(KR 1/2011)
Z denníčka turistického psa
… pokračovanie minulého čísla…
Osobné stretnutie s býčkami bolo pre mňa novou skúsenosťou, pre mňa i mojich páničkov veľmi poučnou. Už nikdy sa k nim nebudeme približovať. Ba čo viac, radšej sa na nich nebudem ani pozerať! Tentokrát sme sa pred nimi našťastie schovali za zákrutou cestičky, kde nás skryl svah kopca, a stratili sme ich z dohľadu. S veľkou úľavou som si vydýchla. A nebola som jediná. Áno, je to pravda – veľmi som sa zľakla, dokonca som svoju slabosť dala najavo a trošku sa za to hanbím. „Ty si ale ochranca vlastnej svorky!“ hovorí ku mne moje dobré vnútorné ja. Keď sa však nad tým všetkým zamyslím, predpokladám, že ani moja panička nie je na seba dvakrát hrdá. Našťastie si aspoň pániček zachoval duchaprítomnosť a spoločne sme to všetko zvládli. Prinajmenšom môžem tvrdiť, že náš výlet bol pestrejší. Keď sme si na príhodu s býčkami spomenuli o niekoľko minút, už sme ju brali s humorom.
Pred náročným výstupom sme si trochu oddýchli a obdivovali krásu prírody. Všade dookola sa vypínali vysoké skaliská, týčiace sa nad nami ako strážcovia všetkých menších kopcov naokolo. Ktovie, azda aj v takomto svete existujú prírodné zákony, ktoré treba dodržiavať. Možno medzi sebou hory nejako komunikujú. Pravdepodobne to však takto nefunguje, pretože čo je neživé, nemôže zrazu ožiť. Myslím si však, že hoci skaly, kamene a vrcholy hôr nie sú živé v pravom zmysle slova, určite medzi nimi život existuje. Žijú tu predsa rôzne druhy zvierat a rastlín, ktoré neživej prírode život vdychujú. A som presvedčená, že dodržiavajú medzi sebou – strážcami hôr a zvieratami naokolo – jasné nepísané zákony.
Všetka tá krása bola jednoducho očarujúca, horský vzduch a jemný vánok ma hladil po srsti. Slniečko príjemne hrialo, čo sme si veľmi priali. Jednoducho nádhera. Nechali sme sa unášať pohľadom a sledovali poletujúce vtáčiky. Keď som sa však pozrela za nás, musela som sa náhle otočiť, lebo som neverila vlastným očiam. Hneď mi príjemná atmosféra uletela na krídlach drobných vtáčkov. To hádam nemyslia vážne? Toto všetko ma ešte čaká? Stáli sme pod hádam najvyšším kopcom v celom stredisku. Zatiaľ som si mohla iba domýšľať, pretože som o tom nulové informácie. Po výstupe som sa od páničkov dozvedela, že moje domnienky boli správne a skutočne sme zvládli dlho očakávaný výstup na najvyšší vrch v tejto časti pohoria.
Ale späť pod svah! Po chvíľke rozjímania a obdivovania sme sa posilnili sviežou vodou a rozhodli sme sa pokračovať vo výstupe. Naším cieľom bolo predsa zdolať najvyššieho strážcu hôr. Týčil sa nad nami a čakal, kedy ho konečne pokoríme. Smelo sme vykročili vpred a každým krokom sme boli bližšie a bližšie k vrcholu kopca, cieľu našej cesty. Vedľa nás sa ťahala lanovka. Práve podľa nej som vytušila, kam až smerovať naša trasa. Všetko išlo podľa plánu. Pomaličky sme stúpali, občas sme sa zastavili a nadýchli sa zhlboka čerstvého vzduchu. Tento výlet sa mi páčil. Občas, keď som preskakovala z jedného kameňa na druhý, som mala pocit, akoby som aj ja bola kamzíkom. Viem si živo predstaviť, aký pocit musia prežívať tieto zvieratá – voľné a nespútané – keď skáču z kameňa na kameň. Ten pocit voľnosti a divokosti za to skutočne stojí, je neopísateľný.
Lanovka pokračovala do neznáma, a my sme prechádzali popod ňu raz tu jednu stranu, tu na druhú, až sme dosiahli jej konečnú stanicu. To ma veľmi potešilo, pretože to znamenalo koniec nášho výstupu a po obede nás čaká už len cesta naspäť. Bohužiaš som sa až priveľmi mýlila…
Obed sme si užili pri veľkej kovovej búde, v ktorej sú pravdepodobne cez leto odstavené obrovské kovové čudá, v zime uhladzujúce sneh na zjazdovkách. Vraj sa volajú ratráky. V živote som to slovo nepočula, no verím mojim páničkom. Sú scestovanejší než ja, v zime chodia veľa lyžovať, takže sa hádam dobre vyznajú. Našťastie som tieto čudá nevidela, pretože ďalší šok by som už asi neprežila – stačilo mi ranné stretnutie s býčkami a kravičkou.
Zložili sme sa však práve pri tejto búde, čo bol veľmi dobrý nápad. Slniečko sa začalo na nás viac a viac usmievať, posielalo k nám svoje teplé lúče – hrejivé a príjemné, no po takom náročnom výstupe som túžila iba po jednom – ľahnúť si do tieňa a načerpať sily na cestu späť. Moji ľudia sa naobedovali – krásne mi zavoňala šunka v žemličke, hneď by som si dala a zjedla všetko jedlo môjho pánička. No ani ja som neobišla naprázdno. Som rada, že pri výletoch myslia aj na mňa a vždy sa mi ujde nejaká dobrôtka. A tá vždy stojí za to. Pochutili sme si všetci na tom svojom a trochu sme oddychovali. Užívali sme si dobrý pocit z náročného výstupu a výhľad na okolitú krajinu bol okúzľujúci. Pániček – nadšenec fotografovania – si zobral fotoaparát a rozhodol sa tieto momenty zvečniť. „Len nech pokojne ide, tu nie sú žiadni býčkovia, ktorí by boli nebezpeční,“ pomyslela som si, no neustále som dávala pozor na každý jeho pohyb. Veď sa to odo mňa očakáva a som pokojnejšia, keď mám všetkých v dohľade a pod kontrolou.
Užívala som si oddych a zároveň dávala jedným okom pozor, čo sa deje okolo mňa. Zrazu nadšene pribehol pániček. Víťazoslávne sa usmieval a skackal. Zdalo sa mi to podozrivé, preto som ihneď zbystrila pozornosť a nastražila uši. Chcel sa popýšiť krásnymi fotografiami, no pochváliť chcel najmä jednu, na ktorej sa mu podarilo zachytiť zaujímavého tvora. „Jééééj, svišť!“ počujem moju paničku. Fúúúha, tak o takomto zvieratku som ešte nepočula a nemala som ani možnosť ho stretnúť. Tieto dni sú pre mňa spojené s každodenne novou a novou skúsenosťou a poznaním. Aspoň budem múdrejšia než moji psí kamaráti a budem im o tom všetkom rozprávať. Svišťa som pravdepodobne ešte nestretla a neoňuchala preto, že žije iba vo vysokohorských oblastiach. Okrem toho je vraj veľmi plaché, rýchle a pozorné.
Pán fotograf sa rozhodol, že sa pôjde ešte raz skontrolovať, či sa svišť vrátil na miesto, kde bol pozorovaný. Rozhodla som sa ísť s ním. Museli sme byť veľmi nehluční a opatrne sme sa plížili na miesto, odkiaľ ho prvýkrát odfotil. Nečakala som, že by sme mali toľké šťastie i po druhý raz… Ale mali! Z podzemnej nory vykúkalo toto pre mňa neznáme zvieratko a obzeralo sa všade po celom okolí. Avšak o pár sekúnd zavial jeho smerom jemný vánok – asi náš pach – a už ho nebolo… „Teda, veľmi rýchle zvieratko,“ prebehlo mi mysľou. Bolo by zaujímavé stretnúť sa s ním vo väčšej blízkosti, to však nie je možné, keďže žijú vo vlastnom svete a pokladali by ma za nepriateľa – predátora.
Vrátili sme sa naspäť k mojej paničke, ktorá balila všetky odpadky do batohu. Rozhodli sme sa pokračovať, keď som zrazu v diaľke zbadala dve siluety. Kto to môže byť? Na odpoveď som nečakala a ihneď som spustila preventívny ochranársky štekot. Predpokladám, že keď tento hluk začul malý svišť, ešte dlho nevyliezol z nory. Obaja majitelia ma tíšili, aby som nevyľakala všetky zvieratká. Vraveli mi, že to nič nie je, no ja som sa len tak ľahko upokojiť nedala. Veď som predsa ochranca. Síce som zlyhala pri býčkoch, ale teraz ma už nič neodradí! Siluety sa približovali a a zdali sa mi čoraz podozrivejšie. Z diaľky vyzerajú ako ľudia, ale prečo majú v rukách také dlhé palice? Mala som sa pred nimi na pozore, veď predsa, keď som chodila ma cvičisko, nikdy z takéhoto človeka nešlo nič dobré. Naozaj som im neverila – keď sa mi niečo na prvý pohľad nepáči, som veľmi podozrievavá. Ako sa k nám približovali, prestávala som štekať a radšej som ich ticho pozorovala a sústredila všetku svoju energiu a pozornosť na ostražité sledovanie prišelcov. Pomaly, ale isto sa blížili k nám. Postupne sa z nich skutočne vykľuli ľudia s turistickými palicami v rukách. Ostražitosť som mala však stále na najvyššej úrovni. Čo ak budú zlí a chceli by mojim páničkom ublížiť? Minúty ubiehali veľmi pomaly a turisti sa približovali stále viac a viac. Možno sa chceli zastaviť na obed na tom istom mieste ako my, ale boli mi veľmi nesympatickí. Asi som ich zastrašila svojím silným štekotom, ostražitým pohľadom a mohutnosťou, a tak sa radšej rozhodli, že budú pokračovať v naplánovanej ceste. Nakoniec mi však páničkovia povedali, že to boli turisti ako my – a rozhodli sa vyjsť na ten istý kopec. A tie palice, čo mali v rukách, boli údajne turistické pomôcky, ktoré pomáhajú turistom pri náročnejších výstupoch. Postupne tak môžu pri športovaní zapájať aj vrchnú časť tela a precvičia si všetky svaly. Našťastie, ja nepotrebujem žiadne pomôcky a svaly zapájam všetky. Aspoň nemusím zbytočne so sebou ťahať žiadne pomôcky.
Nechali sme „divných – nedivných“ turistov prejsť a spraviť si menší náskok, aby sme ich nedobehli. O tom síce dosť pochybujem, lebo nie sme veľmi rýchli turisti, no človek nikdy nevie. Poznám však naše tempo do kopca. Pániček zavelil na odchod a rozbehla som sa smerom dole. Za chrbtom som však začula moje meno a krik. „Čo sa deje? Nejdeme smerom dolu?“ prebehlo mi mysľou. Odpoveď znela jasne: Nie. Trochu ma to zmiatlo, veď už sme sa mali vracať smerom k nášmu hotelu. Z omylu ma vyviedol pániček, ktorý mi vysvetlil celú situáciu. Vraj chce pokoriť najvyššiu horu až úplne na vrchole, a preto padol návrh, že skutočne vyšliapeme až na jej najvyšší bod. Čo mám teda s vami robiť? Najprv mnou prebehla vlna sklamania, na druhej strane by som však mojich ľudí za žiadnych okolností neopustila. Išla by som s nimi aj na koniec sveta a späť bez ohľadu na to, kam by to bolo.
Pomaličky sme smerovali nahor. V diaľke som zbadala dlhú žltú tyčku zarazenú v zemi a na nej nejaké ceduľky. „Táááák a sme na vrchole. Zvládli sme to,“ chválil sa pániček. Z jeho hlasu znela hrdosť, že sme to naozaj zvládli a dosiahli cieľ našej cesty. Bolo to skutočne nádherné a aj ja som bola na seba pyšná. Veď kto z mojich kamarátov bol v 2357 metroch nad morom? Ani mi neuveria, keď im budem toto všetko rozprávať. Samozrejme, museli sme si tento moment zvečniť a čakala nás už len cesta smerom nadol. Okolo nás boli len skaly – podaktoré ešte aj so snehom, nad nami krásne modré nebo s bielymi obláčikmi a vo vánku poletujúce vtáčiky. Príjemná chvíľka. Užívali sme si ju a čerpali energiu, nasávali atmosféru a vychutnávali harmóniu človeka s prírodou.
Všetko by bola dokonalé, len keby mi nerobila starosti cesta smerom dolu. A tá naozaj nebola pre nikoho z nás ružová…
Pokračovanie nabudúce…
Lenka Preisingerová, foto: Ľuboš Illiť
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 1/2011