Pôvod a história vzniku chrtov I.
(KR 9/2013)
Na základe nástenných vyobrazení z hrobiek egyptských panovníkov a vysokých štátnych úradníkov, ktorí predstavovali staroegyptské faraónske chrty z doby Starej ríše (asi 2700 – 2180 p. n. l.), teda veľmi štíhle psy s pretiahnutou úzkou hlavou a obrovskými postavenými ušami, boli niektorí prírodovedci presvedčení, že všetky chrty sú potomkovia šakala obyčajného (Canis aureus).
Aj keď sú chrty z historického hľadiska nesporne veľmi starobylou skupinou domácich psov, z vývojového hľadiska sú skôr mladšou skupinou pracovných špecialistov dokonale prispôsobených k lovu rýchlej zveri v otvorených stepných a polopúštnych oblastiach. Táto špecializácia je zrejmá z ich stavby tela. Silný krk, štíhly trup s hlbokým a priestorným hrudníkom, dlhé končatiny a väčšinou suché, ale silne vyvinuté kostrové svalstvo, to všetko sú znaky predstavujúce dokonalú výbavu veľmi rýchlej psovitej šelmy. Táto stavba tela dokáže na nie veľmi veľkú vzdialenosť dobehnúť veľmi rýchlu a veľakrát aj silnú korisť, strhnúť ju a zabiť. Chrty sú špecialisti na lov zveri štvaním, a to za pomoci
zraku, nie ako duriče, ktoré stopu sledujú čuchom. Tento spôsob sledovania koristi, možný výlučne v oblastiach dobre prehľadných, rovinatých, nanajvýš veľmi mierne zvlnených, je výsadou chrtov. V súlade s týmito vlastnosťami je aj rozšírenie chrtov v ich pôvodných oblastiach. Pochádzajú zo širokého pásma najrôznejších terénov medzi ostrovmi Indonézie a pohoriami strednej Sahary. Chrty nájdeme aj na Strednom Východe, v Rusku a Európe.
Veľký význam pre rodinu chrtov má aj basenji, prvý pária, ktorý sa stal uznaným plemenom. Jeho význam pre chrty pochádzajúce z afrického kontinentu je zrejme väčší, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Doterajšia teória o pôvode chrtov predpokladá ich výskyt na africkom kontinente ako dôsledok migrácie z iných východiskových oblastí, treba však premýšľať aj nad opačným smerom.
Snáď najstarším zobrazením chrtovi podobného zvieraťa je kresba na skale v pohorí Tassili-N-Ajjer v Alžírsku, ktorá mohla podľa názoru bádateľov vzniknúť v strednej dobe kamennej (12000 – 6000 rokov p. n. l.), asi 7000 rokov p. n. l.. Pes sa teda musel dostať do Afriky už v mezolite.
Domestikačným centrom chrtov typu sloughi alebo azawakh mohla byť severná a centrálna Afrika alebo iné, z dnešného pohľadu aj veľmi nepravdepodobne vyzerajúce miesta, ako napr. pohorie Tassili. Dnes je táto skalnatá náhorná plošina s vrcholmi presahujúcimi 2000 m n. m. utopená v saharskom piesku. Boli tu totiž objavené obrazy skrotených psov a žien obrábajúcich polia. Tieto kresby pochádzajú z obdobia pastierov dobytka datovaného zhruba 4000 – 1500 rokov p. n. l. Ľudia ryli a maľovali celé tisícročia po skalách saharských kaňonov, a tak je datovanie ešte ťažšie. Pôvabné kresby lukostrelca so psom, ktorý by mohol byť chrtom, pretože je štíhly, dlhonohý, má hlboký hrudník a vtiahnuté brucho, patrí do obdobia neolitu, približne do roku 3500 p. n. l.. Kresba psa s chrtími znakmi pri love na žirafy pochádza dokonca z obdobia jazdeckého koňa, čo je ešte mladšie obdobie, asi 1000 rokov p. n. l., teda začiatok doby bronzovej. Dokonca pastieri z obdobia neolitu, ktorí tu zanechali kresby, neboli miestni, ale prišli zo Sudánu a pokračovali ďalej na západ. Saharu teda nemôžeme považovať za domov či dokonca rodisko chrtovitých psov. Ďalším pravdepodobným miestom pre zdomácnenie psa je najvýznamnejšie civilizačné centrum staroveku – Egypt. Z hľadiska domestikácie nám musí byť mimoriadne nápadné bezproblémové nerozoznávanie psa a šakala, a to aj v prípade významných božstiev, akými boli Anup (kedysi Anubis), boh mumifikácie a pohrebísk, alebo Chentiamenti, ochranný boh hornoegyptského pohrebiska v Abyde. Túto zámenu vysvetľuje Zamarovský tak, že pohrebiská bývali na okraji púšte, kde sa potulovali zdivočené psy aj šakaly, a preto dostal podobu týchto zvierat. Podoba šakala pritom prevládala. V súlade s predstavou smrti a noci bol zobrazovaný vždy čierny, a to buď ako ležiaci šakal, alebo ako muž s hlavou šakala. To je však predovšetkým otázka výtvarného umenia. Od severných národov nepoznáme z rovnakej doby porovnateľné výtvarné zobrazenia. Keby tieto národy boli mali rovnaké umelecké predpoklady a rovnaké mytologické predstavy ako Egypťania, tak by nám možno aj oni boli zanechali obrázky chrtov, a tým by „vyvrátili“ názor o ich africkom pôvode.
Pochybnosti o pôvode chrta zo severnej a centrálnej Afriky ešte podčiarkuje aj zoologická stránka veci. Súčasné výskumy DNA dokázali, že minimálne 75 % psov má za svojho predchodcu vlka. Toto zistenie však nepoukazuje na to, či predkom ostatných 25 % je iná psovitá šelma. Je to úplne vylúčené, ak považujeme za predka všetkých psov (teda aj chrta) vlka. Vlky v kritickej dobe v Afrike vôbec nežili a ani dnes nežijú. Zo psovitých šeliem žije na africkom kontinente pes ušatý, líška obyčajná, líška Rüppellova, líška chama, líška piesočná, fenek, vĺčok etiópsky, šakal obyčajný, šakal čabrakový, šakal pruhovaný a pes hyenovitý. Predkov psa by bolo v Afrike zdanlivo veľa. Musíme však vyradiť všetky líšky, psa ušatého a fenka, pretože majú iný počet chromozómov než psy. Je známe, že domáce zvieratá sa líšia od svojich divých predkov pomerne menšou hmotnosťou mozgu. Šakal má ale menší mozog než pes, a tak musíme z možných predkov vyradiť aj šakaly. Vedcov zaujímal ako predok chrtov vĺčok etiópsky (Canis simensis). Má veľmi štíhlu hlavu, vysoké štíhle nohy, veľké postavené uši a plavú alebo svetlo hrdzavú farbu, ktorou pripomína faraónske psy. Na prvý pohľad tak vyzerá vĺčok etiópsky ako praotec chrtov celkom prijateľne. Keď si ho však prezrieme bližšie, už to také prijateľné nie je. Vĺčok má totiž veľmi slabý chrup, skôr podobný chrupu líšky než mohutným silným zubom barzoja alebo sloughi. Ako posledná možnosť ostáva pes hyenovitý (Lycaon pictus).
Má rovnaký počet chromozómov, veľmi dobre rozvinutý spoločenský život a rovnako prísnu hierarchiu ako vlky, dokáže štvať korisť veľkou rýchlosťou a pri použití podobnej stratégie ako vlky, šteňatá kŕmi vyvrhnutým mäsom. Nesúhlasí však počet zubov, dĺžka gravidity a rýchlosť vývoja šteniat. Aj jeho nomádsky spôsob života zvyšuje nároky na čas a možnosti vedcov. Môžeme teda prehlásiť, že na africkej pevnine predkov chrta hľadať nemôžeme.
Otázku pôvodu afrických plemien psov sa pokúšal vyriešiť prírodovedec Studer. Na základe poznatkov o obrovskom rozšírení a nápadne jednotnom type „pôvodných“ afrických psov (zvlášť ho zaujala prevládajúca plavočervená farba srsti a absencia škvrnitých zvierat) vyslovil myšlienku o existencii akejsi „tretej“ psovitej šelmy, ktorá nebola ani vlkom, ani šakalom. Pomenoval ju Canis ferus – pes divoký. Táto šelma sa mala pridružovať k človeku a dobrovoľne sa vzdávať života v divočine. Aj Brehm si všimol, že druhý najväčší kandidát na predka psa domáceho – šakal, sa vyznačuje nápadne červenými odtieňmi srsti, pričom túto vlastnosť spájal s klimatickými podmienkami. Brehm tiež nastolil otázku, či potomkovia Studerovho divokého psa, tzv. párie, žijúce na rôznych miestach Ázie a Afriky, sú ešte len na ceste stať sa domácimi zvieratami, alebo naopak ide o psy domáce, ktoré sa odčlenili od človeka a stali sa len jeho príživníkmi. Do Európy sa chrty dostali pomerne neskoro, a tak sa musíme opäť uspokojiť s Áziou ako centrom pôvodu chrtov. V Ázii bude stredísk rozvoja chrtov viacero, jedno v strednej Ázii a druhé na Blízkom východe, či Arabskom polostrove. Vieme, že oblasti, kde sa mohli vyvinúť typické vlastnosti chrtov, museli byť šíre bezlesnaté stepi alebo polopúšte, pretože iba v takýchto oblastiach sa môžu rozvinúť úžasné bežecké schopnosti chrtov a ich zrakové vlohy. Je všeobecne známe, že pes je zviera orientujúce sa takmer výhradne čuchom. Chrt je však medzi psami výnimkou, svoju korisť nevyhľadáva čuchom, ale zrakom. V obrovských stepných oblastiach, kde neustále fúka vietor a kde zvírený prach značne otupuje čuch, je toto nevyhnutnou podmienkou úspechu. Preto sa chrt špecializoval na zrakovú orientáciu a nevadí mu, že jeho čuch je oveľa horší ako čuch iných plemien. V úzkej tvárovej časti lebky nie je ani dostatok miesta na rozvinutie nosových konchov.
Štúdium chrtov a chrtovitých psov, ktorému sa venovalo veľa prírodovedcov, zoológov a kynológov zvučných mien, G. L. I. Buffonom počínajúc, cez A. E. Brehma, M. Hilzheimera až po A. C. Brendela, jednoznačne ukázalo, že ich vývojovým centrom nebola navzdory starším názorom Afrika, ale čiastočne Ázia a čiastočne Európa. Aj dnes sa rozoznávajú chrty orientálneho (východného) a chrty okcidentálneho (západného) pôvodu. Spravidla bývajú odlišované ešte chrty mediteriánne, (faraónsky pes, podenko,…) pochádzajúce zo Stredomoria, ale tie v skutočnosti patria k okcidentálnym chrtom. Ako zvláštna skupina býva zvyčajne vyčleňovaný barzoj a poľský chrt, ale diakritické znaky stavby tela týchto plemien dokazujú, že v podstate patrí podľa pôvodu rovnako k okcidentálnym chrtom.
Pokračovanie nabudúce
Ing. Ivan Pádej
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 9/2013