(KR 1/2014)
Exteriérová charakteristika chrtov
Do skupiny chrtov patria štíhle, dlhonohé, rýchlo behajúce psy, ktoré korisť, za ktorou bežia, sledujú skôr zrakom než čuchom. Je to najstarší typ čistokrvných psov, ktorých predkov nachádzame v dobách minulých, pred 5000 a viac rokmi, u najranejších civilizácií, ktoré si ich vážili najviac zo všetkých psov. Do tejto skupiny zaraďujeme 53 plemien, pričom viac ako polovica z nich pochádza z Ázie, Afriky a Stredomoria.
Aj napriek tomu, že pôvod chrtov nie je doteraz známy, majú všetky plemená spoločné niektoré základné vlastnosti. Ide hlavne o telesné vlastnosti umožňujúce dobehnúť, chytiť a zabiť rýchlu korisť – rýchlosť, odolnosť, obratnosť, silu a zdatnosť, vďaka ktorej môže chrt často loviť bez zranenia či únavy. Chrty sú psy stavané na rýchlosť, vďaka aerodynamickej stavbe tela môžu trieliť za korisťou ako šíp. Psy loviace pomocou zraku bývajú takmer vždy vysoké, dlhé, štíhle, pohyblivé. Sú to veľmi dobrí bežci a vyvinuli sa vďaka cieľavedomému šľachteniu, ktoré sa začalo pred tisíckami rokov a nebolo menej dômyselné než to dnešné. V angličtine bola táto skupina v minulosti označovaná štyrmi podobnými názvami t. j. „sighthounds“, „gazehounds“, „windhounds“ a „greyhounds“. Prvé dva označujú spôsob lovu (sight je zrak a gaze je pohľad), tretí rýchlosť (wind je vietor) a posledný, aj keď kedysi označoval celú skupinu, ostal len niektorým jej príslušníkom. V súčasnosti sú chrty anglicky nazývané hlavne „sighthounds“, nemecky sa im hovorí „Windhunde“, taliansky „labrelles“, španielsky „lebreles“, francúzsky „lévriers“ a rusky „borzyje sobaky“.
Všetky chrty majú vysoké nohy, sú štíhle, majú hlboký, priestranný hrudník, v ktorom je dosť miesta pre pľúca a srdce. Väčšina má viac alebo menej silno klenutý chrbát a úzku hlavu. Veľké formy (afganský chrt, greyhound, barzoj) sú jedinými plemenami tejto veľkosti, u ktorých sa ešte nikdy nezistila dysplázia bedrového kĺbu. Chrty sa vyznačujú dlhým, štíhlym krkom, hlavou a tlamou. Okrem menšieho odporu vzduchu umožňuje dlhý krk aj lepšiu prácu s ťažiskom vo vysokej rýchlosti. Pretože je hlavným zmyslom chrta zrak, nepotrebuje vyvinutý čuchový aparát, ako majú duriče. Psy používané k lovu zajacov a králikov si vystačia aj so slabšou čeľusťou. Značnú silu v čeľustiach však potrebujú psy loviace líšky, kojoty a vysokú zver. Preto je snaha docieliť väčšiu rýchlosť pomocou dlhej a slabej hlavy, krku a čeľusti nevhodným extrémom. Greyhoundy a vipety sú najrýchlejšie z chrtov, zároveň však majú najslabšie čeľuste. Chrt potrebuje silný, dobre klenutý a pružný krk, ktorý mu umožňuje zatrepať niekedy veľmi ťažkou korisťou. Príliš silný a nepružný krk a čeľuste sú však rovnako nevhodné ako príliš slabé.
Krk prechádza do lopatky, ktorá v spojení s telom pomocou svalov tlmí nárazy a dodáva kroku silu a dĺžku. Zvyčajne sa hovorí o „dobre uloženom pleci“, málokedy ale o tom, ako také plece má vlastne vyzerať. Znalci už v minulosti definovali takýto ideál ako lopatku pod uhlom 45° ako nevyhnutnú pre dostatočnú zdatnosť a vytrvalosť chrta. Takéto tvrdenie bolo prehodnotené, pretože väčšina chrtov má lopatku strmšiu než 45°. Na prvý pohľad je však jasné, že strmšie uhlenie vpredu zvyšuje rýchlosť, u geparda je 10°, u dostihových greyhoundov len 20° k vertikálnej línii. Gepard aj dostihový greyhound sú však šprintéri na veľmi krátke vzdialenosti. Od poľovne využívaných chrtov sa vyžaduje väčšia vytrvalosť a odolnosť, a u najvýkonnejších loveckých chrtov bola podľa pozorovania Salmona lopatka pod uhlom 30°, strmšie uhlenie je pre chrta nevhodné. Uhol medzi lopatkou a ramennou kosťou v rozsahu 110 – 120° považuje za najvhodnejší. Salmon tiež uvádza zobrazenie vhodného uhlenia od Jamesa Grayea, kde uhol lopatky k vertikálnej línii je 32°, uhol medzi lopatkou a ramennou kosťou je 125°, takže ramenná kosť je vzhľadom k vertikálnej línii posadená strmšie než lopatka. To dodáva uhleniu vpredu potrebnú vyváženosť.
Väčšina chrtov je dlhšieho formátu, vyslúžili si dokonca pomenovanie „long dogs“. Greyhoundy a škótske jelenie psy sú na prvý pohľad dlhého formátu, avšak saluky a iné orientálne chrty sú kvadratickejšie. Salmon sa domnieva, že formát úzko súvisí s uhlením (obr. 15, obr. 16) a viac ako absolútnu dĺžku tela, tak ako sa obvykle meria, je potrebné posudzovať pomyselnú vnútornú dĺžku tela (od lopatiek ku krížom). Psy, v tomto ohľade kratšie, vynikajú obratnosťou a vytrvalosťou. Škótsky jelení pes je vždy celkovo dlhší než saluki, ale tento rozdiel je tvorený práve väčším uhlením u škótskeho jelenieho psa.
Dostihové greyhoundy ako dokonalí šprintéri vynikajú dĺžkou tela v porovnaní s loveckými chrtmi. Aj keď sú dlhšie než saluky, sú zároveň strmšie. Znamená to, že ide o psy so skutočne dlhým telom, chýba im však vytrvalosť a obratnosť. Vytrvalosť je ovplyvnená dobrým zásobovaním kyslíkom, a preto musí hrudník poskytovať dostatok priestoru pre srdce a pľúca chrta. Výhodnejší v tomto smere je hrudník skôr hlbší než vyvinutý do šírky. Široký hrudník môže obmedzovať pohyb hrudných končatín a tiež zvyšuje odpor vzduchu. Veľmi častým problémom sú dnes príliš malé hrudníky, ktoré robia zo psov dobrých šprintérov na niekoľko stoviek metrov. Potom máme, napríklad, saluki s dostatočne hlbokým hrudníkom, ktoré zvládnu beh dlhý viac ako 3 kilometre. Avšak môžu sa vyskytnúť tiež hrudníky príliš hlboké, ktoré sú často príliš ploché, čo obmedzuje vnútorné orgány, rovnako ako hrudník príliš plytký. Optimálny hrudník pre poľovného chrta je podobne hlboký, ako majú klasické duriče (napríklad foxhound, pointer,…), pri ktorých siaha po lakeť, s dobrým predhrudím. Rebrá musia byť pružné, umožňujúce dostatočný nádych a výdych ako veľký mech. Vďaka tomu sa pes po behu rýchlo zregeneruje a po desiatich minútach môže nastúpiť do ďalšieho lovu. Pozoruhodný je u chrtov aj pomer hĺbky hrudníka a dĺžky hrudných končatín, lovecké chrty obvykle majú tento pomer 1,3 : 1 (končatiny : hrudník).
V rozpore so všeobecnou predstavou nemá dobrý chrt príliš klenutú hornú líniu. Vyklenutie bedier a chrbta nesmie byť výrazné, podstatnejšie je dobre vyvinuté osvalenie. Spolu so svalmi stehien dodáva chrbát chrtovi silu pri odraze.
Uhlenie zadných končatín je rovnako ako uhlenie vpredu predmetom diskusií a bolo vyslovených veľa názorov. Podobne ako pri lopatke považovali odborníci za ideálny uhol holennej kosti 45° k vertikálnej línii, avšak takýto uhol sa u normálnych chrtov nevyskytuje. U nemeckých ovčiakov je takéto uhlenie bežné, ale toto plemeno trpí degeneratívnymi ochoreniami pohybového ústrojenstva viac než ktorékoľvek iné. Bežný je uhol holennej kosti 30° u rôznych plemien psov. Dostihové greyhoundy sú v porovnaní s ostatnými chrtmi dosť strmé. Salmon pozoroval aj kojoty, ktoré sú schopné utiecť chrtom, a sú zároveň vytrvalcami. Kojoty tvoria kompromis medzi strmým dostihovým greyhoundom a nemeckým ovčiakom. Zaujímavé je, že u kojota je vždy uhol, ktorý zviera holenná kosť k vertikálnej línii menší než uhol lopatky k tejto línii. Takéto prispôsobenie má určite význam pre prériového vlka a je veľmi zásadné. Podľa Salmona sa žiadne psie plemeno nepohybuje tak ľahko, nenútene a elegantne ako kojot. Ak je chrt vzadu zauhlený viac než vpredu, zásadne sa znižuje jeho výkonnosť.
Ing. Ivan Pádej
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 1/2014