Do pozornosti priaznivcom psov Strednej Ázie

(KR 4/2012)

OZ Choš Chobar spolu s českými kolegami pripravuje na mesiac jún seminár na tému „Tadžické psy v krajine pôvodu“. Hlavnými protagonistami budú známi kynológovia tadžický Alichon Latifi a ukrajinský Andrej Korž, ktorý Tadžikistan navštívil a v súčasnej dobe smeruje svoje chovateľské aktivity na pôvodné tadžické línie. Tadžické dni sa budú konať v Českej republike na Morave v Kunoviciach (Kemp Olšava).
krásny čierny Tadžik
Tadžik – aborigén, pastier
Mladý Tadžik pri kočovaní

Poplatky za osobu – 10 Euro (250 Kč). Účastníci si môžu priviezť zo sebou na posúdenie svojich aziatov. Poplatok za posúdenie – 10 Euro, za každého ďalšieho psa 5 Euro. Prihlášky a bližšie informácie na stránke: www.choschobar,sk . Ak máte záujem sa dozvedieť o tadžických psoch, čo najviac, príďte, vypočujte si odborníkov, položte im otázky.

Medzi kynológmi, chovateľmi a majiteľmi stredoázijských ovčiakov sa často hovorí o dvoch základných skupinách plemena a to o turkménskej a tadžickej populácie a tu je nutné konštatovať, napriek veľkej úcte k turkménskym psom, že nie je pravdou, že sú vo všetkých ukazovateľoch lepšie, ako ich tadžickí príbuzní. Ak chcete vedieť viac, zúčastnite sa seminára, veď Alichon Latifi – tadžický kynológ a Andrej Korž určite rozšíria obzor vedomostí pre nás všetkých, ktorí máme v prvom rade na zreteli aziatov ako celok, ktorý predstavuje kynologické bohatstvo celej Strednej Ázie a nielen, niektorej „vyvolenej krajiny“. Alichon sa vyjadruje v tom zmysle, že nieto zásadných rozdielov, čo sa týka typov, exteriéru a najmä charakteru medzi psami turkménskymi a tadžickými i keď si myslí, že každá z týchto populácií sa vyznačuje svojím genetickým fondom, ktorý si udržujú jednotlivé krajiny oddávna . A hoci pravdepodobne nie je ideálne tieto populácie medzi sebou zapájať do chovu, ak sa to stane, tak k žiadnemu chovateľskému lapsusu nepríde, pretože takéto chovateľské aktivity sa týkajú stále jedného plemena, v súčasnosti známeho ako stredoázijský ovčiak. Navyše je známa skutočnosť, že ako Turkméni, tak aj Tadžici siahajú neraz po afganských psoch, ktoré považujú za mimoriadne kvalitné. A v Tadžikistane vzhľadom k zemepisnej polohe sa zapájanie afganských psov do chovu zdá intenzívnejšie ako v hociktorých iných krajinách Strednej Ázie. V Tadžikistane sú veľmi populárne psy čiernej farby, ako aj čiernej s pálením, keď majú psy nad očami pálené škvrny. Jedná sa o veľmi známe „čorčašmi“ pričom v Turkménsku sa dáva prednosť skôr farbám svetlejšieho rázu. To však neznamená, že v Tadžikistane nie sú aj aziati svetlého sfarbenia a naopak v Turkménsku psy tmavšej farby, alebo čierne. Ostatne, Turkméni majú pre čierne psy so „štyrmi očami“ pomenovanie „turktkuz“, čo analogický názov pre tadžické „čorčašmi“.

aborigénka pri práci
Kuruš – pes tadžicko-afgánsky pôvod. Sivá farba nie je diskriminujúca
Pes z Dušanbe
malý tadžik dovezený A. Koržom z Tadžikistanu

Tadžické psy majú údajne väčšie a silnejšie zuby ako psy z iných oblastí Strednej Ázie. Hovorí sa, že sú takmer ako malé šable. Tadžické psy majú srsť skôr krátku ako dlhú a čo sa týka povahy, sú napríklad od turkménskych psov odlišné. Tadžické psy sa vyskytujú v rôznych konštitučných typoch, podobne ako turkménske, alebo aziati z iných častí Ázie. Sú v Tadžikistane bežne aborigéni, ktoré majú hmotnosť do 100 kg?

Čo z týchto posledných viet je pravda a čo nie? Ak sa to chcete dozvedieť, tak príďte stráviť príjemný víkend s odborníkmi na našich psov, tentoraz špecialistami na tadžickú populáciu nášho plemena, určite to bude stretnutie zaujímavé, veď Alichon Latifi a Andrej Korž / chov. Stanica ä «ÈÒ-ÀËÀ-ÊÀÇ“/ nám ako znalci tadžických psov iste dokážu odpovedať na všetky otázky, týkajúce sa existencie tadžickej populácie stredoázijských ovčiakov.

tadžik typického sfarbenia, majiteľ Dilšod
tadžický Poľvon- typický, exkluzívny predstaviteľ tadžických psov
Tak isto pes menom Poľvon, ale tento je pôvodom z Afganistanu

Spracoval Boris Kopeliovič, fotografický materiál – internetový zdroj

Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 4/2012