Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
(KR 8/2014)
Každý národ, ktorý má na svojom štátoprávnom území hory, mimoriadne z nich uznáva nejaký kopec, vrch alebo štít. Aj my v našich miniveľhorách, Vysokých Tatrách, vzdávame od pradávna úctu majestátnemu Kriváňu, hoci s 2438 metrami nad morom nie je najvyšším štítom. Možno je to symbolika, lebo i on je naklonený, ako bol po stáročia zhrbený náš slovenský národ.
Odkedy sa ľudia prestali báť liezť po štítoch, k čomu došlo možno pred tromi storočiami, pokúšali sa ich dobiť, aby si niečo dokázali, aby dovideli do zdanlivo nekonečnej diaľky, a možno aby boli bližšie k Bohu. A tak sa kedysi dávno vymyslel výstup na Kriváň. Od tých čias sa každoročne v mesiaci august stretávalo veľa nadšencov vysokohorskej turistiky pod Kriváňom a dvíhali hlavy do hora, akoby vzdávali česť tomuto velikánovi Slovenska. Potom už len stačilo organizovane kráčať, rozložiť si sily a po niekoľkých hodinách výstupu si vychutnať výhľady pre bohov, podať ruky priateľom a prípadne štrngnúť „frndžalicou“.
Keďže sa považujem za turistu, nechýbal som dlhé roky na pravidelných výstupoch na Kriváň. Mám doma niekoľko desiatok odznakov, ktoré sú toho dôkazom a spomienkou. A zopár ich má i môj Modrooký Sivák. Veď, ako by sa mohlo stať, aby som ho v takomto prípade nechal doma. Preto v jednu augustovú sobotu som sa opäť prihlásil na Národný výstup na Kriváň i so Sivákom.
Začali sme od Troch Studničiek skoro ráno „za rosy“, ako sa hovorí, a stúpali po zalesnenom svahu Grúnika. Potom nás čakali serpentíny cez kosodrevinu pod chrbát Vyšnej Priehyby, až do Krivánskeho žľabu. Tu sme si krátko odpočinuli, nakoľko slniečko začalo pripekať, následkom čoho sme sa zapotili. Po chvíľke som si všimol, že nás pozoruje starší pán, turista, ktorý tu už bol pred nami. Vlastne si všímal hlavne Siváka. Dokonca podišiel k nemu a spýtal sa ma, či ho môže pohladiť. „To sa Vám kráča, keď máte takéhoto šikovného pomocníka“, poznamenal.
Slovo dalo slovo a dozvedel som sa, že je bývalý učiteľ, že je po niekoľkých operáciách, a že pred nedávnom oslávil osemdesiat rokov, čo ma celkom posadilo. „Tak klobúk dole!“ povedal som, čím som mu zalichotil. „Ale hore si už netrúfam,“ smutne dodal. A tu mi napadla myšlienka ponúknuť mu ako pomocníka môjho Siváka. „S ním to určite zvládnete, ten vás potiahne,“ posmelil som ho.
I stalo sa. Pánovi učiteľovi vo výslužbe som navliekol môj opasok, pripol Siváka, a to ste mali vidieť, ako si obaja vykračovali. Keď sme sa blížili cez Malý Kriváň do Daxnerovho sedla, mali už predo mnou slušný náskok. „Počkám!“ okríkol ma s otázkou. Mávol som rukou, čím som naznačil, že im obom doprajem to víťazstvo. Na Kriváni som si to naozaj vychutnával, pretože som mal dvojnásobnú radosť, že sme sa my dvaja pričinili o to, aby sme ho nakoniec „dobili traja“! Starý pán mal v očiach slzy šťastia a hladkajúc Siváka mi dlho ďakoval.
Po podaní rúk a labiek nám mimoriadne chutilo malé občerstvenie, ale i štamperlík „domoviny“. A vrcholový odznak zdobil nielen naše svetre, ale i obojok môjho Modrookého Siváka.
Dodnes na tento nevšedný turistický zážitok rád spomínam.
Pavel Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 8/2014