(KR 3/2012)
Pre niekoho bol víkend 11. až 12. februára celkom obyčajný, pre niekoľkých Slovákov na Majstrovstvách Európy v šprintoch však predstavoval vrchol celoročného snaženia.
Talianske mestečko Tarvisio nás prijalo pravým zimným počasím. Zima, a ešte raz zima. Určite moje slová neberte ako sťažnosť. Naopak, ide o podmienky, ktoré severanom skôr prospievajú. Samotná trať sa nachádzala 11 km od samotného Tarvisia – na pomedzí Talianska a Slovinska. Výzva spočívala najmä v jej technickej náročnosti, ktorá kládla veľké nároky ako na samotných psov, tak i na ich ovládateľnosť. Členitosť trate určite nedosahovala ani polovicu tých našich, slovenských. Taliani jej 11-kilometrovú dĺžku dosiahli tak, že každú lúku, nachádzajúcu sa v úzkej doline, traverzovali aj štyrikrát. Dochádzalo tak k zvláštnosti, kedy pretekár občas videl aj niekoľko závodiacich naraz, no nikdy si nebol istý, ktorý je ten pred ním.
Jadro našej reprezentácie pozostávalo zo šiestich bežkárov a troch záprahov. Prvý zo Slovákov, štartujúci každý deň, bol nielen našincom známy Roman Reistetter. Súťažil v kategórii pulka, pod ktorou si môžete predstaviť klasického ťažného psa so saňami a za ním bežca na bežkách. Nasledovala kategória skijoring 2, t.j. dvaja psi a opäť bežec na bežkách. Tu sme mali želiezko v ohni v podaní Marcela Konečného Matanina. Na rad sa dostala aj najsilnejšia slovenská kategória – skijoring mužov, ktorých sme my mali hneď štyroch. Zastupovali nás Igor Štefan, Ján Mlynár, Patrik Lučanský a Michal Ivančo. V snahe vidieť ďalšieho Slováka bolo potrebné počkať na kategóriu B2, v ktorej štartoval Ján Keruľ. Hneď po ňom nastúpila v kategórii C1 jediná dáma našej výpravy, Liana Pilcerová. V poslednej našimi reprezentantmi obsadenej kategórii D1 pretekala dvojica Igor Pribula a junior Samuel Matanin.
Taktika bola jasná – zo začiatku ísť naplno a postupne pridávať. Niektorým sa to podarilo, iným nie, zatiaľ čo boli aj takí, ktorí to zobrali doslova. Bohužiaľ sa tak stalo, že hneď v prvý deň sa Marcelovi Konečnému Mataninovi pri páde utrhli psi a dali sa „vnohy“ na talianske trate. Nič nebolo platné – krik, ani prosby… Boli sme radi, že mu povolili opakovaný štart, avšak s hodinovou penalizáciou. Hneď bolo každému jasné, že výsledok už nebude, čo sme očakávali, ale čo už. Zostávalo zaťať zuby a poriadne to rozbaliť. Po prvom dni sa našim črtali medailové umiestnenia. Na čele rebríčka stáli chlapci v skijoringu a za nimi pulka, nasledovaná kategóriou D1.
V druhý deň pretekov ide zvyčajne o jediné. Pretekári sa snažia udržať si pozíciu, prípadne si pripraviť ešte lepšiu na posledný deň, kedy sa častokrát rozhoduje o konečnom poradí. Podarilo sa to našej špičke. Čo sa darilo im, nevyšlo už Janovi Keruľovi v kategórii B2. Hoci bolo jasné, že ostatným v jeho kategórii postupne dochádzal dych, tento fakt nestačil na stiahnutie časového rozdielu natoľko, aby sa v nedeľu mohol konať útok na tretie miesto. To isté sa dialo v kategórii D1, kde sa po piatkovej nešťastnej etape nepodarilo Igorovi Pribulovi stiahnuť náskok natoľko, aby bol útok reálny.
Neznamená to však, že zložili zbrane. To v žiadnom prípade! Veď koľkokrát sa už stalo, že v posledný deň pretekov sa súperi „zrútili“? Taliansko nebolo výnimkou. Dôvodom býva najmä fakt, že klasické preteky sú dvojdňové, zatiaľ čo tie majstrovské trvajú tri dni. Mnoho pretekárov má svoj tím pripravený na dva dni, tretí je už „naviac“. Naši pretekári takéto problémy nemali, nie všetkým sa však podarilo dotiahnuť to až na medailové pozície.
A tak sme na stupňoch víťazov, pri netradičnej zvučke z našich Donovál, mohli vidieť piatich Slovákov: Romana Reistettera ako majstra starého kontinentu v kategórii pulka, bronzového Marcela Konečného Matanina v skijoringu 2. Kategória Skijoring 1 skončila plne v dominancii Slovákov. Obsadili prvé štyri priečky, v poradí Igor Štefan, Ján Mlynár, Patrik Lučanský a Michal Ivančo. Dúfajme, že sa nabudúce bude dariť zo slovenskej výpravy viacerým, a že aj smola ich bude obchádzať.
Ján Keruľ
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 3/2012