Pôvod a história vzniku chrtov II.
(KR 10/2013)
Teória ucha
Biológ Ivan Stuchlý rozpracoval teóriu o okcidentálnej a orientálnej vetve, či vývojovej skupine chrtov. Táto teória ako kľúčový a rozhodujúci znak vníma ucho. Ucho je buď postavené, alebo je sklopené smerom dozadu, a to v závislosti na adaptácii na klimatické podmienky prostredia. Chrtovité psy so zveseným uchom patria podľa tejto teórie do skupiny východných, orientálnych chrtov (tzv. ázijsko-afrických), pochádzajúcich z centrálnej Ázie. Oproti tomu chrty západné, okcidentálne (tzv. Africko-európske), majú ucho vždy postavené alebo dozadu zložené a mali by patriť k rovnakej vývojovej vetve ako špice, pinče, ovčiaky a teriéry. Stuchlý je presvedčený, že obe tieto skupiny nemajú nič spoločné. Obe línie sú aj napriek veľmi podobnej stavbe tela dokonale samostatné a vďaka znakom, ako je ucho alebo typ osrstenia, aj dobre rozlíšiteľné. Variante vzniku chrtovitých psov v Egypte, v saharských sídlach, alebo o ich premene z duričov z centrálnej Afriky, neprotirečí ani zdôrazňovanie spomínaných telesných znakov, teda tvaru a neseniu ucha, druhu a kvalite srsti, pretože tie sú práve u chrtov v mimoriadnej miere odrazom klimatických a geografických podmienok a z nich vychádzajúcich podmienok lovu. Orientálne chrty pochádzajú podľa tejto teórie z centrálnej Ázie, východne od Kaspického mora, z iránsko-afgánskej oblasti. Odtiaľ sa radiálne šírili všetkými smermi, v jednej z hlavných línii na západ, cez Egypt do severnej Afriky a ďalej až do Mauretánie a Mali. Napríklad azawakh je tak podľa tvaru ucha ázijského, orientálneho pôvodu.
Chrty južného typu, ktoré poznáme z egyptských, krétskych a mykénskych fresiek, sú oveľa uniformnejšie. Sú zväčša hladkosrsté, uši majú buď vztýčené, alebo zložené ako lístok ruže, či ľahko prevísajúce. Medzi chrty s postavenými ušami zaraďujeme faraónskeho psa, ibizského podenka, portugalského podenka, cirneco dell Etna a kanárskeho podenka. Uši zložené ako lístok ruže má greyhound, vipet a taliansky chrtík. Sklopené uši má azawakh, sloughi a ďalšie príbuzné typy. Všetky tieto typy uší poznáme už z egyptských fresiek, a tak nemôžeme presne dokázať, ktorý typ je najstarší. Zdá sa však, že psy s postavenými ušami boli v staroveku najviac rozšírené. Chrtov sa nám zachovalo pomerne veľa, viaceré plemená však úplne vyhynuli.
Orientálne chrty sú odvodené od dogovitých psov, konkrétne od tých, ktoré sa používali ako veľmi silné, ale nie príliš rýchle duriče k lovu veľkej zveri, turov, medveďov, alebo divých svíň v ťažko prechodnom, členitom a lesnatom teréne. Pre lov rýchlejšej zveri, napríklad jeleňov, v riedko zalesnenej a lesostepnej krajine sa už toľko nehodili, boli príliš pomalé. Vhodné k tejto práci boli len jedince ľahšej stavby tela, z ktorých sa postupne vyvinuli duriče. Ale ani tie nestačili rýchlosťou na lov takej zveri, akou sú gazely a antilopy. Tie dokázali uloviť len najľahšie a najrýchlejšie z nich, a z tých sa postupom času vyvinuli chrty. Do Afriky sa dostali chrty orientálneho pôvodu trochu neskôr, s Arabmi v 7. storočí nášho letopočtu. Na základe predhistorických kostených nálezov sa z poddruhu Canis familiaris (pes domáci) nedá vyčleniť nijaká predhistorická skupina chrtov. Až v priebehu storočí sa chrty pretvorili na skupinu plemien, ktoré sa dajú rozpoznať podľa telesných a povahových vlastností – napriek svojej tvarovej pestrosti – ako jednota, ktorá sa zreteľne odlišuje od iných skupín plemien. O ich pôvode sa vedci ešte aj dnes sporia. Je otázne, či chrty vyšli z jediného centra a rozšírili sa do rôznych krajín, ako usudzuje veľa autorov.
Bernský zoológ Theophil Studer hovorí o jednom severnom a jednom južnom centre. Za ohnisko vzniku severných foriem považuje Galiu a Britániu a svoju teóriu opiera najmä o lebku, ktorú našiel A. Leineri v neskoroneolitickej kolovej osade Bodmann pri Űberlingskom jazere. Studer opísal túto lebku v roku 1893 ako Canis familiaris Leineri.
Lebka má dĺžku základne 200 mm. Má výrazný temenný švík, ktorý vybieha v zátylku do markantného hrboľa. Spánková časť je silno zúžená a papuľová časť, ktorá je takmer neznateľne oddelená od lebky, je dlhá a úzka. Lebka vykazuje zjavne nepopierateľné chrtie znaky, avšak E. Hauck jej upiera akúkoľvek príslušnosť k niektorému plemenu chrtov. Toto odlišné posúdenie jednej a tej istej prehistorickej psej lebky ukazuje, ako málo sa dajú dnešné psie plemená odvodzovať od starých vykopávok psích lebiek. Podobné lebky sa našli neskoršie v sídliskách z doby bronzovej pri Starnbergskom jazere v Crannoges v Írsku. Studer preto považoval Canis familiaris Leineri za praformu keltských chrtov v Galii a Británii.
Pôvod chrtov doposiaľ nie je veľmi známy a existujú tri možné teórie. Chrty sa stavbou lebky (pomer ňucháčovej partie a pomer mozgovne, ktorá je menšia, ako majú ostatné plemená) ako jediné nepodobajú na vlka, ale skôr pripomínajú šakala. Druhá teória vzniku chrtov hovorí o pôvode v stepných vlkoch. Tie lovia svoju korisť predovšetkým pomocou zraku, rovnako ako chrty. Tretia teória pripúšťa kríženie stepného vlka so šakalom.
Okcidentálne chrty sú potomkami primitívnych európskych psov podobných dnešnému portugalskému podenkovi. Utváraním lebky a celkovo ľahkou stavbou tela s výrazne pretiahnutými končatinami pripomínali vývojovo mladšie plemená chrtov z tejto vývojovej skupiny: greyhounda, írskeho vlkodava a škótskeho jelenieho psa. Z prapôvodných primitívnych chrtovitých psov sa však vyvinuli chrty používané k štvaniciam až v severnej Afrike, kam sa predkovia dnešných podenkov dostali s neskorším paleolitickým a mezolitickým obyvateľstvom Pyrenejského polostrova cez Gibraltár asi 10000 až 8000 rokov p. n. l.. Tu, v rozľahlých priestoroch Sahary, ktorá v tej dobe nebola takou púšťou ako dnes, sa začali uplatňovať predovšetkým pri love antilop a gaziel a stali sa predkami starovekých egyptských chrtov. O rozšírení vývojovo pokročilejších chrtov do Európy sa postarali Feničania, ktorí už od konca 2. tisícročia p. n. l. robili najprv v Stredomorí, a neskôr aj na britských ostrovoch námorný obchod, ktorého predmetom boli pravidelne aj psy.
Kynológom už dávno vŕta hlavou otázka, odkiaľ sa tak veľké psy na pomerne malom, ďaleko na severe položenom ostrove vzali. Pokiaľ považujú írskeho vlkodava a škótskeho jelenieho psa za chrty, jediným riešením je import. Ostrovné formy vlkov sú totiž drobné a môžeme len ťažko predpokladať, že by sa tu z drobných psovitých šeliem podarilo vyšľachtiť tak obrovské psy. Preto snáď predkovia britských chrtov pricestovali do Británie s Feničanmi, Kartágincami alebo s gréckymi moreplavcami. Oveľa pravdepodobnejšou teóriou je, že veľké, ľahké psy prišli na britské ostrovy s Keltami.
Inak je tomu s chrtmi severných oblastí, ktorých kráľom je barzoj. Jeho pôvod je tiež zahalený tajomstvom. Niektorí autori tvrdia, že barzoj je krížencom východných chrtov, ktoré sa do Ruska dostali s Tatármi, a tam sa skrížili s ruskými duričmi. Prečo sa tento názor ujal, nie je doteraz jasné. Barzoj je pravý chrt so všetkými typickými znakmi tejto skupiny a so starými ruskými duričmi, alebo snáď ovčiakmi, nemá nič spoločné. Okolo britských príbuzných barzoja je tiež veľa tajomstiev. Je nesporné, že už antickí autori popisujúci dobývanie Británie Rimanmi, uvádzajú zaujímavé podrobnosti o veľkých a rýchlych psoch, ktorých keltské a iné kmene obývajúce britské ostrovy chovajú. Chrtom sa podobajú dve plemená – škótsky jelení pes a írsky vlkodav. Obom plemenám hrozilo vymretie.
Škótsky jelení pes sa zachoval ako-tak v pôvodnej podobe, vlkodav však musel byť zložito „rekonštruovaný“. Tento psí obor patrí nepochybne ku psom loviacim zrakom, ale inak sa chrtom príliš nepodobá. Jeho lebka nie je zďaleka tak plochá, ňucháč tak štíhly, krk vznešený, chrbát klenutý a pohyb tak rýchly. Írsky vlkodav je skôr silný než rýchly a jeho čeľuste sú neobyčajne mohutné. Ani povaha sa príliš nepodobá iným chrtom, je to pokojný a priateľský pes. Môžeme predpokladať, že pôvodné plemená z britských ostrovov nemali s chrtmi nič spoločné. Obrovské psy s drsnou, hrubou srsťou podľa rímskych popisov neboli nikdy označované alebo porovnávané s chrtmi – Rimania chrty veľmi dobre poznali. Preto spomínané fenické alebo kartáginské importy zatiaľ väčšina odborníkov neberie príliš vážne. Príliv chrtov do strednej a severnej Európy začal síce na začiatku doby rímskej, ale hlavná vlna sa privalila v stredoveku, kedy lovecké psy chrtieho typu doslova zaplavili Európu.
Vtedy prenikli zrejme na britské ostrovy predkovia greyhounda, ktorých krv sa možno primiešala do krvi hrubosrstých írskych a škótskych psov. Čistokrvný chov nebol v tých dobách príliš cenený, naopak, chovatelia siahali po nových zdrojoch zlepšenia pre svoje psy a radi vo svojich chovoch krížili rozmanité novinky. V prospech samostatnosti hrubosrstých psov hovorí ešte jeden fakt – existencia podivného škótskeho psa – lurchera. Zachovali sa správy o psoch, ktoré chovali v dobách vlády Sasov a Dánov nevoľníci. Tí mali psy, ktoré im pomáhali chrániť zvieratá pred vlkmi. Neboli nepochybne tak veľké a zdatné ako írsky vlkodav, ale je pravdepodobné, že to boli veľmi pôvodné typy psov, ktoré prišli na britské ostrovy s Keltmi.
Ďalším britským plemenom chrta je vipet. Niekedy sa tvrdí, že vipet bol vyšľachtený v Anglicku až v 19. storočí, aby na závodných dráhach nahradil väčšie a náročnejšie plemená chrtov. Za jeho predkov sa považovali jednak greyhoundy, jednak menšie plemená, od talianskeho chrtíka cez foxhoundy až k manchesterským teriérom. Je možné, že sa tieto plemená pri zošľachťovaní nového typu psa využili, ale faktom je, že chrty veľkosti vipeta poznáme už z antických plastík. V stredoveku a na začiatku novoveku boli tieto drobné psy dôležitou zložkou každej loveckej svorky, ako o tom svedčia dobové vyobrazenia.
Pokračovanie nabudúce
Ing. Ivan Pádej
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 10/2013