(KR 4/2013)
Pes ako obraz kultúry
Výraznou súčasťou ľudskej prirodzenosti je túžba a snaha prispôsobovať prostredie svojim potrebám a pretvárať ho na svoj obraz. Jedným z nespočetných výsledkov tejto tendencie je aj pes. Zrejme málokto dnes uvažuje nad tým, že toto zviera je výtvorom cieleného, často niekoľko storočí trvajúceho výberu, uprednostňovania, vyraďovania a následného kríženia s cieľom dosiahnuť požadovaný výsledok – jedinca s črtami, ktoré sú jeho tvorcovi a jeho potrebám najbližšie. Samotní vedci sa dnes nezhodujú na tom, či je možné považovať ho za samostatný živočíšny druh, alebo len poddruh vlka, no jedno môžeme konštatovať s istotou – pes je jednoznačným výtvorom človeka a obrazom kultúry, v ktorej vznikol. A to až natoľko, že dokáže napodobňovať ľudské správanie, preukazuje známky sociálnej inteligencie a dokáže nájsť spojitosť medzi ľudským konaním a jeho abstraktným významom.
Preto je len prirodzené, že vzhľadom k obrovskej rozmanitosti spoločností, kultúr, filozofií a náboženstiev na našej planéte sa aj jednotlivé plemená psov často líšia nielen exteriérovými kvalitami, ale taktiež povahou, inteligenciou, učenlivosťou, temperamentom, priateľskosťou a mnohými inými črtami, ktoré odrážajú kvality ich ľudských spoločníkov.
Kultúrne pozadie plemena
Ak chceme akémukoľvek plemenu porozumieť hlbšie, musíme najskôr spoznať kultúru, z ktorej pochádza, a ľudí, ktorí ho vyšľachtili. Čo však o Japoncoch skutočne vieme? Väčšina cudzincov, ktorí v Japonsku nejaký čas žili, sa zhoduje v jednom: ani nedúfajte, že ich pochopíte, respektíve možno výstižnejšie – že vám dovolia pochopiť ich, či nahliadnuť do ich vnútra. V Japonsku sa tento princíp volá „Uchi-Soto“ – čiže „my a oni“, striktné rozlišovanie medzi členmi a nečlenmi určitej skupiny. Pri dostatočnej snahe sa bežný ne-Japonec, „gaijin“ (outsider), časom dokáže naučiť, ako veci v Japonsku fungujú, no snáď nikdy im skutočne, do hĺbky, neporozumie a bude navždy tápať v pre nás nepredstaviteľnej spletitosti tejto zvláštnej kultúry.
Jeden z najznámejších a najdiskutovanejších aspektov japonskej mentality môžeme v súčasnosti nájsť v japonskom manažmente, ktorý je predmetom mnohých odborných štúdií. Keďže slovo manažment (angl. management) v preklade znamená riadenie či vedenie, môže nám poodhaliť čo-to o tajomstvách motivácie, stimulácie, priorít a vzťahu k autorite, čo je, samozrejme, úzko späté aj s problematikou výchovy a výcviku psa, vyšľachteného podľa rovnakých princípov. Na vrchole hodnotového rebríčka Japoncov stoja (pre západnú kultúru dnes už takmer zabudnuté) pojmy ako etika, morálka, lojálnosť, poctivosť, zdvorilosť, súlad s prírodnými zákonmi, vďačnosť, pokora a spoločný prospech. V takomto prostredí znamenajú rešpekt a úprimná oddanosť oveľa viac než akokoľvek prepracovaný systém odmien a trestov (finančných či akýchkoľvek iných), známy aj pod názvom „cukor a bič“. Do procesu je zapojená bytosť ako celok, komplexná osobnosť.
Povinnosť voči skupine (rodine, firme či celej spoločnosti), osobná zodpovednosť za zlyhanie a tradičné idey ako česť a sebaobetovanie sprevádzajú život Japoncov už od čias samurajov. Slovo „osobnosť“ tým získava úplne iný rozmer, či sa už týka človeka alebo psa. Rešpekt a poslušnosť sa nedajú kúpiť ani vynútiť, len zaslúžiť. Tak ako pri pochopení japončiny, kde sú kontext a štýl prevedenia oveľa dôležitejšie než samotné slová, ani pri výchove akitu nie sú samotné úkony a techniky až také dôležité ako to na prvý pohľad skryté – to, čo do toho vkladáme ako osobnosti.
Rovnako ako celý japonský národ, aj akita je pre našinca veľmi svojrázne a, úprimne povedané, ťažko pochopiteľné plemeno. Pre človeka zvyknutého na západné psy s priamočiarym myslením typu „akcia-reakcia“, odmena a trest, je akita veľkou výzvou. Na rozdiel od plemien, visiacich na každom pokyne svojho pána, Japoncom u psa imponuje najmä vlastná osobnosť a samostatné (až takmer nezávislé) myslenie. Čo sa týka vzťahu k ľuďom, znova je potrebné pripomenúť si princíp „Uchi-Soto“. Rodina a najbližší okruh priateľov je pre akitu „uchi“, my. V takejto spoločnosti sa správa priateľsky, bezprostredne a hravo. Ak sa však na scéne objaví člen skupiny „soto“, oni, začína sa správať obozretnejšie a rezervovanejšie, no stále priateľsky, pretože tak ako Japonci, aj on si váži cudzincov vo svojom okolí.
Nie je boj ako boj
Diskutovanou témou posledných mesiacov je zaradenie plemena akita inu do zoznamu bojových plemien. Je to oprávnené? Je síce pravda, že toto plemeno sa v Japonsku používalo na psie zápasy, no o tom, čo to znamená v praxi, má mnoho ľudí veľmi skreslené predstavy. Japonci totiž každému slovu, každej fráze a každej činnosti dokážu dať úplne iný náboj a význam, než by západný človek očakával. Ak povedia: „To je trochu zložité,“ myslia tým: „Ani náhodou.“ Veta: „Pouvažujem o tom,“ v skutočnosti vyjadruje jednoznačné „nie“. V Japonsku nič nie je také polopatistické a čiernobiele, ako sme zvyknutí. Všetko je podávané v náznakoch, pretože priamočiarosť a razanciu považujú za vrcholne nevhodnú a vo svojej zdvorilosti, slušnosti a pokore by sa jej nikdy dobrovoľne nedopustili. Boj v japonskom ponímaní z určitého pohľadu nie je výnimkou z tohto pravidla.
V takzvanom západnom svete si so slovom „boj“ mnoho ľudí spája agresivitu, útočnosť, hrubú silu a krv ako ich následok. Ázijská kultúra však s bojom zvykne, naopak, spájať sebaobranu, formovanie pozitívneho charakteru, trpezlivosť, disciplínu a múdrosť, ktoré nemusia a ani nemajú viesť ku krvavému kúpeľu. Východné bojové umenia dokonca učia najskôr hľadať mierovú cestu, ak je to len trochu možné, a fyzický stret vnímajú ako poslednú alternatívu.
Japonské psie zápasy sú veľmi podobné sumo zápaseniu. V prvom rade, nebojuje sa na smrť, práve naopak – zúrivé a rýchle víťazstvá sú vnímané ako neželané a od rozhodcov získavajú veľmi nízke hodnotenie. Dôležitá je statočnosť, trpezlivosť a vytrvalosť psa. Zápas by nikdy nemal byť krutý, tobôž nie krvavý. Podobne ako pri sumo zápasníkoch, cieľom je dostať a následne udržať súpera čo najdlhšie na zemi – bez hryzenia či trhania. Na rozdiel od našich bežných desivých predstáv o psích zápasoch, pes, ktorý zavrčí alebo zašteká, automaticky prehráva. Tu jasne vidíme, že akékoľvek prejavy agresie nielenže nie sú podporované, no dokonca sú ihneď trestané prehrou. Hádzať akitu do jedného vreca s inými plemenami často vychovávanými na boj je preto rovnako nezmyselné, ako porovnávať sumo zápasníka, šikovne zhodeného na zem, so zakrvaveným boxerom ležiacim v bezvedomí pri nohách svojho premožiteľa.
Akita ako symbol
Popularitu tohto plemena vo veľkej miere ovplyvnili viaceré príbehy o výnimočných psoch, ktoré si získali srdcia Japoncov a neskôr aj ľudí po celom svete.
Z generácie na generáciu sa celé storočia odovzdával príbeh o lojálnom psovi Širovi. Jeho pán, Sataroku, bol poľovník, licencovaný priamo šľachticom Nambuom, na území ktorého lovil. Jedného dňa si však povolenie na lov zabudol doma a navyše sa počas prenasledovania zveri aj so Širom omylom dostali na územie iného šľachtica. Sataroku bol preto zatknutý a odvedený do väzenia. Širo, samozrejme, nechápal, čo sa deje a vždy, keď sa väzenský strážca vzdialil, kňučiac sa prikradol k svojmu pánovi. Po dlhej a trpezlivej komunikácii Širo nakoniec pochopil, že jeho pán má vážny problém. Napriek tomu, že bol po celom dni vyhladovaný, dokázal v sebe nazbierať dostatok síl a cez hory a polia dobehol až domov. Satarokuova žena pochopila, čo sa stalo, a hneď, ako psa nakŕmila, poslala ho naspäť aj s potrebnými dokladmi. Napriek Širovej veľkej snahe sa mu však pána zachrániť nepodarilo, pretože ten bol popravený tesne pred jeho príchodom. Dedinčanov, ktorí sa o tom dopočuli, Širov príbeh dojal natoľko, že keď neskôr uhynul, nad jeho hrobom postavili svätyňu, ktorá má navždy pripomínať jeho lojálnosť a odvahu.
Ďalší pomník, znázorňujúci dvanásť akitov v životnej veľkosti, pripomínajúci oddanosť a vernosť, ktoré sa s akitami neoddeliteľne spájajú, dal v Tokiu postaviť cisár Hirohito v 60. rokoch minulého storočia. V roku 1957 sprevádzalo japonskú výskumnú výpravu na južný pól dvadsať psov tohto plemena. Zlé poveternostné podmienky však donútili členov výpravy vzdať sa v polovici cesty a vrátiť sa. Na tomto drsnom mieste boli nútení zanechať časť vecí, vrátane všetkých psov. Keď sa o tri roky konala nová expedícia, na rovnakom mieste sa k jej členom radostne vrhlo dvanásť z pôvodných dvadsiatich psov. Celé tri roky sa tieto psy živili hlavne tým, čo ulovili na brehu oceánu, vzdialenom niekoľko stoviek kilometrov. Za celý ten čas na človeka nielenže nezanevreli, no práve naopak – celý ten čas na svojich ľudských spoločníkov túžobne čakali.
Snáď najznámejším a najslávnejším predstaviteľom tohto plemena je verný pes Hačiko. Do svojej rodiny ho ako dvojmesačné šteniatko prijal profesor na univerzite v Tokiu, pán Hidesaburo Ueno. Hačiko svojho pána každé ráno odprevádzal na stanicu Shibuya, odkiaľ profesor cestoval do práce, a každé popoludnie okolo piatej ho chodieval čakať. Jedného dňa, asi dva roky nato, sa však profesor nevrátil, pretože počas prednášky nečakane zomrel na mozgovú príhodu. Od toho dňa chodil Hačiko každý deň počas desiatich rokov s nádejou čakávať svojho pána o tom istom čase na to isté miesto. Všetky pokusy o jeho prevýchovu boli márne. Hačiko sa dožil 12 rokov a 5 mesiacov a až do jeho smrti boli všetky jeho potreby hradené ľuďmi a dokonca aj samotným mestom Tokio. V deň, keď uhynul, o ňom písali všetky noviny a „dym z vonných tyčiniek zahalil slnko“. Jeho popularita dokonca dopomohla presadeniu zákona o záchrane kultúrnych a prírodných pamiatok Japonska. V roku 1934 mu bola postavená bronzová socha na stanici Shibuya. Tá sa stala obľúbeným miestom na stretnutia a pre Japoncov je dodnes symbolom vernosti.
Bc. Veronika Trúchla
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 4/2013