Ako sa teória mení na prax…

(KR 10/2013)

Niektoré momenty a udalosti v živote dokáže človek oceniť a naplno prežiť až s odstupom času. Často je to pre ich výnimočnosť a intenzitu a my z pretlaku emócií, adrenalínu a stresu nie sme schopní uvedomiť si ich silu v danom okamihu. Až po pár dňoch, keď si nájdeme čas zastaviť sa a prežiť daný moment, či udalosť ešte raz, prídu tie naozajstné emócie a uvedomíme si jedinečnosť prežitého. Takéto udalosti sa potom navždy zapíšu do našich pamätí a sŕdc a ešte aj po dlhom čase si dokážeme vybaviť pocity, ktoré v nás vyvolali.

Jedným z takýchto zážitkov bol aj seminár o mantrailingu (4. – 6. 10. 2013, Smolenice), ktorý bol posledným zo série seminárov o praktickej záchranárskej kynológii v réžii Bratislavskej kynologickej záchranárskej brigády. Pri organizovaní tohto v poradí tretieho seminára sme sa veľmi „nezapotili“, všetko šlo prekvapivo hladko. Zohnať ubytovanie pre zhruba 30 ľudí aj so psami, navyše v lokalite vhodnej na teoretickú, aj praktickú časť seminára, sa zdalo byť najväčším orieškom pri organizovaní tejto akcie. Podarilo sa to však prekvapivo rýchlo, s prednáškovou miestnosťou, krásnymi lesmi, lúkami, aj poliami ako stvorenými na tréning pachových prác. Ďalším pozitívnym prekvapením bol veľký záujem o tento typ seminára. Vzhľadom na fakt, že na Slovensku je táto disciplína iba v plienkach, sme predpokladali, že budeme seminár organizovať iba pre hŕstku nadšencov a poznatkov chtivých kynológov. Keď sa však číslo prihlásených začalo šplhať cez tridsiatku, bolo jasné, že tento seminár ani zďaleka nebude účasťou zaostávať za tými predchádzajúcimi. Ako lektorov sme si vybrali sympatických manželov Paulových z Doubravic (CZ), ktorí sa mantrailingu venujú už od roku 2005 so svojimi bloodhoundami. Všetko sa zdalo byť optimálne, sadli termíny, aj priestory, podarilo sa vybaviť odobrenie v miestnom poľovníckom združení, žiadny problém nebol na obzore. Z vlastnej skúsenosti ale viem, že keď pred akciou chýba adekvátna dávka stresu, niečo nie je v poriadku.

Termín seminára sa nezadržateľne blížil a mňa neopúšťal zvláštny ťaživý pocit v žalúdku a utkvelá predstava, že sa niečo musí pokaziť. Nepokazilo sa nič. Všetko šlo podľa plánu. Až do momentu, keď sme s kľúčmi v rukách otvorili prvú chatku nášho ubytovacieho zariadenia. Chatky už zjavne mali dni svojej najväčšej slávy dávno za sebou a problémy sa začali hrnúť jeden za druhým. Od nefunkčného kúrenia, netečúcej teplej vody, pokazených alebo úplne chýbajúcich dverí, až po „maličkosti“ ako vypálené žiarovky či elektrické zásuvky, ktoré akoby montovali Pat a Mat. Na piatkový večer bol naplánovaný tréning nočného vyhľadania v lese, a tak prítomní aspoň nachvíľku zabudli na podmienky, v ktorých mali prežiť celý víkend. Po návrate z lesa sme sa však opäť ocitli v tvrdej realite nevykúrených a nefunkčných chatiek. Existovali len dve možnosti, ako prežiť – buď si zahriať telo zvnútra rôznymi tekutinami s prímesou alkoholu, alebo sa zahrabať do perín a skúsiť zaspať. Ktorá z týchto možností mala väčší efekt ťažko povedať, ráno sme každopádne všetci vyzerali rovnako pokrčene a nevyspato.

Napriek tomu sme sa o deviatej všetci presunuli do prednáškovej miestnosti, kde nás naši lektori Dana a Vít Paulovi s maximálnou profesionalitou oboznámili so základmi metodiky výcviku mantrailingu. Množstvo otázok a zaujímavú diskusiu dokázal prerušiť až prinesený obed. Po obede sme sa kvôli pomerne silnému vetru na otvorenom priestranstve presunuli do lesa, kde si niektorí z nás vyskúšali základy mantrailingu aj na vlastnej koži. Potom sme pokračovali v nácviku „klasických“ stôp a keďže sa zotmelo rýchlejšie, než sme predpokladali, na plošné vyhľadanie sme išli opäť až po tme.

Po tréningu sme sa presunuli znova do prednáškovej miestnosti, kde sme premietali a rozoberali výkony psov na nedávnych majstrovstvách sveta v Holandsku. Okolo desiatej večer, keď už niektorí z nás uvažovali nad odchodom do postele, vošiel do miestnosti policajt s fotkou nezvestného muža. Niektorí z nás ho z videnia spoznali a po získaní trochy stručných informácií o tom, kedy a kde sa muž stratil, sme policajtov oboznámili so skutočnosťou, že máme k dispozícii psa špecialistu, ktorý by mohol nezvestného pomôcť dohľadať. Potom už udalosti nabrali rýchly spád a ako podotkol náš český kolega, občas to skutočne vyzeralo ako starostlivo naplánovaná simulovaná pátracia akcia. So simuláciou to však nemalo nič, bolo to skutočné rovnako ako všetko ostatné, čo sa okolo nás dialo, a my sme si mohli v praxi pozrieť to, o čom sme sa len pred pár hodinami teoreticky rozprávali v učebni. Policajti poskytli predmet nezvestného k načuchaniu pachu pre psa a ukázali miesto, kde bol nezvestný naposledy videný. Na tomto mieste sa pes nejaký čas oboznamoval s pachom hľadaného a potom suverénne vyrazil smerom k neďalekému lesu, kde sme ešte pred chvíľou trénovali plošné vyhľadanie. Neprekážalo mu ani zhruba 20 zvedavých kynológov, ktorí si nechceli nechať ujsť jedinečnú príležitosť sledovať mantrailového psa priamo v akcii a šľapali mu na päty. Po pár minútach intenzívneho a sústredeného stopovania ohlásil psovod nález osoby. Iniciatívu okamžite prevzal najskúsenejší zdravotník z našich radov a za asistencie ostatných poskytol podchladenému a značne dezorientovanému mužovi prvú pomoc. Po príchode sanitky a odovzdaní muža do rúk profesionálnych záchranárov sa naša úloha skončila a my sme sa plní dojmov vrátili späť do učebne a poriadne úspešnú pátračku oslávili 🙂 .

V nedeľu ráno sme si ešte pozreli cvičnú mantrailovú stopu v podaní desaťročného profíka Forresta Gumpa, ktorý aj napriek ostrému nasadeniu v predchádzajúci večer podal presvedčivý výkon. Po oficiálnom ukončení seminára sme sa, samozrejme, ešte vybrali potrénovať vyhľadanie na ploche. A keďže stále bolo o čom rozprávať, neoficiálne ukončenie seminára sme presunuli do neďalekej pizzérie.

Po návrate domov do vyhriatych postelí, po dohnaní spánkového deficitu a pod tlakom dojmov z úspešnej pátračky sa zrazu vytratili všetky negatívne spomienky na uplynulý víkend a zostal len výnimočný pocit z takmer neuveriteľného zážitku, na ktorý nikto z nás tak skoro nezabudne. Krajšie ukončenie série seminárov o praktickom vyhľadávaní osôb sme si nemohli priať. Ďakujeme všetkým, ktorí prišli, predovšetkým našim lektorom Dane a Vítovi a v neposlednom rade Gumpovi, ktorý opäť raz dokázal, že napriek všetkým technickým vymoženostiam, ktorými disponujeme, ostáva pes tým najefektívnejším prostriedkom na vyhľadávanie stratených osôb. Preto si vážme všetky studené ňufáky, ktoré nám pomáhajú… nič dokonalejšie sme my, ľudia, zatiaľ nevymysleli.

Iveta Lipovská, foto: Ladislav Mackových

Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 10/2013