Týždeň strávený v rakúskych Alpách
(KR 7/201)
…pokračovanie z minulého čísla…
8. august
Celú noc sprevádzali môj spánok kvapky dažďa. Neustále dopadali na balkón a prinášali zemi množstvo vody. Myslím si, že by už ale stačilo, pretože jej bude až-až. Niežeby som sa obávala o vysokohorské zvieratká, ale určite sa majú lepšie, keď svieti slniečko. Slnečné lúče poskytujú množstvo pozitívnej energie a deň je hneď krajší. Hoci som nad „záhadami“ prírody chcela dumať celú noc a prísť na koreň tomu, prečo je v horách počasie také nevyspytateľné, nakoniec som zaspala. Vôbec tomu nerozumiem, pretože som nebola ani trochu unavená. Včera sme to s turistikou nepreháňali, keďže nám počasie veľmi neprialo. Asi ma uspali kvapky dažďa. Klopkanie na okno bolo hypnotizujúce a prenieslo ma do ríše snov.
Buch-buch-buch. Čo je to za buchot? Okamžite som sa prebrala a rýchlo som sa obzerala okolo seba. Páničkovia už boli na nohách a balili veci do cestovných tašiek. Nočné premýšľanie ma zmorilo natoľko, že som ani nezaregistrovala, kedy vstali. To sa mi veľmi často nestáva. Pomaly som vstala, ponaťahovala sa a vykukla von oknom. Dážď musel nadránom ustať, pretože ma vítalo usmievavé ranné vysokohorské slniečko. Keď ma páničkovia zbadali na nohách, hneď prišli po vodidlo a išli sme na rannú vychádzku.
Vyšli sme z hotela a do nosa nám okamžite udrel čerstvý vzduch. Včerajší celodenný dážď priniesol príjemné osvieženie a dýchalo sa vskutku úžasne. Príroda si to vie zariadiť a vždy sa postaraná, aby všetkého bolo dostatok. Vonku bolo skutočne príjemne a ani sa mi nechcelo ísť naspäť. Museli sme sa však vrátiť, pretože dnes nastal deň nášho odchodu. To preto moji páničkovia začali baliť veci do tašiek – musíme ísť domov.
Netrvalo im to dlho. Mohli ich baliť aj dlhšie. Myslela som si, že sa nebudú až tak veľmi ponáhľať a nechápavo som na nich pozerala, vysvetlenie však prišlo veľmi rýchlo. „Radšej vyrazíme takto skoro ráno, aby sme po ceste nemali príliš horúco, lebo dnes bude krásne. Slniečko už pripeká, aj tak nás zastihne. Škoda, že včerajší deň nebol takýto. Ale nedá sa nič robiť, aj tak sme prežili krásny týždeň,“ vysvetľoval pániček. Musela som iba súhlasiť, pretože vysvetlenie bolo zrozumiteľné a viem, že to všetko robia pre mňa. Chcú, aby mi bolo nebolo teplo, a aby som zvládla cestu domov čo najlepšie. Cestovanie v sparnom letnom počasí je náročné pre každého, psy nevynímajúc.
Zatiaľ čo ja som si užívala posledné chvíľky na mojom balkóniku a tešila som sa z výhľadu, moji ľudia všetko pobalili a začali odnášať do auta. Netrvalo dlho a všetko bolo na svojom mieste. Stačilo sa rozlúčiť a vyraziť domov. Nechcem ísť domov. Veľmi sa mi tu páči. Nemôžeme ešte niekoľko dní zostať? Pozrite sa, ako je dnes krásne! Vraveli moje oči a prosila som, aby sme náš pobyt ešte predĺžili. Bohužiaľ, viem, že sa nič nedalo robiť. Museli sme ísť. Poslednýkrát som sa zadívala na okolité hory a vynorili sa mi spomienky na všetky zážitky, ktoré sme sa ten týždeň prežili:
Prvé momenty, keď sme prišli a zbadali náš hotel.
Môj balkónik, kde som nerušene mohla spať a snívať o kostiach a dobrôtkach.
Očarujúca príroda s množstvom zelenej trávy, stromov, divými zvieratkami, pasúcimi sa koňmi a divokými kačicami s drobnými mláďatkami.
Moje zážitky s kravkami, na ktoré skutočne nikdy nezabudnem.
Výstup na najvyšší kopec v okolí a prekrásny výhľad z jeho vrcholu.
Obrovský vodopád, ktorého sila vyrážala dych…
Neverila som, že niekde môže byť tak nádherne. A za ten týždeň sa zo mňa stal skutočný pes – vysokohorský turista. Akákoľvek námaha vždy stála za to a odmenou nám budú spomienky na krásne prežité spoločné chvíle.
Náš štvorkolesový tátoš bol naložený opäť tak isto, ako keď sme sem išli. Bol len o niečo ľahší, keďže sme skoro všetko pojedli. Celý týždeň však oddychoval, a preto sme boli zvedaví, či nebude mať problém naštartovať. Hoci už nie je najmladší, zvládol to bravúrne, aj keď trošku zadymil a znečistil horský vzduch. Potešili sme sa, hoci by sme tu všetci chceli ešte zostať. Museli sme však ísť. Páničkovia ma naložili do auta, sadli si aj oni, pribuchli za sebou dvere a bolo jasné, že sa začína cesta domov. To bol jasný signál konca našej dovolenky.
Cesta späť ubiehala rýchlo. Z vysokohorskej dediny sme schádzali kľukatou cestičkou, naokolo samé stromy a skaly. Bolo to naozaj krásne. Medzi kopcami bolo príjemne chladno, no keď sme zišli úplne dolu a začali prechádzať dedinami a väčšími cestami, slniečko začalo ostro páliť. Často sme si preto robili prestávky, čo mi vždy veľmi dobre padlo. Myslím, že aj mojim ľuďom, pretože vždy s radosťou vyskočili z auta. Každá prestávka mala rovnaký priebeh – ponaťahovala som sa, napila a oňuchávala okolie. Už to nebolo to, čo v divokej prírode, ale pachy tu boli tiež naozaj zaujímavé. Škoda len, že som sa nemohla tejto obľúbenej činnosti venovať o niečo dlhšie. Pániček vždy zavelil odchod a už sme opäť sedeli všetci v aute.
Asfaltka sa kľukatila, míňali sme rakúske dedinky. Videla som kravky, ako sa voľne pasú na kopcoch. Tie sú hádam všade, pomyslela som si. Ľudia ich musia mať veľmi radi. Ani sa im však nečudujem, keď sú také užitočné. Stromy sa mihali, cesta rýchlo ubiehala. Pomaly ma začala ovládať radosť, že ideme domov. Hoci som si to spočiatku nechcela pripustiť, tešila som sa na svoju búdu, na ďalších členov rodiny, ktorí sa mali určite za ten týždeň dobre. Po pár hodinách som už však neverila, že by sme vôbec mohli prísť do cieľa. „Taaak a už sme na Slovensku. Práve sme prešli hraničným priechodom a o pár minút sme doma,“ informovala moja panička. Zrazu som spozornela, pretože to znamenalo, že o chvíľku uvidím svoj domov. Júúúj, veľmi sa už teším!
Cez otvorené okná k môjmu citlivému ňufáčiku začal prúdiť mestský vzduch. Hneď by som ho vymenila za lahodný horský, no tu som doma. Možno raz budem doma tam. Splnil by sa mi sen, no musím čakať, čo budúcnosť prinesie. Bolo by úžasné sa ráno zobudiť a vidieť majestátne vrcholky hôr, dýchať vysokohorský vzduch a užívať si nedotknutú prírodu. Naokolo budú rásť krásne voňavé borovice, vtáčiky ma budú vítať, sladko spievať a všade naokolo sa budú týčiť vysoké skaly a vrcholky kopcov.
Posledných pár minút ubehlo neuveriteľne rýchlo. Začala som rozoznávať známe miesta, a keď sme zastavili, uvidela som náš dom. Pri vchode nás privítala naša rodina. Tešila som sa, že ich vidím, no veľmi sa mi nechcelo vystupovať. Radšej by som sa hneď vrátila. Všetci sa na mne smiali, pretože to vyzeralo veľmi vtipne. Nedalo sa však nič robiť. Akonáhle som však uvidela svoju búdu, nevadilo mi, že sa naša dovolenka skončila.
Ľudia vravia, že všetko dobré sa raz musí skončiť, aby opäť mohol prísť deň, keď zažijeme spoločné chvíle na zaujímavom mieste. Ani sa mi nechce veriť, že to tak neskutočne rýchlo ubehlo. Týždeň v spoločnosti mojich pánov bol úžasný. Zažili sme spolu mnoho dobrodružstiev, na ktoré nezabudnem. Sedem dní ubehlo ako voda, no domov je domov. Bolo príjemné opäť cítiť jeho vôňu, vidieť ďalších členov svorky. Zážitky mi však zostanú v spomienkach, kde sa k nim budem môcť neustále vracať. Už teraz sa však teším, keď sa opäť spolu vrátime na miesta, ktoré budú dýchať neporušenou prírodou a divočinou.
Koniec.
Lenka Illiťová (Preisingerová), foto: Ľuboš Illiť
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 7/2011