(KR 4/2011)
Najväčšie finále všetkých čias, opäť zúčastnené dve Slovenky!
Niečím tak úžasným, ako je aktívna účasť na najprestížnejšej výstave psov Cruft´s v anglickom Birminghame – nami, zainteresovanými „psíčkarmi“, nazývanom aj Mekkou kynológov – sa nemôže pochváliť každý. Buďme úprimní – koľkí z nás sa rozhodnú vybrať sa „zabehať si“ do kruhu na tisíce kilometrov vzdialenom zelenom koberci? Hoci je už počet slovenských vystavovateľských fanatikov, v dobrom slova zmysle, oveľa vyšší než pred niekoľkými rokmi, stále sa o psoch prihlásených na túto neuveriteľnú výstavu zo Slovenska nedá hovoriť v desiatkach percent. Napriek tomu mi nedá neskonštatovať, že deti či dorastenci to majú predsa len o niečo výhodnejšie. I tento rok sa kvalifikovali tí najlepší z najlepších junior handlerov sveta, aby si zmerali svoje sily práve na tejto veľkej show. Je úžasné, že mali nielen možnosť vystavovať anglické psy na anglickej pôde, navyše na výstavisku N.E.C.. Vystavovali tam, kde sa mnohí túžia dostať niekedy aj desiatky rokov – v záverečnom kruhu LG arény, ktorá pojme viac ako 6000 divákov!
Už v piatok poobede sa reprezentanti stretli na recepcii hotela Ramada Encore N.E.C., kde obdržali uvítacie balíčky a inštrukcie na ďalšie dni. Ako to býva zvykom, ešte v ten istý deň sa konala slávnostná večera, ktorej sa pravidelne zúčastňujú všetci súťažiaci so svojimi doprovodmi, organizátori tejto veľkolepej súťaže, rozhodca, ktorý však tento rok na večeri chýbal, no i pani Liz Cartledge, ktorej patrí veľká vďaka za to, že junior handling v Európe vôbec poznáme. Áno, práve ona je tou známou anglickou rozhodkyňou, ktorej manžel prišiel pred približne tridsiatimi rokmi s myšlienkou založiť junior handling v Anglicku.
Veľmi príjemné bolo vzájomné predstavovanie súťažiacich, ktorí o sebe zároveň povedali pár viet v angličtine. Dokonca i tí, ktorí týmto jazykom nehovoria a je im úplne cudzí, si pripravili svoj preslov. Ako napovedá názov, i tento rok sme v Anglicku držali päste dvom slovenským dievčatám. Nadežde Kuntovej, reprezentujúcej našu vlasť, a Dominike Šusterovej ako reprezentantke Filipín. Naše vystavovateľky svoj prejav zvládli na jednotku s hviezdičkou – bez strachu či trémy. Nielen v piatok, ale počas celého pobytu sa správali ako profesionálky v dobrom slova zmysle. Po predstavovaní prebehla zrejme najpríjemnejšia časť večera – výmena darčekov. V rámci tohto dlhoročného zvyku si reprezentanti vymieňajú prezenty, najčastejšie vystihujúce krajinu, ktorú zastupujú.
Keďže v sobotu spoločný program začínal až večer, všetci mali dostatok času obzrieť si mesto či výstavisko. O ôsmej večer miestneho času sa handleri stretli v prípravnom kruhu pred vstupom do LG arény – začal tréning a príprava na finálový deň. Všetko prebiehalo rovnako ako v druhý deň, až na to, že sa súťažilo bez psov. Boli vyhlásení ôsmi najlepší, medzi ktorými sa ocitla aj naša Dominika Šusterová, druhýkrát reprezentujúca Filipíny, či Kateřina Navratiliková zo susednej Českej republiky. Pán rozhodca, Christofer Habig z Nemecka, handlerov preskúšal z vystavovania imaginárnych psov a po zábavnom posudzovaní v uvoľnenej atmosfére vyhlásil prvé miesto pre Seana Collada, reprezentanta Gibraltaru, druhú priečku obsadila Dominika Šusterová a na tretie miesto sa postavila Kateřina Navratiliková z Čiech. Po vyhodnotení súťažiaci opustili záverečný kruh a s úsmevom na perách sa vracali naspäť na hotel.
Konečne nastal deň „D“ – finále. Od ôsmej hodiny začali prichádzať majitelia psov, zvolených junior handlermi pri vyplňovaní prihlášky. Tí si volia dve plemená, nevediac, ktorého z nich sa im na samotnej súťaži dostane. Naše reprezentantky mali šťastie na plemeno svojej hlavnej voľby. Nadežda Kuntová dostala vysnívaného francúzskeho bišona, Dominika Šusterová zas vystavovala sučku zlatého retrívra. Na tréning mali junior handleri necelú pol hodinku, a nám ostáva len polemizovať o tom, či je tento spôsob správny. Na jednej strane je vidieť schopnosti vystavovateľa pracovať s úplne cudzím psom, no na strane druhej ani profesionálny výcvikár nejde na stopy s psom cudzím, ale práve s tým, s ktorým je zvyknutý pracovať.
Posudzovanie prebiehalo v troch kolách. V prvom rozhodca individuálne posúdil všetkých prihlásených vystavovateľov s pridelenými psami. Po doposudzovaní posledného sa všetci vrátili do prípravného kruhu, kde nastala zámena psov, ktorých mali vystavovať v druhom kole. Nadežde Kuntovej bola pridelená border kólia, Dominike Šusterovej zas nemecký pointer. I v druhom kole sme mali možnosť vidieť naozaj pekné vystavovanie, hoci nie všetci handleri mali šťastie na takých dobrých psov, akých sa ušlo Slovenkám. Po ukončení druhého kola si súťažiaci v prípravnom kruhu povymieňali psov a vrátili sa do „záverečáku“, kde si pán Christofer Habig vybral semifinálovú osmičku. Vyhodnotenie začalo až v popoludňajších hodinách, opäť v záverečnom kruhu, a do spomínanej osmičky najlepších postúpila aj naša susedka Dorottya Záhoni-Ábel z Maďarska s vystavovaným anglickým pointrom. Držať päste však očividne nestačí a na stupeň víťazov sa pravdepodobne nie vždy dostávajú tí, ktorí si to najviac zaslúžia. História sa opakovala a víťazkou sa stala reprezentantka Poľska, Paulina Lisiak. Minulý rok taktiež zvíťazilo Poľsko, avšak v inom zastúpení. Na druhom mieste, pre mnohých šokujúco, skončila Holanďanka Naomi van Mourik, v ktorej vlasti sa tento rok koná Európska FCI výstava. Tretiu priečku obsadila Francúzka Manon Rindlisbacher, ktorej domovina je tohto roku organizátorkou svetovej výstavy FCI v Paríži. Nemecký pointer, anglický pointer, nemecký pointer. Takto vyzeral stupeň víťazov podľa vystavovaných plemien.
Na otázku, čo si o svojich pridelených psoch myslí, Dominika Šusterová odpovedala: „Keby som chcela predvádzať ľahko ovládateľné plemeno, asi by som si vybrala whipetta, pretože viem, že tu v Anglicku sú naozaj naučení výstavnej drezúre a vystaviť ich nerobí problém asi žiadnemu z nás, ktorí sme tu. Avšak, ja som si vybrala retrívra, pretože v poslednej dobe sa ich vystavovaniu venujem naozaj aktívne a milujem ich povahu. Sú temperamentní, niekedy možno až veľmi, avšak práca s nimi ma napĺňa. Čo sa týka môjho zameneného psa, nemeckého pointra, je to podobný prípad. Ani jeden z mojich nebol sochou, ale o tom to predsa je.“
Peter Fajnor
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 4/2011