(KR 4/2014)
Poviedka na pokračovanie o Modrookom Sivákovi
Príbeh, ktorý vám teraz porozprávam, sa stal v čase, keď mal Modrooký Sivák ešte len pol roka. Zvláštne je na ňom to, že si podstatný fragment zapamätal na veľmi dlho.
V marci oného roku, sa mi naskytla mimoriadna príležitosť vycestovať s priateľmi „za veľkú mláku“ – do Ameriky. Konkrétne na Aljašku, kde sme sa hodlali pozrieť, ako prebieha najväčší závod pretekov psích záprahov na svete, IDITAROD. Sú to etapové preteky, ktoré sa konajú na počesť hrdinov ešte z roku 1924, kedy psí záprah dopravil očkovacie sérum z mesta Anchorage do osady Nome na vzdialenosť vyše tisíc míľ a zachránil tak obyvateľov pred hroziacou epidémiou. Keď som chcel využiť túto ojedinelú cestovateľskú ponuku, musel som najskôr vyriešiť dilemu, kto sa mi bude štrnásť dní starať o psíka, šteniatko. A keďže som ho chcel mať len v rodine, voľba padla na moju manželku.
To všetko však malo jeden háčik. Manželka sa bála zvierat. Rybky v akváriu jej nevadili, pokiaľ plávali za sklom. Ale tu jej vzťah k zvieratám končil. Rozhodol som, že musí absolvovať výcvik, ktorý však pre krátkosť času bol len malým školením. Darmo som ju presviedčal, že psík je inteligentný, hravý, že ju má rád a neublíži jej. Stále si držala istý odstup a dokonca i misku mu podstrkovala hrabľami. Poviem vám, bolo to terno. Nakoniec som usúdil, že to nejako dopadne a tie dni, kedy nebudem doma, to obaja, hádam, prežijú. Všetko som pripravil: misky, krmivo, vodítka a ostatné veci i pomôcky dal na jedno jej vopred známe miesto, a na „recept“ napísal postup prác i spôsob kŕmenia na dva týždne. Sivákovi som „vysvetlil“, že tu nebudem pár dní, a že sa o neho bude starať niekto iný. S malým srdiečkom, ale veľkou nádejou som odcestoval.
Po prílete na Aljašku do mesta Anchorage sme z hotelíka „Snežný zajac“ všetci telefonovali domov, čo a ako, a ja som sa, samozrejme, hlavne spytoval na Siváka. Uspokojila ma odpoveď: „Zatiaľ to ide!“
Priznám sa, že i keď sme v cudzom svete mali čo obdivovať, moja myseľ bola stále doma. Za celý ten čas sa mi niekoľkokrát podarilo krátko telefonovať a na moje prekvapenie bolo všetko v poriadku.
Naša misia sa skončila a my sme sa šťastlivo vrátili domov. Tu ma však čakalo nemilé prekvapenie. Manželka ma privítala s rukou v sadre. „Čo sa stalo?“ znela moja zvedavá otázka. „Spadla som,“ odpovedala. „Kde? Ako? Je to vážne?“ spytoval som sa. Pomaly a zahanbene mi začala rozprávať story, ktorá sa stala len deň pred mojím návratom. Večer bola so Sivákom na prechádzke. Mala ho na vodítku, psík vraj poslúchal, lebo padal sneh a pokrývka už mala okolo 5 cm. Šla krajom osvetleného chodníka a zrazu sa potkla o kúsok trčiaceho drôtu. Úplne nevinne a ľahučko spadla rovno na ruku, a tá nevydržala. Psík sa zľakol, a keď manželka začala plakať, skučal, sadol si na zem a nechcel ísť domov. Prekvapenie však nastalo až na druhý deň, keď za ním prišla za ním s rukou v sadre. Vbehol do búdy a darmo ho volala, ani nevykukol. Nechcel som jej rozprávaniu veriť, a tak som šiel za ním. Zvítali sme sa, potešili, a keď zbadal manželku so zasadrovanou rukou, skryl sa do búdy. Až po čase, keď manželke sňali sadru, jeho čudná reakcia prestala. Nie však celkom. Keď som jej obviazal ruku obväzom a on to zbadal, opäť šup do búdy. Trvalo ešte pár mesiacov, kým na všetko zabudol. Manželke sa ruka našťastie po absolvovaní niekoľkých rehabilitácií zahojila a ja som sa potešil, že prestala mať strach z Modrookého Siváka a on z jej sadry.
Pavel Toma
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 4/2014