(KR 11/2011)
Nie je ľahké opísať, čo cítim. Náš milovaný Iguško nám dal navždy po trinástich rokoch spoločného života zbohom a odišiel do psieho nebíčka. Rada by som sa však podelila o naše prežité chvíle.
Spomienky nám zostanú navždy a spomíname na neho s láskou v srdci, veď sám ju tak rád rozdával ostatným. Bol veľkou psou osobnosťou, tak ako mnohí iní, no mal aj vlastnú hlavu. Miloval všetkých – ľudí, špeciálne deti, ale aj ostatných psov, či iné zvieratká.
Naše prvé stretnutie bolo náhodné. Iguška som priniesla domov priamo z ulice, kde som ho našla opusteného a smutného. Spočiatku bol trochu zmätený z nového prostredia, no zároveň bol nesmierne zvedavý. Čoskoro sa mu však u nás zapáčilo, postupne si začal zvykať, netrvalo dlho a už sa u nás cítil ako ryba vo vode. Okamžite si nás získal svojimi mandľovými očami a šibalským pohľadom. Neviem, čo všetko si prežil, no u nás našiel nový milujúci domov, aj keď už nebol maličkým šteniatkom. V srdci ním však zotrval až do seniorského veku.
Prežili sme toho spolu veľa. Ako správny bígl mi občas pripravil zopár prekvapení a vniesol trochu vzrušenia do každodenného života. Mal svoju vlastnú hlavu a aj keď ovládal a reagoval na povely, huncútsky sa na mňa pozrel a rýchlo vyhodnotil situáciu, či spraví po mojom alebo nie. Občas sa tváril, že ma vôbec nepočuje, no potom začala poriadna naháňačka. Popreháňal mňa, aj deti a skutočne sme mali čo robiť, keď sme ho chceli dobehnúť.
Všetko potreboval preskúmať, každú situáciu musel mať pod kontrolou, a preto si od nás vyslúžil aj niekoľko rôznych prezývok. Ale, ak niečo zo srdca najviac miloval (a neboli sme to len my), bol tým jednoznačne aport. Za loptičku by dal aj život a v tejto činnosti bol naozaj neúnavný, vedel vydržať aj niekoľko hodín.
Nezaprel v sebe silné poľovnícke a stopárske inštinkty a s vervou sa pustil aj po stope obrovského diviaka. Vtedy nám nebolo všetko jedno a už som myslela na najhoršie, hľadali sme ho niekoľko hodín. No ani po troch hodinách sme ho nenašli a začínali sme byť zúfalí. Báli sme sa o neho, nakoniec však všetko dobre dopadlo. Iggi sa totiž vôbec nestratil a čakal nás pred domom. V očiach akoby mal navyše výčitku: „Kde ste toľko boli? Ja tu na vás čakám už poriadne dlho.“ Radostne sme sa s ním zvítali.
Bol veľmi priateľský a na jednom turistickom výlete na Čachtickom hrade, ktorého sa zúčastnila aj moja kamarátka s čiastočne nevidiacim kokeršpanielom, sa prejavil ako správny vodca skupiny. Trasa bola zle značená, cestou späť sme zablúdili a nevedeli sme nájsť cestu. Igi pochopil, že je zle-nedobre. Spoľahlivo nás vyviedol von z lesa a navyše po celý čas kontroloval, či niekto v našej malej skupinke nechýba. Nezabudol ani na poloslepého kamaráta a často ho chodil povzbudzovať.
Svojím temperamentom a láskavosťou si dokonca získal i sympatie divákov a niekoľkokrát obdržal titul v celoslovenskej súťaži Pes sympaťák.
Pre mňa bol jedinečným, tak ako sú ostatní psíkovia jedineční pre svojich majiteľov. Iggi, mala som ťa rada takého, akým si bol, a ďakujem za deň, keď sme sa stretli na ulici. Budem vždy s láskou spomínať na teba, aj na naše zážitky a spoločne strávené chvíle.
V mojom srdci zostaneš navždy psíkom, ktorý neustále túži aportovať loptičku.
Poznámka redakcie: Článok prešiel redigovaním v redakcii
Eva Maďarová
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 11/2011