(KR 4/2015)
Shetlandský ovčiak (šeltia) predpokladá sa, že Shetlandy sú jeho domovinou, kam sa dostali s nórskymi prisťahovalcami psy typu špica a malé pracovné psy z Islandu a Grónska. V každom ohľade, bol potrebný malý, ale odolný, nenáročný pracujúci pes pri stádach shetlandských oviec. So škótskymi obchodníkmi s koňmi sa dostali do Anglicka, kde boli na zlepšenie typu použité dlhosrsté kólie, na zlepšenie kvality srsti použitý king charles spaniel, niektoré pramene uvádzajú aj použitie psov typu krátkonohého walhaunda. S čistokrvným chovom sa začalo až okolo r. 1905 a v bývalom Československu neskoršie, ako s chovom dlhosrstých kólií, okolo r. 1960.
Šeltia, má oči mandľového tvaru šikmo položené, ale ešte viac šikmo oproti kólii. Nasadenie uší – v strehu vztýčené so špičkami preklopenými vpred, u šeltií blízko pri sebe na vrchole lebky na rozdiel u kólií, kde sú nasadené troška širšie. Eleganciu hlavy zdôrazňujú hladké vyplnené líca bez zbytočne zvýraznených šliach a ciev. Oproti kóliám môžeme badať u šeltií širšie čelo a výraznejší stop. Občas sa stretávame u šeltií s guľatým otvoreným okom a hlavou typu špica, alebo typu kólie. I po mnoho generáciách tu badáme vplyv dávnych predkov.
Nesmieme zabudnúť, čo dáva impozantný vzhľad u a šeltií, a to je srsť, ktorú tvorí bohatá hriva okolo hlavy, náprsenka, zástavy na stehnách, zadných stranách predných nôh, okrem tvárovej časti, a na predných stranách končatín. Plemeno vo farbe zlatej, tricolor a blue-merle vídame, či už je to s bielou náprsenkou a bielym golierikom a bielymi ponožkami a špičkou chvosta, kedy biele znaky pridávajú na ľúbivosti alebo bez. Výnimku tvoria šeltie, kde sa môžeme stretnúť aj bicolornym sfarbením bez hnedej a to čiernobielej alebo modrobielej, ktoré sú pre recesívnu vlohu pre bicolór stále na Slovensku ojedinelé. Gén pre bicolor sfarbenie je recesívny a aj z opakovaného spojenia pokiaľ je jeden z rodičov bicolor a druhý iba s vlohou pre túto farbu, raz sa narodia vo vrhu dvojfarebné jedince, inokedy vôbec. A chovateľská základňa pre bicolorov v celej Európe nie je tak bohatá ako pri ostatných farbách.
(Samozrejme môžeme vidieť americké variety aj vo farbách bielej a strakatej a vo všetkých možných odtieňoch – čo je u nás neprípustné!)
Stavbu tela má šeltia obdĺžnikovú a „nie iného“ formátu, a má okrem elegancie vyjadrovať aj silu vychádzajúcu z panvových končatín a ľahkosť pohybu (akoby sa vznášala).
Toto pastierske plemeno na rozdiel od iných plemien nemá plný záhryz (ale aj tu sa nájdu výnimky, ktoré sú úspešné v športovej kynológii), ale iba „štípajú“ prednými zubami – tak ako im to po stáročia pomáhalo usmerniť neposlušné ovce. Ale i tak je horná i dolná čeľusť dostatočne silná. Pri slabej spodnej čeľusti, už je ňufák špicatý a nevytvára tupý klin. Môžeme sa stretnúť aj so stúpajúcim a širším čelom, hlava akoby kratšia i keď s efektne vyčesanou srsťou lemujúcou tvár a lebku, ale typom už špica a od ideálu sa vzďaľuje.
Na to, aby vydržalo ich telo celodennú prácu alebo inú fyzickú záťaž, by mala byť kostra dostatočne pevná, ale nie hrubá (aby nestratila eleganciu) s dostatočne vyvinutým a priestranným oválnym hrudníkom (pre pľúca, ktoré musia pri pohybe absorbovať dostatočné množstvo kyslíka) s dobre vyznačenou hrudnou kosťou umiestnenou pred ramenami. Predné aj zadné končatiny sú paralelné, od päty kolmo k zemi, labky uzatvorené, pružné, oválne (v žiadnom prípade roztvorené, úzke, prešliapnuté, alebo inak atypické). Rovný a pevný chrbát mierne sa zvažujúci v záď (zadok), u šeltií je väčšie uhlenie panvovej končatiny ako u kólií, a preto viac klesajúci zadok a nízko nasadený chvost.
Pokiaľ nám srsť kopíruje líniu tela, zazrieme celkovo harmonické zviera s primerane dlhým (kedy línia spodnej čeľuste je výrazne nad líniou chrbta) a klenutým krkom, ktorý je nesený v 45° uhle voči rovine chrbta – aj toto pridáva na elegancii pohybu na rozdiel od krátkeho krku, ktorý je zväčša spojený so strmým uhlením predných končatín.
„Prečo ten pes má takú dlhú srsť a ten nemá? „Tak ako bolo spomenuté, srsť by mala kopírovať hornú aj dolnú líniu tela, ale veľmi módnou a efektnou vo výstavných kruhoch sa stala srsť splývajúca takmer k zemi a poniektorí zabúdajú predovšetkým na jej funkčnosť, chrániť pred nepriazňou počasia a bez problémov pracovať v teréne a nezakrývať nedostatky tela, ktoré aj tak skúsené oko chovateľa alebo posudzovateľa objaví pri pohybe zvieraťa, alebo pohmatom po jednotlivých partiách tela.
Čo sa týka typu našich slovenských zvierat, chovateľa sa pridržujú väčšinou anglického typu bez vplyvu amerického, ktorý typu „show“ je zbožňovaný ale odlišný od anglických typov zvierat a pomiešanie krvných linií bohužiaľ v mnohých prípadoch nedáva požadovaný výsledok, ba naopak. Na prvý pohľad „show američania“ majú nielen hrubšiu stavbu tela, hlavy – ktorej chýba tvar tupého klína (bez akejkoľvek viditeľnej žilky), širšia mozkovňa ktorá je takmer rovnaká ako nosová partia (uši posadené tesne vedľa seba), s hrudníkom iba opticky dobre vyjadreným, čo robí extrémne bohatá srsť – ale strmšieho uhlenia než aké sme zvyknutí u nás. So silnejšou kostrou je vidieť aj väčšiu výšku – markantné u šeltií, kde sú jedince aj okolo 43 cm. Samozrejme nesmime zabúdať na americké zvieratá všetkých možných farieb, kedy my nepoznáme blue-merle so zlatou ani biele jedince. V našich zemepisných šírkach sa blue merle na blue merle spojenie robí iba vo výnimočnom prípade, s jasným chovateľským zámerom na zlepšenie alebo udržanie určitej prednosti, ktorá by v inom prípade nebola možná. Ale za posledných vyše 10 rokov v SR takéto spojenie nebolo zrealizované.
Pokiaľ budeme vyberať z praktického hľadiska, rátajme s tým, že nás bude nový člen rodiny sprevádzať 11 -13 rokov, niekedy aj dlhšie. Tak si najprv ujasnime, čo od neho očakávame a čo mu môžeme poskytnúť.
Šeltia je so svojou výškou 33 až 39,5 cm a hmotnosťou okolo 5 – 12 kg najskladnejšia – zmestí sa aj do malého bytu (pokiaľ nie je priamo ubytovaná pri ústrednom kúrení, kde by teplom trpela), spotrebuje minimum krmiva, za border kóliami patrí medzi najučenlivejšie. (A ja by som povedala aj najtvárnejšie.) Na svoju výšku výborne behá a vysoko skáče, preto ju často uvidíme na rôznych športových podujatiach od agility cez frisbee, dog dancing, obidience atď. Pre svoju citlivú povahu sa osvedčil ako cansterapeutický pes. A rýchlo upozorní na všetok pohyb okolo nej. Niekto môže podotknúť, že sú uštekané, samozrejme „rozmaznané“ jedince sú. Ak však sa jej aspoň trocha venujete, skoro pochopí čo smie a čo nie. Pri viacerých jedincoch v dome musíme byť dôslednejší, inak hrozí že jeden začne a ďalší sa pridajú. Údržba nie je náročná, tak ako kólie majú viac menej samočistiacu schopnosť, špina uschne, opadá a zvyšok vyčešeme. Rozčesávame predovšetkým srsť za ušami na vnútornej strane nôh a brucha, kde je srsť jemnejšia a môže plstnatieť. Pri chove v byte za nepriaznivého počasia stačí vyutierať labky a spodnú časť tela vlhkou handrou alebo osprchovať čistou vodou. V období jar, jeseň, výmenu srsti môžeme urýchliť okúpaním alebo častým česaním štetinatou kefou. Šeltia je ľahko ovládateľná i malým dieťaťom, v prípade únavy zo hry sama odchádza na svoje miesto. Veľmi dobre sa vie vcítiť do psychiky človeka, v prípade jeho smútku –smúti s ním, a v radosti sa s ním raduje. Počas choroby majiteľa jej stačia krátke prechádzky na vyvenčenie a trpezlivo čaká na jeho uzdravenie, kedy naopak radostne prejavuje očakávanie na najbližšiu aktivitu s páníčkom. Tak ako obe kólie neznáša hrubé zaobchádzanie a je nedôverčivá voči cudzím, ale nie plachá, nervózna alebo agresívna. Niektorí jedinci sú rodení klauni – sami odkukajú alebo si samy vygenerujú cirkusantský kúsok – a majú radi pozornosť okolia, títo sa aj dobre cítia vo výstavnom kruhu – proste „showmani“. Pre svoju „výrečnosť“ (majú širokú škálu zvukov – pre svojich majiteľov rozprávajú) sú aj dobrými strážcami, niektoré šeltie si ponechali vlohy pre pasenie – a keď nič iného, tak aspoň zrovnajú kŕdeľ sliepok alebo roztrúsenú rodinu na prechádzke do stáda, ako nato boli naučené vekmi. Tak ako ostatným psom prospieva im pravidelný pohyb.
Plemeno šeltie má rado blízkosť človeka, tak sa nemožno čudovať, že i keď majú vystavanú luxusnú búdu a koterec, aj tak sú najradšej voľne pri alebo v dome so svojou rodinnou. Zatvorení – v koterci – a bez kontaktu so „svojou“ svorkou, tak ako to vidíme bohužiaľ dosť často u psov bez PP im uberá tu iskru v oku, a to je naozaj smutný pohľad.
Nemajú lovecké pudy, čo je veľkou výhodou pri pohybe v prírode, a keď ich už zaujme nejaká tá zver, tak sa iba pozrú čo je to za „háveť“ a vrátia sa k svojej rodine, aby sa im „stádečko“ nerozutekalo a zväčšia okolo neho obiehajú kruhy, tak aby mali všetko pod kontrolou.
(Samozrejme musíme brať do úvahy určité ročné obdobia, kedy na „frekventovaných trasách psíčkárov“ sú veľmi dráždivé pachy, a potom je jasné, že psy samci chodia v pozore, pripravení využiť šancu na psie radovánky, a obdobie Vianoce a Nový rok, kedy ich radšej majme na vodítku, než aby sa splašili „dobre miereným“ delobuchom.)
Z praxe vieme, že kto si raz zamiluje šeltie, u jedného psíka neostáva, alebo celý život je verný jednému plemenu, tak sa nemožno čudovať, že na prechádzkach zhliadneme aj viac šeltií s jediným človekom. A väčšinou sú to psy s preukazom. Tie, ktoré sa iba volajú po príslušnom plemene, sú odlišné výzorom často aj povahou, sú zväčša odkázaní na uzavretý priestor a keď nie sú na osoh, tak sú ďalej predaní alebo zabudnutí.
Istotne sa dobre pozerá na čisté a voňavé šteniatka, ktoré vyrastajú v milujúcej rodine spolu s krásnymi a zdravými rodičmi. Možno ste sa stretli s búrlivými diskusiami na témy zdravie u tohto plemena chovaného s preukazom pôvodu. Väčšinou ich rozpútajú Tí, čo mali šťastie na nejakú chorobu u svojho psíka alebo len polemizujú čo a ako by malo byť.
Za posledných vyše 12 rokov slovenský chov (s PP !) nezaznamenal, slepé psy ani s ťažkou dyspláziou postihnuté (chromé) jedince. Šeltie sú vcelku zdravé a choré, tak, ako ostatné plemená. Spája sa s nimi Anomália očí kólií (Collie eye anomaly-CEA), ktoré je dedičné očné onemocnenie sietnice (autosomálne recesívne) a PRA – progresívna retinálna atrofia – pokračujúci úbytok sietnice oka. Príznaky sa prejavujú u šteniatok v rannom veku, má niekoľko stupňov, najľahší nijako nezhoršuje kvalitu videnia psíka, pri ťažšom postihnutí sa samozrejme priebežne sleduje očné pozadie a najťažší sprevádza slepota. Aby sa čo najviac ozdravil chov – boli a sú vyšetrované na očné choroby rodičia a odporúčajú sa i šteniatka, hlavne tie, čo by mohli v budúcnosti zasiahnuť do chovu. Taktiež vyšetrenie DBK degeneratívneho ochorenia kĺbu sa odporúča (u plne vyspelých jedincov), najľahšie stupne neznižujú kvalitu života psíka. Stáva sa aj bežným vyšetrenie MDR1 – na precitlivenosť na niektoré liečivá (poškodenie funkcie génu MDR1). Nemali by sme zabudnúť na deformácie stavcov chvosta, ktoré badať už u šteniatok, kedy môže byť chvost celý alebo čiastočne skrútený alebo na pohmat ako by bol chvost polámaný. Ide o dedičnú chybu recesívneho založenia (najlepšie vidieť u šteniatok napr. pri kontrole vrhu, pri malom postihnutí napríklad u posledného článku chvosta v dospelosti takmer nebadať). Doposiaľ veľmi ojedinele, ani takto postihnutí jedinci neboli zaradení do chovu. Samozrejme môžeme rozpísať ešte veľa onemocnení, ktoré sa vyskytujú u všemožných plemien psov.
Veronika Puskajlerová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 4/2015