Glosa od Miloša…
(KR 7/2016)
Rád sa pozerám, ako môj pes Arči žerie svoju dennú dávku stravy, ako mu chutí, ako dôkladne vyčistí misku, ako si následne pooblizuje celú papuľku, a ako sa presvedčí, či naozaj zožral všetko. Až potom zdvihne zrak ku mne, že či to bolo všetko, lebo ešte trochu by aj zvládol. A ja sa ho opýtam: „Tak čo, chutilo?“ Ešte nikdy mi neodpovedal, darebák jeden. Ale podľa toho, že sa potom spokojne tvári, predpokladám, že mu asi chutilo. A tu pre mňa vyvstáva jeden problém. Ako chutí psie žrádlo? Samozrejme, nemám na mysli stravu barfovú, ale tú granulovú, konzervovú, téglikovú a pamlskovú, z obalov ktorej sa vždy na mňa usmieva pes s nádhernou srsťou a dokonalým chrupom, aj so svojou fešnou paničkou s nádherným…(Uups! Ale o tom som nechcel písať.) Moja kamarátka nedá zožrať svojmu psovinič, čo by predtým sama neochutnala, s dovetkom, že predsa je to môj pes, tak musím vedieť, čo žerie, to je predsa jasné, či nie? Iná handlerka mi na podobnú otázku celá usmiata a rozžiarená povedala, že ochutnala už veľa granúl, a že jedna nemenovaná značka chutí tak výborne, že by sa dali tieto granulkychrúmať aj namiesto orieškov pri pozeraní TV. Tak teraz neviem. Jesť či nejesť? Ochutnať či neochutnať psie žrádlo? To je moja otázka. Plný odhodlania pod prísnym dozorom môjho psa Arčiho, strkám svoj čumák do plechovej nádoby s názvom „dog food“. Prehrabávam sa medzi granulami, pamlskami, tyčinkami na čistenie zubov, dobrotami z lososa, sušeným mäsom a klobáskami z jahňacieho mäsa. A tak si vravím, že tie klobásky by som aj ochutnať mohol. Veď som už koštoval aj horšie veci a jedna klobáska pre psa mi predsa nemôže uškodiť. Ale napriek tomu mám stále strach. Mám strach z toho, že by mito psie žrádlo zachutilo…
Miloš Karlubík
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 7/2016