Týždeň strávený v rakúskych Alpách
(KR 4/2011)
…pokračovanie z minulého čísla…
6. august
Včerajší deň skutočne nestál za veľa, pokiaľ ide najmä o počasie. Dnešné ráno však prinieslo príjemnú zmenu a vykuklo na mňa slniečko, ktoré mi jemne pošteklilo fúziky a zohrialo kožuštek. Na horách nebývajú neznesiteľné teploty. A práve preto som za to bola vďačná. V takých horúčavách sa mi veru nikdy nič nechce robiť, no v Alpách je akoby úplne iný svet.
Zvyčajne trávim leto doma, a vtedy hneď zrána začína slniečko neznesiteľne páliť. Vzduch sa ledva hýbe, všade okolo mňa je teplo, a ani v chládku to nie je nič extra. V takej chvíli sa najradšej vždy zvalím na chladnú dlažbu na terase a chladím sa až do samého večera, keď je už slniečko dostatočne vybláznené, a nie nepríjemné. Tu je to však úplne iné. Na to, že je leto, som čakala podobné horúčavy, no hory ma veľmi milo prekvapili. Žiadne extrémne vysoké teploty, a preto ani žiadne vylihovanie v tieni. Takéto mierne teplé počasie mi pripomína skôr jar, nie leto. Práve preto som zvedavá, čo dnes vymyslíme, a kam vyrazíme. Po včerajšom „takmer ničnerobení“ som plná očakávaní. Fúúúha, sama sa divím a ani neverím vlastným myšlienkam, že som taká nadšená. Bude to asi čerstvým vysokohorským vzduchom a snáď aj tento týždeň nachodeným kilometrami. Je treba užívať si posledné chvíľky v Alpách. Vylihovať sa bude doma. Bola by to obrovská škoda.
Zjavne sa táto filozofia zapáčila aj mojim páničkom, alebo by som povedala, že sme naladení na spoločnú vlnu. Musíme sa už predsa navzájom poriadne dobre poznať, keď spolu trávime deň čo deň už niekoľko rokov. A ja som vďačná, že mám práve ich. Mám ich veľmi rada a cítim, že aj oni by dali za mňa život.
Všetci sme si dnes poriadne privstali. Myslím si, že za to môže krásne sa usmievajúce slniečko, ktoré dodáva množstvo energie. Vtedy je aj deň hneď krajší a usmievavejší.
Ráno prebiehalo v duchu zaužívaného scenára. Keď sme už mali všetko pripravené, pobalené, nezostávalo nič – vyraziť. Vyšli sme z hotela a hľadali značku ukazujúcu správny smer našej dnešnej túry – Südwienerhütte. Znelo to zaujímavo, a ako som sa zo slov paničky dozvedela, naším cieľom bola zaujímavá chata v horách. Už som sa tešila, ako túto trasu pokoríme a v cieli si na niečom lahodnom pochutíme. Smer sme nakoniec našli, turistickú šípku tiež, a vydali sme sa naznačenou trasou. Všetko by bolo úplne bez problémov, keby tí, čo túto trasu vymysleli a značili, tušili, aké bolo včera počasie. Večerný dážď sa poriadne vybláznil a chúďatko zelená tráva nestihla všetko vstrebať. Miesto mäkučkej trávičky sme tak šliapali po poriadnom bahne, až sa mi labky zabárali. „Fúúúúj, to je ale nepríjemné,“ sťažovala sa panička „čakám, kedy sa stane, že vytiahnem nohu a topánka mi zostane v bahne.“ Pániček sa nahlas rozosmial. Mala som pocit, že sa od smiechu zvalí do blata. Neviem si predstaviť, že by moja panička kráčala celú cestu bosá. Zrejme by bol koniec dnešnému výletu. Ale znelo to veľmi zábavne a veselo. Aspoň sme dnešný výlet začali s humorom a hneď sa nám, aj napriek blatu, kráčalo radostnejšie. Mne bolo bahno príjemné, kráčalo sa po ňom oveľa príjemnejšie než, napríklad, po asfaltovej ceste.
Ale veď tento smer cesty sme už raz absolvovali, nechápavo som sa zadívala na mojich pánov. Vyzerá to tak, že ju musím absolvovať znovu, aby sme sa dostali tam, kam dnes chceme. Keďže som to tu už poznala, kráčala som s istotou a popredu. Zrazu som však zacítila divný zápach. Zdvihla som hlavu a začala som vetriť tak, ako to my, psy, vieme. Tento pach sa však nešíril po zemi, bolo ho cítiť najmä vo vzduchu, a preto som zdvihla hlavu a nasávala. „Aha, niečo zavetrila,“ povedal môj pániček. „A ja už aj vidím, čo,“ odvetila moja majiteľka. Ja som to ešte netušila, no môj nos mi to ihneď odhalil. Úúúúha, takto smrdia tie potvorské rohaté kravy, našepkával mi môj kamarát ňufáčik. A mal pravdu. Uvidela som ich v diaľke! Vylihovali si pri chodníčku, po ktorom sme mali v pláne ísť. To bude zábava, prebehlo mi mysľou. Moja panička tiež trochu zaváhala. „To mám okolo nich prejsť? Nemôžeme sa vydať inou cestou?“ znel jej návrh. Mne sa táto možnosť veľmi pozdávala, ale pániček ju iba ubezpečoval, že tieto vyzerajú neškodne. A vraj, keď pokojne okolo nich prejdeme, bude všetko v poriadku. To som teda zvedavá, či skutočne budú len tak ležať a lenivo sa na nás pozerať.
Pomaly sme vykročili nesmelým krokom. Moja panička striehla ako jastrab. Zvažovala všetky možné alternatívy – či nám bude stačiť pokojný rezký krok, alebo či máme šancu utiecť pred stádom kráv, keď sa rozhodnú preskúmať našu turistickú trojku. Ja som tiež veľmi nestála o ďalšie blízke stretnutie s kravkami. Hoci sú ohromne fascinujúce, radšej ich pozorujem z bezpečnej vzdialenosti.
Kravky boli zjavne po dobrých sýtych raňajkách a nemali záujem opustiť svoje relaxačné polohy. Potešila som sa. Aspoň nebudeme musieť utekať. A najhlavnejšie je, že som si ich konečne mohla obzrieť poriadne zblízka. Majú štyri nohy – tak isto ako my, psy, nechýba im chvost, majú však iný nos, papuľku, kopytá, ale čo je najzaujímavejšie – majú rôžky a vemená. V tých sa vraj tvorí kravské mliečko, ktoré potom gazdovia doja, uskladňujú, pijú alebo predávajú ďalším ľuďom, ktorí ho majú radi. To znie veľmi zaujímavo a usúdila som, že kravky, okrem toho, že vyzerajú nebezpečne, sú celkom milé a hlavne veľmi užitočné. Dúfam však, že toto by už skutočne mohlo byť naše posledné stretnutie.
Pokračovali sme ďalej trasou, ktorú sme si naplánovali. Hoci bola blatistá, mne to veľmi nevadilo. Nie som ako prasiatko, ktoré sa rado váľa v blate, no je to pre moje labky naozaj príjemnejšie. Povedala by som, že niečo ako bahenný zábal. Mojim ľuďom to však bolo nepríjemné, a tak sa snažili skákať z kameňa na kameň, aby uchránili svoje topánky pred mazľavým blatom. Nakoniec však tento úsek prežili bez väčších problémov. Nasledovalo mierne stúpanie do kopca, až sme vyšli nad dedinu, v ktorej sme bývali. Videli sme ju z obrovskej diaľky a užívali sme si výhľad.
Zrazu sme však začuli poriadny hukot. Spočiatku sme si mysleli, že to nad nami prelietava lietadlo, bol by to však veľmi nezvyčajný úkaz. Ešte sme to doposiaľ za celý týždeň nezažili, a ani sa nestáva, že by lietadlo letelo tak nízko v takýchto veľhorách. Ďalšou možnosťou bola možná blížiaca sa búrka. Zvažovali sme to, nakoľko sa ponad naše hlavy preháňali mraky ako na pretekoch. No búrke nič nenasvedčovalo. Náhle však moja panička zvolala: „Aha, pozrite sa tam!“ A my sme otočili hlavy tým smerom, kam ukazovala. „Nádhera!“ zvolal môj pániček. A skutočne. V diaľave som zazrela vodopád. Áno, bol to ten vodopád, kam sme sa vybrali v úplne prvý deň po našom príchode do Álp. Ani sa mi nezdalo, že sme vystúpali tak vysoko, aby sme mohli zahliadnuť toto množstvo vodnej sily pretekajúcej pomedzi skaliská. Príroda vie vyčariť neskutočné zázraky, ktoré vyrazia dych každému.
Zostali by sme ho obdivovať ešte oveľa dlhšie, no museli sme pokračovať, keďže sme neboli ani v polovici našej cesty. Pred nami bol najnebezpečnejší úsek zo všetkých. Nešlo ani tak o cestičku, ktorá sa kľukatila pred nami, ako o to, čo ju lemovalo na každom kroku. Kravičky si zjavne nevyberajú, kde vykonajú svoje životne dôležité potreby, a tu som sa už aj ja snažila skákať ladne ako kamzík z nezašpinených kameňov na relatívne nepošpinené. Nebolo to blato, ale kravské hovienka, v ktorých by som naozaj nechcela skončiť a smrdieť ako kravka. Preto sme túto trasu prešli skutočne závratnou rýchlosťou.
Už som sa tešila, že sa pred nami zjaví cieľ našej dnešnej túry a za každou zákrutou som očakávala, že zbadám sľúbenú vysokohorskú chatu. Stále však neprichádzal správny okamih a už nielen ja, ale i moji páničkovia začali byť trochu netrpezliví. Ani sa im nedivím.
Jemné kvapky dažďa začali slabučko dopadať na naše hlavy. Našťastie to nebolo až také vážne, aby sme sa museli vrátiť späť. Veď, keď sme už zašli tak ďaleko, musíme dosiahnuť cieľ, ktorý sme si predsavzali. A skutočne! Po pár metroch sa za poslednou zákrutou pred nami objavila! „Super, tak sa tam zložíme a naobedujeme,“ znel nápad mojich ľudí. Veľmi som sa potešila, no moja radosť netrvala dlho. Počasie sa s nami nepekne zahralo a rozpršalo sa oveľa viac. To mi hádam robí naschvál, smutne som sa pozrela okolo seba a na mojich ľudí, ktorí tiež vyzerali veľmi sklamane. Nič sa však nedalo robiť – mali sme na výber z dvoch možností. Buď sa uchýlime na chvíľu do chaty a prečkáme dážď, alebo sa vydáme hneď na cestu späť. Variant prečkania v chate sa mi veľmi pozdával, ale keď som sa na nás pozrela a uvidela, ako zablatene vyzeráme, pochybovala som, že by nás vôbec pozvali dnu.
Preto sme sa rozhodli vyraziť naspäť. Moja panička však zamietla cestu, ktorou sme prišli, pretože sa jej zdalo nebezpečné vracať sa späť už po klzkých kameňoch. Preto sme sa vybrali druhou možnou trasou. Jediné, čo som si však priala, bolo, aby prestalo pršať, a aby sme si užili možno našu poslednú túru v Alpách. Dážď nás trošku popohnal, a tak sme pridali do kroku…
Pokračovanie nabudúce…
Lenka Illiťová (Preisingerová), foto: Ľuboš Illiť
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 4/2011