(KR 3/2017)
Neprináleží mi pripomínať vlastný seniorský vek, ale iba ten ma oprávňuje konštatovať, že počas našej cesty životom sa „vynoria a zaniknú“ mnohí ľudia, na ktorých na našej kratšej či dlhšej pozemskej púti natrafíme. Stretneme však aj takých, že až po ich definitívnom odchode si uvedomíme, akú hlbokú brázdu v nás vyorali, a ako nám chýbajú… K takým ľuďom, ktorí vo mne zanechali hlbokú stopu, zaraďujem aj skvelého človeka a kynológa, Milana Kadlecaja.
Narodil sa 8. júla 1949 v Bratislave. Úplné stredné odborné vzdelanie získal v Brne v odbore elektrotechnik. Do roku 1991 pracoval ako elektromechanik, výrobný dispečer a technológ, či merací technik.
Čo ho však už od malička najviac priťahovalo, boli zvieratá, ktorým sa venoval ako chovateľ drobných domácich zvierat, či ako jazdec a opatrovateľ koní v Telovýchovnej jednote Žižka. Kvôli štúdiu v Brne musel bývať v internáte a po ukončení odborného vzdelania často cestoval na montážne práce. Preto sa k vysnívanej kynológii dostal až po návrate z vojenčiny. Ako mnohí vtedy začínajúci kynológovia, mal svojho prvého nemeckého ovčiaka bez preukazu o pôvode. AJAX mal napriek tomu perfektnú povahu, napríklad, na strechu šopy chodil suverénne po rebríku.
Zväzarmovské kynologické skúsenosti začal získavať na cvičáku Jána Magála – v známej „Jednotke“ na bratislavských Poliankach, ktorá zorganizovala niekoľko ročníkov úspešných a obľúbených súťaží – Memoriál Jána Magála.
Milan sa priatelil s popredným policajným psovodom Jánom Klimom, ktorý pôsobil ako krajský kynologický inštruktor vtedajšej Verejnej bezpečnosti v Bratislave, a tak mu umožnil cvičiť psov aj pre potreby bezpečnosti. Preto sa mu okrem nemeckých ovčiakov ocitla v rukách i sučka plemena bloodhound, RASA.
Dochádzať v Bratislave na cvičáky so psom mestskou hromadnou dopravou nebolo nikdy jednoduché. Milan vtedy auto nemal, v dopravných prostriedkoch sa mohol prevážať iba jeden pes, a ak v nich už bol kočík, vodič už psovodovi nastúpiť nedovolil. V Prievoze bolo pri Gagarinovej ulici hneď vedľa hlavnej cesty veľké smetisko, a tak ho Milan s partiou nadšencov brigádnicky zmenil na cvičák a založil kynologický klub Zväzarmu, známy ako„Sedmička“. Bol tam v jednej osobe figurant, výcvikár, predseda organizácie, ale najmä zapálený nadšenec. Na cvičáku usporadúvali vylučovačky, zvody mladých, bonitácie, zabezpečovali národné výstavy na Štátnom závodisku v Bratislave, cvičili všestranky i záchranárčinu, skrátka, na Sedmičke bolo vždy dobre a veselo.
Milan v tomto prostredí absolvovalso sučkou nemeckého ovčiaka CIZA od Bíleho vlka skúšky z výkonu v rozsahu od ZM až po SVV3, SLP1, SZP1 a SZP 2. Nadšenie Sedmičkárov a existenciu cvičáku navždy ukončila výstavba diaľnice. Bolo im to ľúto, pretože zanikla nielen ich vlastnoručne postavená klubovňa a koterce pre psov, ale aj miesto, kde sa priatelia – kynológovia pravidelne stretávali.
Milana lákali súťaže a výstavy, a tak si kúpil nemeckého ovčiaka FLOK Špania dolina. Nasledovali ďalšie psy, ale už najmä sučky. V roku 1980 si založil vlastný chov nemeckých ovčiakov, s jeho zakladateľkou Cizou od Bíleho vlka, pod chráneným názvom KADMIL. Ciza bola skvelá všestranná sučka, ktorá okrem výborného exteriéru prenášala na potomstvo aj skvelú povahu. Z jej vrhu pomenovaného na písmeno „B“ pochádzal i BARD Kadmil, s ktorým Julo Benovič dosiahol nemálo úspechov, a jeho kariéru zavŕšila Slávka Záhradná, ktorá vybojovala štvrté miesto na majstrovstvách Európy. Neskôr sa v jeho chove objavili i kaukazské ovčiaky, ale od roku 1982, kvôli dcére Andrejke choval stredné čierne bradáče.
Milana priťahovali všetky kynologické výzvy, ktoré mu život vmietol do cesty, preto sa stal priekopníkom a zakladateľom kynologickej záchranárčiny na Slovensku. Po absolvovaní potrebných skúšok sa stal posudzovateľom výkonu, neskôr i exteriéru plemena nemecký ovčiak, a bonitačným komisárom. Aprobáciu medzinárodného posudzovateľa exteriéru si rozšíril i na plemená belgický ovčiak, kaukazský, stredoázijský a juhoruský ovčiak.
Svojho koníčka nečakane zmenil na profesiu, keď ho oslovili colníci, či by nechcel pracovať ako kynológ Colnej správy SR (dnes Finančná správa SR). Prijal to ako ďalšiu novú výzvu, okorenenú zaujímavou problematikou. A tak po štúdiách metodiky všestranného výcviku a záchranárčiny začal študovať metodiku výcviku špeciálne cvičených psov na detekciu omamných a psychotropných látok. Po absolvovaní kurzu v Libějoviciach pracoval ako psovod na Colnom úrade Bratislava.
Čoskoro však došlo k rozdeleniu Československa a vedenie novovzniknutej Colnej správy SR ponúklo v roku 1993 Milanovi založiť a rozbehnúť samostatnú služobnú kynológiu Colnej správy SR. Výcvikové kurzy usporadúval priamo na hraniciach až do zriadenia ním navrhnutého Výcvikového strediska služobnej kynológie v Gajaroch v roku 1997. Zmeny v služobných oprávneniach Colnej správy SR viedli aj k zmenám v použití služobných psov. Rapídne sa zvýšil počet psov vyhľadávajúcich drogy, pretože spektrum omamných a psychotropných látok sa rozšírilo. Pašované komodity sa rozširovali, a tak pribudli psy na detekciu tabaku a neskôr i psy pre CITES (detekcia pašovaných exotických zvierat).
Milan ako hlavný kynológ Colnej správy SR riešil za pochodu a s nasadením vlastnej kože metodiku výcviku. Preto ho tešili každodenné úspechy vo výkone služby, ale aj pekné výsledky dosiahnuté na republikových a medzinárodných súťažiach, pretože dokazovali, že psovodi zadané úlohy zvládajú. Milan však mal možnosť spolupracovať s vynikajúcimi „psíčkármi“, ako bol Jožko Lepáček, Rasťo Šenkarčin, Milan Hollý, Robo Hrubčín, Jožko Okuliar, Ľubo Petruš, Miro Trauer a množstvo ďalších, ktorí svojím osobným prínosom prispeli k zvyšovaniu profesionálnej úrovne colníckych kynológov.
Získané tituly Majstrov Európy colných správ v súťaži družstiev i jednotlivcov a mnohé medailové umiestnenia slovenských colníckych psovodov a ich zverencov pretavili Milanovu prácu a schopnosť vcítiť sa do postavenia ním riadeného kolektívu, do žiarivých výsledkov. Súčasne sa potvrdilo, že správne vsadil na dobre spracovanú metodiku výcviku, aktívnu spoluprácu so psovodmi, inštruktormi výcviku, ale i s vedením Colnej správy SR, ktorá pre služobnú kynológiu vytvorila optimálne výcvikové podmienky.
V roku 2010 odišiel Milan do dôchodku a kynológii sa opäť venoval len ako koníčku. Svoju sučku stredného čierneho bradáča štvrtej generácie – ODRIE KADMIL, už mal len ako spoločníčku. Svoje dlhoročné kynologické skúsenosti však naplno zužitkoval – pokračovalnie len v posudzovaní služobných a civilných súťaží, skúšok, výstav i bonitácií, ale vedomosti získané počas dlhoročného pôsobenia v klasickej, záchranárskej a špeciálnej kynológii stihol odovzdať svojej dcére Andrei, ktorá je niekoľkonásobnou účastníčkou majstrovstiev sveta vo výkone psov a v roku 2012 sa stala Majsterkou SR v kategórii IPO3.
Udelené ocenenie
Za viac ako 40 rokov aktívnej kynologickej činnosti, za prácu vo funkciách rozhodcu pre posudzovanie výkonu a exteriéru psov, za založenie záchranárskej kynológie na Slovensku a vybudovanie služobnej kynológie Finančnej správy SR, a za viac ako 30 úspešne absolvovaných skúšok z výkonu, udelila Slovenská kynologická jednota Milanovi Kadlecajovi v roku 2013 Zlatú medailu za mimoriadne zásluhy pri výcviku psov pracovných plemien.
Historické ocenenie
Spoluautori plk. v. v. Ing. Bc. Jiří Rulc, PhD., plk. Mgr. Bc. Juraj Štaudinger a Mgr. Peter Nevolný zaradili kpt. v. v. Milana Kadlecaja ako osobnosť dejín československej služobnej a civilnej kynológie do svojho zatiaľ ojedinelého odborného, faktografického diela Dějiny československé služební kynologie, ktorým zmapovali vývoj kynológie na historickom území Československa od prvých zmienok v roku 1240 až do roku 2013.
Keď sme spoločne pracovali na knihe, Milan nám povedal:
„Ak po mne niečo zostalo v colníckej kynológii, určite niečo zostane i v civilnej. Dcéra Andrejka pokračuje v rodinnej kynologickej tradícii a popísať jej doterajšie výsledky by vyžadovalo oveľa väčší priestor, než bolo potrebné k napísaniu môjho kynologického životopisu. Andrejka sa venuje najmä výcviku psov – absolvovala už desiatky skúšok všetkého druhu, zúčastnila sa na majstrovstvách Slovenska, Európy i sveta, ale chov, teda cibrenie exteriéru a povahových vlastností, ju za srdce ešte nechytil… možno, že neskôr…“
Odišiel skvelý kamarát a kynológ, ktorý si určite zaslúži čestné miesto v Sieni slávy služobnej kynológie, pretože svoje miesto v našich srdciach už má…
Odpočívaj v pokoji, kamarát, nech Ti je slovenská zem ľahká!
S vyslovením úprimnej sústrasti celej rodine, s úctou Peter Nevolný
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 3/2017