(KR 11/2012)
Kedy a ako začať?
Verím, že v predchádzajúcom čísle vás šport dofgrisbee zaujal a uvažujete nad tým, že by ste to so svojím psím parťákom radi skúsili. Preto by som tento diel chcela venovať práve správnym začiatkom a zoznámeniu psa s frisbeečkom.
Dogfrisbee môže začať trénovať takmer každý, koho baví hádzanie lietajúceho taniera, a ktorého štvornohý kamarát miluje aportovanie, či výskoky. Je však treba zvážiť zvlášť náročnosť tréningu a prístup ku psovi. Inak sa postupuje pri práci so šteniatkami či mladými psami, a odlišne s dospelými. V oboch prípadoch ale platí, že psa musíme pred tréningom poriadne rozohriať, pobehať si s ním niekoľko roviniek, či mu rozcvičku spestriť otočkami, cúvaním, úklonom alebo podávaním labiek. Akýkoľvek pohyb, ktorý uznáte za vhodný na rozohriatie svalov, je vítaný. Nezabúdajte ani na aktivitu po tréningu, ktorá je tak isto dôležitá, aby sa rozohriate svaly postupne uvoľnili a nestuhli ihneď po výkone.
Mnoho dogfrisbeečkárov robí so svojimi psami aj iný psí šport. Je to výborný spôsob, ako sa odreagovať, či spestriť tréning. Hocijaká iná aktivita zároveň napomáha psovi (aj majiteľovi) k zlepšovaniu kondície, ako aj vo vzájomnej komunikácii.
Neúprosnou podmienkou, ktorej sa nikto nevyhne, je naučiť sa správne hádzať. Možno si poviete: „Veď to vyzerá celkom jednoducho – iba hodiť tanier tak, aby letel.“ V skutočnosti však za úspechom stoja dlhé hodiny hádzania bez psa. Nikto predsa učený z neba nespadol. Nepoznám dogfrisbeečkára, ktorý sa neučil hádzať bez psa. Stretávajú sa za účelom trénovania výhradne hodov, hádžu si medzi sebou, pri čom sa tiež dá zažiť kopec zábavy. A vedzte, že po výdatnom tréningu sa niektorí zobudia s tzv. „svalovicou“. Nenechajte sa však odradiť, frisbee je aktivitou, ktorá spríjemní nejedno vaše stretnutie s priateľmi, či prechádzku so psom.
Šteniatka a mladí psi
Pri šteniatkach a mladých psoch je dôležitá práve motivácia na disk. Zoznamovať vášho štvornohého miláčika môžete s frisbeečkom už od šteniatka, keď sa spoznávate aj vy dvaja. Všetky mláďatá sú od prírody zvedavé a obzvlášť tie šelmovité pútajú objekty pohybujúce sa smerom od nich. Frisbeečko by malo byť práve tým zaujímavým utekajúcim predmetom. Do bežných hier s rôznymi hračkami sa dá zapojiť aj naťahovanie o tanier a jeho aportovanie. Takto majú psi najlepšiu možnosť zoznámiť sa s diskom. Dôležité je naučiť psíka doniesť disk priamo k nám a pustiť ho. Pri tréningu sa s obľubou používajú „rollery“ – hody, kedy odhodíte disk na hranu, tak aby sa kotúľal ďalej po zemi. Ich čaro je v tom, že rollery sa neodlepia od zeme, v dôsledku čoho pes nemá dôvod skákať. Štvornožec sa rozbehne za diskom a po prinesení dostane ako odmenu druhý disk. Pre začiatky si bohato vystačíte s dvoma až troma diskami.
Je dôležité vyvarovať sa vysokým skokom po dobu, kým sa nedokončí ich vývin. Predchádza sa tým závažným ochoreniam pohybového aparátu, akými sú, napríklad, dysplázia bedrových či lakťových kĺbov, ktorá sa môže prejaviť až v neskoršom veku. Neznamená to však, že pes do tej doby nemôže vykazovať žiadnu fyzickú činnosť zaťažujúcu kĺby. Aj počas vývoja pes musí vyvíjať určitú prirodzenú fyzickú aktivitu, aby sa kĺby správne vyživovali a aby dochádzalo k primeranému nárastu svalovej hmoty. Preto je potrebné zhodnotiť, koľko pohybu je pes schopný zvládnuť, tak aby sa nepresilili. Skoky ako také nie sú nebezpečné, pokiaľ nie sú vysoké a časté. Ak pracujeme s mladým psom, je žiaduce ho pomaličky oboznamovať so zadnými nohami. Pri chytaní disku cez časť tela si totiž veľa psov nezvykne uvedomovať, že preskakujú cez prekážku, a tak tréning často končí s bolestivými modrinami na všemožných častiach tela psovoda, pretože psi nedostatočne dvíhajú zadné nohy, alebo ich nedvíhajú vôbec. Príkladom, ako psíka pripraviť na preskoky, je jednoduchý nízky preskok cez nohu položenú celkom na zem, ktorý vie psa ľahko predpripraviť na správnu techniku skoku. Pes sa v podstate ani neodráža zo zeme ako pri klasickom skoku. V čase, keď prechádza cez prekážku, len musí zdvihnúť nohy o niečo vyššie, aby nezavadil, napríklad, o vašu nohu. Nedostane sa však všetkými štyrmi naraz do vzduchu, pretože v momente, keď sa zadnými odlepuje od zeme, už prednými dopadá. To znamená, že urobí niečo ako dlhší, rýchlejší krok, ktorý sa ani skokom nedá nazvať. Okrem iného podporujete blízky kontakt pri hre. Psík si zvyká na to, že vás preskakuje, či pri hre skáče na vás a priamo sa vás dotýka, to všetko zohráva veľkú úlohu do budúcnosti aj pri učení odrazov od tela – tzv. vaultov.
Psa je treba neustále sledovať a kontrolovať, či neprejavil čo i len najmenší náznak bolesti. Okolo štvrtého mesiaca sa mu začína meniť mliečny chrup na trvalý. Preťahovacie hry o frisbeečko preto môžu neraz nechtiac spôsobiť bolesť, či napomôcť k vypadnutiu zubu. Je dôležité, aby si mladý pes nespojil bolesť s hrou o disk. Ak sa niečo podobné prihodí, skrátka zjemnite tempo pri hre a následne mu doprajte obrovskú pochvalu, čím zároveň hru ukončite. Každú prácu so psom končite s úsmevom na tvári – má to byť hra, tak nech ňou aj zostane, nech máte obidvaja dobrý pocit zo spoločnej aktivity.
Dospelé psy
Ak si môžete povedať, že váš pes je vášnivý aportér, určite nezanevrie ani na frisbeečko. Často sa stáva, že si lietajúce placky obľúbi viac než jeho navždy milovanú tenisovú loptičku.
Rollery sú vďačné hody, často sa používajú i ako odmena. Neváhajte preto zozačiatku ani vy vyskúšať, ako naň pes zareaguje. Keď uvidíte, ako doslova tryskuje, aby mohol uloviť disk, ste na správnej ceste. Pri obzvlášť rýchlych psoch sa rollery časom prestanú vyplácať, keďže psi musia v takej rýchlosti prudko brzdiť. Často tak spravia nejeden kotrmelec, ktorý už nie je želaný. Až keď je pes dostatočne „namotaný“ na disky, postupne sa začína s hádzaním. Spočiatku len na malú vzdialenosť, tak aby mal šancu ho zakaždým chytiť. Nikdy neskúšajte hádzať frisbee proti psovi. Jednak nemá veľmi veľké šance na chytenie taniera, ktorý mu letí naproti neznámou rýchlosťou, a hrozí mu tvrdý náraz do úst. Nechcite od psíka na začiatku obrovské výkony. Neodporúča sa hneď hádzať ďaleké hody, najmä ak pes ešte nemal dočinenia s lietajúcim aportom.
Najdôležitejšiu úlohu zohráva hráč, ktorý disk vyhodí. Od vyhodenia závisí skoro všetko: dĺžka hodu, jeho rýchlosť, ako ďaleko a v akej výške poletí nad zemou, a či vôbec poletí. Nemá význam hádzať psovi tanier ako „profík“, keď ešte nie ste natoľko zdatní, že vopred viete, kam a ako disk poletí. Psovi tým tiež neprihrávate, pretože keď disk letí rovnomerne, pes dokáže odhadnúť moment, v ktorý po ňom vyskočí. V opačnom prípade sa frisbee môže stočiť na stranu a nabrať nepredvídateľný smer a rýchlosť. Tým pádom pes bez rozmyslenia zareaguje a spraví omnoho viac nepredvídaných pohybov, než by sme si želali, čím narastá aj riziko zranení.
Ak váš štvornohý „parťák“ patrí skôr medzi zdráhavejšie typy a patrične neprejavuje toľké nadšenie, nezúfajte. Skúste ho veselo motivovať, odmeniť ho za každý kontakt s diskom. Chce to veľa trpezlivosti a času. Niektorí mu prídu na chuť za veľmi krátku dobu, iných tanier nemusí nadchnúť vôbec. Stále však platí pravidlo, že kto nevyskúša, nebude vedieť (samozrejme, v každom prípade to netreba siliť). V obchodoch už dostať kúpiť aj špeciálne frisbeečka z mäkkých materiálov. Ba dokonca i frisbee z materiálu obsahujúceho drevo, ktorý po ňom aj naozaj vonia. Boli navrhnuté za účelom pripomínať drevo – tie psi veľmi radi aportujú a hrajú sa s nimi.
Netreba zabúdať, že bez ohľadu na to, ako je pes zdatný, ako dlho sa už frisbee venuje, je stále treba sledovať jeho zdravie.
V budúcom článku si povieme aj o najzákladnejšom hode s názvom „backhand“.
Viktória Obetková, foto Martin Fekete
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 11/2012