(KR 7/2016)
Príbeh psa, ktorý s Vikingami lozil po skalnatých brehoch a lovil alky
Vikingovia, predkovia dnešných Škandinávcov, sú všeobecne charakterizovaní ako veľmi dobrí moreplavci, umní rybári a odvážni, niekedy až krutí dobyvatelia. Pôvod ich mena „Viking“ je nejasný a jeho pravdepodobný význam je „ten, kto prišiel z fjordov“, ale aj „lupič“, „moreplavec“ alebo „pirát“. Málokto však vie, že títo zdatní škandinávski chlapci a devy boli aj obchodníkmi, lovcami, remeselníkmi, farmármi a venovali sa aj kynológii.
Príkladom ich kynologickej zručnosti je najstaršie žijúce nórske psie plemeno s nórskym menom „norsklundehund“. Toto dvojslovné pomenovanie v sebe skrýva tri významy, ktoré ho výstižne charakterizujú. „Norskhund“ ako nórsky pes a slovo „lunde“, ktoré sa dnes už v bežnom nórskom jazyku nepoužíva a dalo by sa voľne preložiť ako nora alebo otvor do nory. Je zaujímavé, že meno „Lunde“ je aj dnes pomerne frekventované nórske priezvisko.
Nórsky lundehund, nazývaný tiež „vtáčí pes“, „papuchálči pes“, ako aj „puffindog“, bol vyšľachtený v severnom Nórsku na ostrovoch Vaeroy a Rost za účelom lovu vtákov. Prvý písomný doklad s popisom lundehunda nám zanechal už v roku 1591 nórsky kynológ Schonebol. Oveľa podrobnejšie popisuje toto plemeno, ako ajspôsob jeho práce, taliansky katolícky kňaz Francesco Negri vo svojej publikácii „Potulky po Škandinávii“ pod názvom „Viaggio Settentrionale“ z roku 1670. Napriek tomu nevieme presne určiť, kto môže byť považovaný za predkov lundehunda, ani akým spôsobom bol šľachtený, či ako dlho celý tento proces trval. Isté však je, že bol dlho chovaný v izolácii na ostrovoch, kde bol chránený pred párením s inými psími plemenami, a tak si dokázal zachovať pôvodný vzhľad a silné vrodené inštinkty až do dnešnej doby.
Najväčší populačný rozmach zaznamenal lundehund koncom 18. a začiatkom 19. storočia, kedy rodiny žijúce na nórskych ostrovoch vlastnili aj desať lundehundov. Potom však pre neho nastali horšie časy. Počty lundehundov boli drasticky decimované a najväčšia kríza nastala počas druhej svetovej vojny, kedy lundehund ako plemeno takmer vyhynul na nekontrolovateľne sa šíriacu psinku. O zachovanie a propagáciu plemena sa však v tomto čase postarala britská chovateľka írskych setrov, Eleonor Christie. Dnes je na celom svete chovaných približne 2000 jedincov, z toho štvrtina v Nórsku.
Výnimočnosť nórskeho lundehunda možno charakterizovať v troch rovinách. Jeho jedinečnou anatómiou tela, prešibaným spôsobom lovu a nenapodobiteľným charakterom. Je to pes typu špica, obdĺžnikového formátu, strednej až malej, ľahko stavanej postavy s mierne spadnutou zadnou časťou. Hlava je mierne zaoblená, klinovitého tvaru s výraznými nadočnicovými oblúkmi, nasadená na pomerne silnom krku. Farba očí je žltavo hnedá a zornice sú ohraničené tmavým krúžkom. Uši má trojuholníkové, vztýčené a veľmi pohyblivé. Hrudník je dlhý, stredne široký a brucho vtiahnuté. Chvost je strednej dĺžky, vysoko nasadený, nesený stočený do kruhu, ľahko zatočený na chrbte alebo voľne zvesený. Končatiny jemne zauhlené a pomerne svalnaté. Srsť má hrubú a hustú, s miernou podsadou. Farba srsti od béžovej po červenú, ale vždy v kombinácii s bielou, s nepravidelným chlpami s čiernym zakončením. Pohyb má ľahký až pružný, s jemne komickým, ale milým obchádzaním si predných paciek do vonkajšej strany. Chovatelia vravia, že lundehund pri pohybe „pádluje“.
Stavba tela lundehunda sa na prvý pohľad nelíši od stavby tela podobných psov. V skutočnosti sú rozdiely také významné a prekvapivé, že sa zdá, ako keby prišiel z iného sveta. Najviac viditeľný rozdiel môžeme pozorovať na jeho tlapách. Lundehund má v porovnaní s obdobnými plemenami na tlapkách prsty naviac. Na každej končatine má po šesť prstov. Na predných, hrudných končatinách má na vnútornej strane pod prvým prstom, nazývaným tiež palec, šiesty prst, ktorý je plne funkčný s kostným podkladom a jeho vankúšika pazúr dosahujú až na zem. Dohromady môžeme na predných končatinách narátať šesť pazúrikov a osem vankúšikov. Na zadných, panvových končatinách má na vnútornej strane opäť plne vyvinutý palec, nie je to žiadny vlčí pazúr, a pod ním má šiesty prst. Ale tento šiesty prst nedosahuje až na zem ako na predných končatinách. Celkovo teda tu narátame šesť pazúrikov a sedem vankúšikov. Unikátnou zvláštnosťou je aj pohyblivosť ramenného kĺbu lundehunda. Ako jediné psie plemeno má kľúčnu kosť a dokáže rozpažiť predné končatiny do pravého uhla. Ďalšou zvláštnosťou je ich ohybný krk, ktorý im umožňuje ohnúť hlavu dozadu tak, že sa temenom hlavy dotknú svojho chrbta. V neposlednom rade je to aj pohyblivosť uší. Svoje uši dokážu priklopiť k hlave do nezvyklého tvaru tak, aby im do zvukovodu nevnikala voda, piesok alebo silný vietor. Aj pri takto uzatvorených zvukovodoch pomerne dobre počujú.
Spôsob lovu lundehunda je nenapodobiteľný. Je to špecialista na lov morských vtákov, na Slovensku nazývaných alky. Alky sú lietavé vtáky, ktoré sú vďaka svojmu zafarbeniu, tvaru tela a typickému nemotornému pohybu podobné tučniakom. Rozmnožujú sa na skalnatých pobrežiach severských ostrovov, ktoré sú často bičované silným vetrom a morským príbojom, v hlbokých a úzkych norách. Dokonalý úkryt pred predátormi? Áno, nie však pre lundehunda. Vďaka prstom naviac a kľúčnej kosti sa bezpečne pohybuje po klzkých skalách, pred vetrom a morskou vodou sa chráni uzatvorením ušných otvorov a so svojím subtílnym telom bez zaváhania vojde do každej nory, ktorú nájde. V samotnej nore sa pohybuje tak, že leží na boku a nohami sa odráža od steny smerom dopredu. Keď uchopí svoju korisť, hlavu vytočí dozadu na chrbát a následne otočí v nore aj celé svoje ohybné telo a so svojím úlovkom postupuje z nory smerom von. Je až neuveriteľné, že svoju korisť vynášal z nory „takmer“ nepoškodenú.
Charakter lundehundov by sa dal zjednodušene opísať ako hravý a prešibaný, ale aj ako húževnatý a veľmi odolný. Lundehundi milujú svoju rodinu a deti v nej. Ak nie sú vedení k stráženiu domova, veselým brechotom budú vítať aj cudzích ľudí. Ich hlasový prejav je veľmi rozmanitý a ich diskusie s okolím mnohých ľudí až fascinujú. Sú to v hĺbke duše „pohoďáci“ a nie je im vlastná agresivita. Hrou si radi precvičujú svoju inteligenciu, ako aj fyzickú kondíciu. Ak ich hra zaujme, budú sa hrať aj sami bez vašej spoločnosti. Nikdy nepohrdnú vychádzkami a turistikou. Nie sú to žiadni tuláci a pri dobrom vzťahu so svojím pánom nemajú potrebu sa od neho vzďaľovať. V každom prípade potrebujú pri výcviku, ako aj v bežnom živote jemný až rafinovaný prístup a jasné, zrozumiteľné povely. Problémom môže byť spolužitie v jednej domácnosti s exotickým vtáctvom alebo zlatunkými kuriatkami na dvore. Rozoberať dôvody asi nie je potrebné.
Zaradenie plemena nórsky lundehund podľa FCI do skupiny špice a pôvodné plemená a do sekcie severské lovecké psi je správne a veľmi citlivé. Výnimočnosť tohto plemena spočíva nielen v tom, aký je to zaujímavý lovec, ale aj v tom, že tento pes môže byť za určitých predpokladov považovaný za žijúceho nositeľa dedičstva Vikingov.
Text: Miloš Karlubík
Foto: Jakub Antoš
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 7/2016