tu naozaj nie je čo vytknúť. Niekedy, prirodzene, nemusíme byť spokojní s výsledkom, ale rozhodcov je veľa, a preto si vyberáme, na ktorého sa prihlásime. Zmena rozhodcu, neuvedená v katalógu, sa taktiež môže vyskytnúť a stáva sa aj v tejto krajine, a i posudzovanie sa približne rovná časovému harmonogramu v katalógu.
Krútiť hlavou však neprestávam pri rakúskych záverečných súťažiach, začínajúc v samotnom prípravnom kruhu. Veľkosť psa? Prípadne rýchlosť? Nikoho nezaujíma, v akom poradí nastúpite do„záverečáku“, ani či si nebudete s vystavovateľom pred či za vami šliapať na päty.
Zaujímavý je i fakt, že predstavenie druhotriedneho DogDancingu takmer medzi každou kategóriou poobedňajších súťaží, ktoré výrazne predlžuje ich priebeh, v Rakúsku našim slovenským vystavovateľom neprekáža, no u nás je komentované od vystavovateľov ako zbytočné naťahovanie čo i len jedno a, podotýkam, profesionálne vystúpenie tohto či iného druhu.
Ako som sa dopočula od mojich priateľov, ktorí sú na slovenských výstavách pri zápise výsledkov do rodokmeňov, a teda vydávajú i ocenenia, mnohí vystavovatelia podotýkajú, že sa u nás stále nič nemení a za druhé miesto nedostanú ani medailu. Ich pes predsa skóroval, má nárok na trofej, ktorú si vystaví doma na poličke! Ale vážení, tu nie sme na klubovej akcii o počte 100 psov! Predsa si vieme spočítať, koľko organizátora výstavy všetkých plemien stojí zabezpečiť medaily za každého CACa, ďalšie medaily, prípadne kokardy za CACIBa, poháre za víťaza plemena – je predsa nereálne, aby bol odmenený každý vystavený jedinec.
Hoci som sa osobne nezúčastnila výstavy Hoogstraten v Belgicku, dostalo sa mi do uší, že medaily by ste na nej našli asi len na klietkach vystavovateľov, ktoré majú ako pamiatku z iných výstav. Na spomínanej ste dostali pohár na vodu od spoločnosti IKEA. Za titul BEST OF GROUP si z tejto obdivovanej súťaže majitelia najúspešnejších psov skupiny neodnášali ani pohár, ani kokardu, ale urnu na spopolnené pozostatky ich miláčikov, ktoré údajne ani nevenoval organizátor, ale sponzor výstavy. Je otázne i to, či aspoň „ikeovské“ ceny boli uhradené z výstavných poplatkov, alebo i tie venoval niektorý zo sponzorov…
Už len pri rozbore samotného prihlasovania vyvrátim niektorým ľuďom ich teóriu, že máme veľmi drahé výstavné poplatky. Kým u nás v prvej uzávierke uhradíte za jedného psa na dva dni medzinárodnej výstavy 62€, v susednom Maďarsku sa nerozlišuje, či idete na jeden, dva alebo štyri dni zimnej Fehovy (4x medzinárodná výstava v Budapešti počas štyroch dní). Zaplatíte za prvého psa na jeden deň 45€, čo je teda 90€ na dva dni (pokiaľ nie ste členom maďarského klubu vášho plemena).
Ak náhodou nestihnete prihlásiť v lacnejšom termíne, stále máte možnosť prihlásiť v druhej (na Slovensku niekedy aj v tretej) uzávierke. V menovanej susednej krajine za poslednú – druhú uzávierku zaplatíte 55 €/deň = 110€ za dva dni, čo je viac ako naša tretia uzávierka, ktorá sa vyskytuje len vo výnimočných prípadoch nízkeho počtu prihlásených psov! V druhej vám u nás systém vypíše sumu 72 €, v prípade tretej 92 €.
Katalóg nie je vôbec samozrejmosťou, ak oňho máte záujem, treba uhradiť na výstave ďalší extra poplatok (nie je pravidlom). V prípade prihlasovania sa na spomínanú maďarskú výstavu online ste každý jeden deň museli uhradiť zvlášť – výhodou v tejto situácii bola možná platba kartou. Avšak ani toto „uľahčenie“ neprebilo nechuť k prihlasovaniu, pretože ak náhodou chcete cez maďarský online systém prihlásiť nebodaj svojich psov do súťaže – je to, samozrejme, povolené, ale až po uhradení výstavných poplatkov na daný deň. Čiže namiesto jednej platby, ako je to v našich systémoch v prípade dvojdňových výstav, keď máme možnosť zaplatiť v jednej platbe ako za prihlášky, tak i za súťaže oboch dní spolu, do Maďarska sme na štvordňový výstavný maratón vykonávali platieb 8! 4x výstavný poplatok za psy, 4x štartovné za súťaž.
Keď sme pri maratóne výstav, jedným, na ktorý sme sa zaprisahali, že sa nikdy nevrátime, bola bulharská Sofia s názvom Balkan Winner. Veľká diaľka pre nás znamenala výzvu, zažiť ďalšie dobrodružstvo, spoznať novú krajinu a vidinu doniesť domov mnohonásobných šampiónov. Nebudem hodnotiť Bulharsko ako krajinu vo všeobecnosti, pretože na to tu nie som. Napriek okolnostiam sme mali vynikajúce, dovolím si tvrdiť, nadštandardné ubytovanie asi 10 minút od výstaviska.
Tu však moje chválenie končí. Cieľ sme splnili – priniesli sme domov troch mnohonásobných šampiónov, avšak po druhom dni sme mali sto chutí zbaliť sa a odísť domov. Rozpadajúca sa športová hala nebola to najhoršie, naozaj nie sme nároční vystavovatelia. Toalety sme nepoužívali, pretože sa viac-menej ani používať nedali – ale to patrí ku kultúre krajiny, a ako som povedala, tú rozoberať nebudem.
Avšak aby výstava FCI, ktorá, ak už je organizovaná v športovej hale, prebiehala na čerstvo nalakovaných parketách, to bolo prekvapenie ako hrom. Posudzovatelia, ale i vystavovatelia sa v Sofii zišli z rôznych kútov sveta, počínajúc hosťovským Bulharskom, končiac Ruskom. Menšie plemená sme odvystavovali s ľahkosťou, takmer každej výstavy z tejto série sme sa zúčastnili, aj Best In Show.
Problém však nastal počas druhej výstavy prvého dňa v kruhu s vlkodavkou – kedy sa ona na naleštených parketách šmykla a zlomila si nepríjemne bolestivým spôsobom necht na prednej nohe, na ktorú potom odmietala dostúpiť, a ja som si vytkla členok, kvôli čomu som mala dlhodobé následky a musela som podstúpiť sériu rehabilitácií. Ani neviem akým zázrakom, ale skôr asi pocitom, že to musíme dať, sme obe vždy odbehali svoje povinné kolečká, a potom v pokoji čakali na ďalšiu výstavu.
Menších psov som ďalšie dva dni musela zveriť druhému handlerovi, pretože sama by som toľko na mojej vytknutej nohe behať nevydržala. Prežili sme to, ale len v relatívnom zdraví, a od toho dátumu máme pripísanú Sofiu na zozname výstav, kde sa už neukážeme, a to aj napriek tvrdeniam a informáciám zo strany slovenských vystavovateľov, že sa výstava presťahovala na iné, lepšie miesto.
Ja si radšej budem v pokoji užívať luxus na Slovensku, navštívim výstavy v susedných krajinách, ktoré ma neurážajú, a na záverečné súťaže, ak to bude možné, v niektorých z nich radšej neostanem. Veď i preto je výstavný kalendár preplnený, aby si každý mohol vybrať pre seba to správne orechové.
Pre jednoduché porovnanie výstavných poplatkov som si dovolila zostaviť nasledujúcu tabuľku:
| Maďarsko | Rakúsko | Slovensko | |
| 1. uzávierka – 1 deň | 45 € | 48 € | 35 € |
| 1. uzávierka – 2 dni | 90 € | 81 € | 62 € |
| 2. uzávierka – 1 deň | 55 € | 56 € | 40 € |
| 2. uzávierka – 2 dni | 110 € | 97 € | 72 € |
| 3. uzávierka – 1 deň | – | – | 50 € |
| 3. uzávierka – 2 dni | – | – | 92 € |
| Zmena triedy | + 10 € | + 10 € | ZDARMA |
| Katalóg | + ~ 10 €(nie všade) | ZDARMA | ZDARMA |
Dominika Šusterová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 2/2016