(KR 8/2013)
Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
Bol začiatok leta. Niektoré stráne práve začínali kosiť a inde bola vysoká tráva, množstvo všakovakých kvetov a liečivých rastlín. Bola sobota, príjemne chladné ráno, ktoré sľubovalo slnečný deň. Donovaly sa naplnili návštevníkmi a na oblohe sa pod farebnými „padákmi“ začínali vznášať novodobí Ikarosovia.
Severské psy nemajú rady teplo v letných dňoch. V takýto čas vyhľadávajú chládok a studenú podlahu. Preto som chcel využiť ranný chlad na prekonanie začiatku naplánovanej túry. Vysoká tráva, vlhká od rosy, vie psíka príjemne pohladiť po srsti a odoberie mu prebytočné teplo. A tak sme prvý úsek výstupu na hrebeň kopca zvládali krížom cez kvetmi posiatu lúku. Môj Sivák poslušne kráčal a presne vedel, kadiaľ má ísť. Turistické topánky som mal mokré a návleky tiež, až po kolená. Podobne bol na tom i môj sprievodca a jeho srsť bola polepená lupienkami kvietkov a peľom rastlín. Počítal som však s tým, že na hrebeni kopca bude príjemne fúkať a obaja uschneme.
Vtom sa však stalo niečo nezvyčajné. Sivák náhle prudko zabočil doľava, urobil dlhý skok a dopadol do hustej trávy. Ozval sa nezvyčajný piskot, zabrechnutie a môj spoločník sa začal čudne vrtieť, labkami si šúchal mokrý nos a začal sa potácať. Najskôr som si myslel, že si poranil nos nedbalo pohodeným sklom. Ale krv som nevidel. Pes ležal v tráve, a tak som opatrne palicou preskúmal podozrivé miesto. V tráve sa mihlo hnedo-sivé telo s kľukatým vzorom a ja som už len konštatoval „had“. Pozrel som na Siváka, ktorý sa čudne prevalil na bok, čo bol jasný dôkaz toho, že bol uštipnutý zmijou, a bude potrebovať rýchlu pomoc a ošetrenie. Zdvihol som ho na ruky a behom som sa vracal späť. Na šťastie som bol len necelých dvadsať minút od domu, a tak som to pomerne rýchlo zvládol. Priznám sa, že som v tom momente nevedel, ako mu pomôžem, preto že som netušil, kde presne ho had uštipol. Videl som len, že má silno zaťaté zuby a z jednej strany mu visí jazyk. Takmer nedýchal.
Tesne pred kotercom som stretol dcéru a kričím: „Siváka uštipol had, je s ním zle.“ Dcéra sa len zvrtla a bežala kamsi preč. No toto je správanie, pomyslel som si. Psíka som uložil do koterca, kde bol chládok, a pokúsil som sa roztiahnuť mu čeľuste a pozrieť, kde má ranu. Chcel som mu ju zachladiť vodou. Vtom sa vo dverách koterca objavil môj dobrý priateľ Janko, veterinárny lekár, ktorý bol práve na Donovaloch, a ktorého, ako zázrakom, priviedla dcéra. Odľahlo mi. Janko už vedel, čo treba urobiť. Jeho „zázračný kufrík“ všetko vyriešil. Podal psíkovi sérum a povedal, čo všetko máme následne urobiť, a aké mu máme podať lieky. Vravel: „Nesmie zaspať, a dávajte mu piť!” Dcéra sa ochotne ponúkla, že bude robiť ošetrovateľku, a tak mi padol kameň zo srdca. Asi po hodine sme už Siváka nepoznali. Celá hlava mu veľmi opuchla a vyzeral ako lev. Padal do mdlôb, chrčal a triaslo ho. „To je normálna reakcia,“ vysvetľoval mi Janko, záchranca. „Neboj sa, po dvoch-troch dňoch bude celkom fit.“
Striedali sme sa pri ňom s dcérou a okolo koterca sa potulovali zvedavci, lebo ešte nevideli tak opuchnutého husky – leva. Na druhý deň sa náš miláčik konečne postavil na nohy. Konštatovali sme, že dávka jedu, ktorú mu jedovatý had uštipnutím vstrekol do tela, musela byť dosť silná, keď dokázala takmer tridsať kilového psa úplne zložiť. Neviem si predstaviť, ako by som skončil, keby som tak bol na tú zmiju stúpil ja, a ako by ma veterinárny lekár liečil!
Naša sobotná túra sa skončila neslávne, to je pravda. Ale Sivák naozaj v pondelok vyzdravel a opäť prišiel do svojej formy. Svojou zvedavosťou, ale i odvahou, v podstate pomohol mne aj a následne zase jemu, čím sme jeden druhému dokázali, že sme naozaj najlepšími priateľmi!
Pokračovanie nabudúce.
Pavol Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 8/2013