(KR 4/2014)
Monografia plemena
Úvod
Niekde som raz čítala, že kto si raz kúpi bradáča, iného psa už nechce. Stalo sa to aj v mojom prípade. Keď mi zomrela moja malá bradáčka Astinka, dlho sme sa doma dohadovali, akého psa si zaobstarať. Mama povedala, že nechce veľkého psa, a otec zase, že to musí byť strážny pes. Mne po rozume chodila len moja Astina, a tak bolo veľmi rýchlo rozhodnuté. Kúpili sme si zase bradáča, i keď tentoraz o stupeň väčšieho. Splnila som tak obidve požiadavky. Stredný bradáč, ako to hovorí už samotný názov, je stredné plemeno a je to veľmi dobrý strážny pes. Dovolím si predstaviť vám stredného bradáča.
Pôvod a história
Pri pátraní o pôvode plemena bradáč a jemu spriazneného pinča je nutné vrátiť sa do doby 16 000 až 6 000 rokov p.n.l., kedy sa divoký pes začal postupne približovať človeku, a kedy v skutočnosti začal proces domestikácie psa. Niektorí kynológovia sa klonia k názoru, že korene bradáčov siahajú do doby 2 500 až 3 000 rokov pred Kristom. Vo vykopávkach z tej doby boli totiž nájdené lebky relatívne malých psov, cca 50 cm. Opierajú sa pritom o bernského zoológa T. Studera, ktorý našiel v kolových stavbách na švajčiarskych jazerách lebky psov z mladšej doby kamennej a z toho vyviedol priamu líniu pôvodu k dnešným plemenám. Podľa neho mal byť teda pôvodnou formou všetkých teriérov, bradáčov, pinčov a špicov malý pes rašelinný Canis familiaris palustris.
Viac dôkazov o predkoch dnešných bradáčov by sme mohli nájsť v staroveku a stredoveku. Na mnohých starých maľbách a rytinách sa môžeme stretnúť s relatívne malými, atletickými, drsnosrstými psami.
Už okolo roku 1492 zachytil psa podobného bradáčovi na svojom obraze Albrecht Dűrer. Počiatkom 17. storočia takéhoto psa vypodobil holandský maliar Rembrandt van Rijn na jednej zo svojich malieb. Zo zachovaných obrazov vždy vyplýva, že bradáč sa nikdy nepohyboval vo vyšších spoločenských vrstvách. Bol to obyčajný dedinský pes, ktorý sa ako dobrý „potkaniar“ zdržiaval na sedliackych dvoroch a v stajniach a vďaka vernosti človeku a náklonnosti ku koňom sprevádzal a strážil furmanské vozy na cestách po Európe. Preto bol medzi ľuďmi známy ako „stajňový pinč“, alebo tiež „furmanský pes“.
Pri hľadaní základov chovu bradáčov, predovšetkým stredných, je možné stretnúť sa s javom, ktorý nie je u väčšiny súčasných plemien psov častý, pretože stredný bradáč má tzv. prirodzený pôvod. Pred viac ako 100 rokmi bolo v Nemecku zhromaždených niekoľko predstaviteľov vtedy známeho furmanského psa, nazývaného tiež stajňový pinč, ktorý verne sprevádzal svojho pána na cestách.
Na výstave bol stredný bradáč prvýkrát predvedený na tretej medzinárodnej výstave psov v Hannoveri v roku 1879, v roku 1880 bol vypracovaný prvý štandard. Špecializovaný klub Schanuzer und Pinscher Klub bol založený v roku 1895, Bavorský klub chovateľov bradáčov potom v roku 1907 v Mníchove.
Nemeckých chovateľov upútal svojimi výraznými povahovými vlastnosťami, nenáročnosťou a odolnosťou. Do čela chovateľov sa postavil J. Berta, ktorý je považovaný za zakladateľa nielen chovu bradáčov, ale i nemeckého klubu chovateľov pinčov a bradáčov. Jeho pokračovateľom bol R. Strebel, vynikajúci chovateľ a maliar, ktorý po sebe zanechal mnoho štúdií vtedajších bradáčov. Nie je pochýb, že sa chovatelia v tej dobe usilovali o vylepšenie vtedajšieho bradáča i krížením s niektorým vhodnými plemenami. U stredných bradáčov sa v tomto smere hovorí predovšetkým o vlčom špicovi, boloňskom psíkovi a čiernom pudlovi.
Pre stredného bradáča bola od počiatku najdôležitejšia a najtypickejšia hrubá, relatívne priliehavá srsť, a to v najrôznejších farebných odtieňoch. Najčastejšie to bola zmiešaná farba šedá a čierna, označovaná ako korenie a soľ. Tá sa vyskytovala zhruba u 90 % všetkých vtedy zapisovaných a na výstavách predvádzaných stredných bradáčov, od svetlého až po tmavý odtieň. Mimo tohto typického sfarbenia sa však vo vtedajšom chove vyskytovali jedinci so srsťou žltošedého až hnedošedého sfarbenia, s čiernou srsťou a svetlými znakmi, s farbou trieslovou, žltou, a žltočervenou, s červenohnedou a korenením, alebo aj len s čisto červenohnedou farbou srsti.
V prvom období organizovaného chovu stredných bradáčov bol v Nemecku upevňovaný predovšetkým typ. Kohútiková výška sa pohybovala medzi 30 až 45 cm, avšak chovateľským cieľom bolo dosiahnutie vyššej hornej hranice. Výška sa nakoniec ustálila v rozsahu 45-50 cm a stala sa súčasťou štandardu. Formát stredného bradáča spočiatku odpovedal pomeru dĺžky hlavy k dĺžke chrbta 1:3. Preto sa v tej dobe vyskytovali jedinci s krátkou, širokou hlavou alebo s dlhým chrbtom. Až po roku 1956 bol tento pomer v štandarde zmenený na 1:2, čím sa legalizovalo chovateľské úsilie o úzku, pretiahnutú hlavu a kvadratický formát tela. V súčasnosti je požadovaný pomer kohútikovej výšky k dĺžke tela 1:1 a tomu odpovedajúca dĺžka hlavy.
Zatiaľ čo odtiene sfarbenia srsti od žltej až po hnedú boli v chove systematicky potlačované, zamerali sa niektorí nemeckí chovatelia na jedincov silno tmavo korenených, až takmer čiernych. Ich koncentrovaným spájaním došlo k celkovo čiernemu sfarbeniu stredného bradáča, ktorého ojedinelý výskyt bol už zmienený v 80. rokoch 19. storočia. Napriek tomu k prvému systematickému zapisovaniu stredných bradáčov čiernej farby došlo v Nemecku až v roku 1930. Obľuba tohto elegantného, čierne sfarbeného bradáča začala výrazne stúpať až v roku 1970.
Farba srsti
Podľa štandardu rozlišujeme stredných bradáčov farby korenie a soľ a farby čiernej.
Farba korenie a soľ
Označenie tejto farby pochádza pôvodne z textilníctva, kde označovala jemný čierno-biely kockovaný obrúsok. Farba korenie a soľ sa u bradáčov objavuje už od samotného začiatku ich chovu. Napriek tomu, že prví bradáči korenie a soľ mali nečistú farbu s mnohými prímesami a odznakmi, bolo toto zafarbenie pomerne obľúbené. Atraktívnosť a neobvyklosť farby viedla chovateľov k jej prešľachťovaniu a vyčisteniu.
Rovnako ako všetky ostatné sfarbenia psov, je i farba korenie a soľ odvodená od pôvodného sfarbenia srsti vlka. Chemickým základom farby srsti psa i vlka sú totiž farbivá eumelanín (čierna až veľmi tmavo hnedá) a feomelanín (hnedá, červená a žltá). Podiel oboch týchto farbív v chlpe určuje výslednú farbu srsti. Farba srsti je ďalej ovplyvnená rôznymi dedičnými faktormi, z ktorých je pre sfarbenie korenie a soľ najdôležitejší tzv. aguti faktor. Ten spôsobuje uloženie farbív v chlpe v pásoch, čo spôsobuje viac či menej pravideľný krúžkový vzor každého jednotlivého chlpu. U bradáča je tvorba feomelanímu potlačená, takže pásy chlpu, ktoré by mali byť v dôsledku prítomnosti feomelanímu hnedé alebo čierne, sú bez pigmentu a javia sa ako biele. V chlpe sa teda striedajú čierne a biele pásy, čím vzniká sfarbenie korenie a soľ.
Úhorí pás na chrbte, hnedo tónovaná podsada, nečistá farba pri nasadení uší, žltkavá farba dolných častí končatín a ďalšie nežiaduce javy, s ktorými sa u bradáčov farby korenie a soľ môžeme stretnúť, sú tiež starým dedičstvom po divom sfarbení vlka.
Charakteristické pre tento typ farby je, že šteňatá sa rodia veľmi tmavé a až v priebehu prvého roka života vyblednú. Tento proces blednutia však môže trvať aj dlhšie.
Farba čierna
Čierna srsť vznikla tak, že pôvodný kruhovitý vzor bol potlačený génovou mutáciou. U bradáčov čiernej farby je celý chlp čisto čierny. Červenkastý nádych na končatinách a na hlave niektorých čiernych bradáčov vzniká pravdepodobne oxidáciou eumelanínu. Všeobecné tvrdenie, že načervenalý odtieň srsti spôsobuje dlhý pobyt na slnku, je pravdivý len sčasti, hoci slnko oxidáciu eumelanínu podporuje. Niektorí jedinci majú teda pre vznik tohto načervenalého odtieňa genetické predpoklady. U šteniat čiernych bradáčov sa niekedy môžu objaviť jednotlivé biele chlpy alebo dokonca malé biele fliačky, a to predovšetkým na hrudi. Do veku 10 týždňov by mala byť pigmentácia ukončená. Biele škvrny, ktoré sa vyskytujú neskôr, už spravidla nezmiznú.
Starostlivosť o srsť
Srsť bradáčov sa skladá z pevnej priliehavej krycej srsti, tvorenej drátovitými tvrdými pesíkmi, a z krátkej jemnej podsady. Taká srsť psa výborne izoluje proti chladu, ale čiastočne i proti vysokým teplotám, je pomerne odolná voči premočeniu a príliš sa na nej nedrží špina ani nečistoty. Zvláštnosť srsti bradáčov je, že odumreté chlpy sa neuvoľňujú samovoľne, ale zostávajú voľne upevnené v cibuľkách, a preto je nutné odumreté chlpy zo srsti pravidelne odstraňovať. Odumretej srsti psa zbavujeme pravidelným česaním a trimovaním.
Niektorí bradáči majú príliš mäkkú srsť, ktorá sa zle upravuje, neizoluje proti vode, pomaly schne, držia sa na nej nečistoty a pri pĺznutí tiež často samovoľne vypadáva. K zmäknutiu srsti tiež často dochádza, pokiaľ psa striháme namiesto trimovania. Naopak častým trimovaním možno kvalitu mäkkej srsti zlepšiť.
U každej farebnej varianty sa vyskytujú špecifické problémy pri úprave srsti. U čiernych bradáčov sa môžeme pomerne často stretnúť s mäkšou srsťou. U tohto sfarbenia sa dokonca občas vyskytujú jedinci, u ktorých nie je možné rozlíšiť medzi podsadou a krycou srsťou, v takom prípade hovoríme o chýbajúcej podsade. Takú srsť väčšinou nie je možné trimovať, preto ju musíme strihať.
Najviac skúseností vyžaduje úprava srsti bradáčov sfarbenia korenie a soľ. Aby bolo možné rozlíšiť charakteristické „korenenie“ musí mať srsť určitú dĺžku. Farba korenie a soľ vzniká v dôsledku bielych a čiernych pásov na jednotlivých chlpoch. Pri tejto farbe sa neodporúča strihanie, pretože v dôsledku strihania nedochádza iba k mäknutiu srsti, ale i k blednutiu farby. Z pravidelne strihaného bradáča farby korenie a soľ sa po istej dobe môže stať „šedý“ bradáč.
Povaha
Charakter bradáčov utváral boj s nebezpečnými hlodavcami v stajniach plných koní a dobytka, neúnavné sprevádzanie pána na cestách, ťažká práca pri strážení, v záprahu alebo pri poháňaní stád, a tiež to, že už v počiatkoch čistokrvného chovu si vtedajší chovatelia kládli za podmienku zachovať bradáčom istú mieru nezávislosti, ostražitosti i odvahy. Dnešní bradáči sú vďaka tomu inteligentní, učenliví, niekedy svojhlaví, ostražití, ale nie agresívni, verní, milujúci svoju rodinu i deti a k cudzím ľuďom rezervovaní, majú veľkú záľubu v cestovaní, so zmyslom pre zábavu až do pokročilého veku a sú nekonfliktní pri kontakte s inými zvieratami. Väčšina bradáčov patrí ku psom, ktorí sú označovaní ako psi jedného pána. V období dospievania bradáč obvykle silno priľne k jednej osobe z rodiny, ku ktorej si vytvorí veľmi silný vzťah. Bradáči sú veľmi citliví na výkyvy nálady v rodine a prípadné hádky, a ťažko znášajú dlhšie odlúčenie od pána.
Stredný bradáč je samostatný a tvrdohlavý pes. Je veľmi inteligentný a učenlivý, a ak je správne vychovávaný, stane sa z neho verný a spoľahlivý spoločník. Tento pes vyžaduje pravidelný pohyb a zamestnanie. Stredný bradáč sa dokáže zamestnať i hrou s deťmi alebo strážením domu, ale len pokiaľ mu poskytneme pravidelný výcvik, udržíme si svojho psa vo výbornej fyzickej a psychickej kondícii.
Výchova každého psa musí byť dôsledná, pretože majú tendenciu presadzovať si občas na daný povel vlastný názor. Vychovávať bradáča je teda treba bez ústupkov a kompromisov. I keď výchova a výcvik bradáča trvá pomerne dlho, pretože psychicky dozrievajú o niečo neskôr, výhodou je, že to, čo sa naučili, nezabúdajú.
Pracovné využitie bradáča
Bradáč je odolný, sebavedomý, ostražitý, temperamentný, chápavý, oddaný a hravý. Všetky tieto vlastnosti môžeme pri jeho výcviku cielene využívať. K nim je však nutné pripojiť ešte jednu vlastnosť – pri správnom zaobchádzaní a vedení výcviku je bradáč veľmi verný a priateľský. Bradáč je natoľko silnou osobnosťou, že pri príliš tvrdom spôsobe vedenia sa odmieta podriaďovať a ďalej spolupracovať. Pri mäkkom a nedôslednom vedení naopak rád zaujíma dominantné postavenie a svojho príliš mierneho majiteľa nakoniec nerešpektuje vôbec.
Pri výcviku bradáča musí cvičiteľ postupovať skôr hlavou než rukou. Bradáč vyžaduje výcvik, pri ktorom požadované výkony robí preto, že chce psovodovi urobiť radosť, a je za ne pochválený. Potom sa plne prejaví jeho temperament, sebavedomie, oddanosť a hravosť. Lámať bradáča silou neprináša príliš pozitívne výsledky. Bradáč je jednoducho osobnosť, ktorá chce spolupracovať, a nie sa podriaďovať, preto niektorí ľudia tvrdia, že bradáč je pri výcviku pomalý. Túto tzv. pomalosť pri výcviku bradáč svojmu majiteľovi vynahradí tým, že nacvičené nezabúda a nevyžaduje preto časté opakovanie nácviku. Bradáč je okrem toho silno citovo viazaný na svojho psovoda a nerád sa podriaďuje iným. Preto nebol bradáč nikdy vo veľkom využívaný u bývalej Pohraničnej stráže alebo armády. Jednoducho neznášal striedanie psovodov a odmietal sa tomuto postupu podriaďovať.
Súčasná športová kynológia ponúka celý rad aktivít pre toto plemeno, vďaka ktorým najlepšie využijeme ich schopností. Nejde len o radosť zo spoločnej zábavy, ktorú možno uplatniť pri agility alebo pri výcviku. Môžu tiež pre svoju fyzickú obratnosť, vytrvalosť a inteligenciu spojenú so samostatnosťou poslúžiť ako záchranári, alebo pri hľadaní drog.
Zdravie
Bradáče vo všeobecnosti patria k veľmi zdravým plemenám. Občas sa u stredných bradáčov objaví dysplázia bedrových kĺbov. Keďže podmienkou uchovnenia je vyšetrenie na dyspláziu, je lepšie si šteňa zaobstarať z niektorej chovateľskej stanice, a tak predísť takýmto problémom. V poslednom čase sa pomerne často vyskytuje u stredných bradáčov, teda predovšetkým u čiernych jedincov, karcinóm dlaždicového epitelu na labkách. Spinocelulárny karcinóm (SCC) môže byť opísaný ako malígny a hlavne invazívny nádor. Karcinóm je definovaný najmä ako malígna a pretrvávajúca forma rakoviny a často sa vracia aj po vyrezaní z tela a metastázuje do iných orgánov a miest na tele.
Spinocelulárny karcinóm zvyčajne vychádza z kože okolo nechta, čo vplýva na kosti a tkanivo okolo neho. U psov zvyčajne zasahuje iba jeden prst. Nádor sa môže objaviť ako malá hrčka, červeno sfarbený kus kože, alebo ako bradavica. Ako u väčšiny typov nádorov, karcinóm dlaždicových buniek sa častejšie vyskytuje u starších psov, najmä starších ako desať rokov. Spinocelulárny karcinóm je viac vidieť u psov, ktorí žijú vo vysokých nadmorských výškach, a na psoch, ktorí trávia veľa času na slnku.
Liečba spočíva v chirurgickom odstránení postihnutého prsta. Ako prídavná terapia sa môže použiť chemoterapia alebo rádioterapia.
Použitá literatúra: Zdeněk Procházka – Naši knírači, 2008; Kateřina Sojková – Knírač, 2001; Hans Räber – Bradáč, 1997; Sheehanová Lee – Malý knírač, 2004; Císařovský Michal – Pes, 2008
Autor článku a foto: Bc. Veronika Pistová
Spoluautor: Ing. Slavomír Mindek, PhD.
SPU Nitra
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 4/2014