S hlbokým zármutkom musíme oznámiť všetkým priaznivcom plemena boxer, ako aj širokej kynologickej verejnosti,že naše rady navždy opustil
Vít Slezák
* 29. 1. 1940
+ 30. 4. 2012
Chovu boxerov sa aktívne venoval od roku 1960. Bol majiteľom najstaršej aktívnej chovateľskej stanice plemena od Claudia, v ktorej odchoval celý rad veľmi kvalitných jedincov. Mnohí z nich dosiahli vysoké výstavné úspechy.
Pán Vít Slezák zastával mnohé významné funkcie v rámci Zväzarmu a neskôr Slovenského boxer klubu. Pôsobil ako poradca chovu a medzinárodný rozhodca pre plemená boxer, rottwieler a doberman. Za jeho veľký prínos pre rozvoj plemena boxer mu Slovenský boxer klub udelil nielen čestné členstvo, ale aj plaketu a ocenenie „ZLATÝ BOXER“.
Stratili sme v ňom nielen aktívneho boxerkára, ale mnohí aj priateľa.
Česť jeho pamiatke!
Prezídium SBK
„ujo Viťo“
Bolo to asi v roku 1977, išiel som so svojím nemeckým ovčiakom po našom meste a na rohu ulíc Železničná a Mierová ma z okna rodinného domu oslovil fúzatý, tmavovlasý pán. “ Ahoj chlapče a aj cvičíš s tým psom?“
Ja ako malý ustráchaný chlapec, slušne odpovedám. ,,Áno ujo cvičím,“ znela moja ustráchaná odpoveď! „A nechcel by si chodiť k nám na cvičák“? Potom nasledovala krátka kynologicko – organizačná debata, kde sa chlapec dozvedá, že každú sobotu od 16.00 hodiny zväzarmovskí kynológovia cvičia na priehrade v našom meste.
Túžobne som čakal na sobotu, keď už budem môcť na to cvičenie ísť! A tu som ho videl znovu, vysokého, čiernovlasého, fúzatého, charizmatického pána, ktorý ma oslovil pred niekoľkými dňami.
Cvičil s boxerom a aj po rokoch musím uznať, že vedel a to čo robil mal premyslené. Na ďalších „cvičákoch“ som zistil že charizmatický pán sa volá Vít Slezák, že všetci ho familiárne volajú Viťo, že patrí k zakladajúcim členom kynologického klubu Lučenec, ktorý s partiou kynologických nadšencov založil v roku 1965. Tiež som sa dozvedel, že je poradcom chovu pre plemeno nemecký boxer, že je chovateľom psov tohto plemena a vo svojej chovateľskej stanici „od Claudia“ odchoval niekoľko vrhov.
V dobe keď som ho spoznal cvičil tuším s tmavo žíhanou sučkou Kitty od Claudia, neskôr to boli psy Orest od Claudia, Oleg od Claudia, Panda od Claudia, Simba od Claudia, Valdo od Claudia (všetkých si ani presne nepamätám, ale bolo ich dosť).
Čas plynul a ja som „uja Viťa“ spoznával viacej a viacej. Už som vedel, že je rozhodca pre posudzovanie exteriéru psov, že na výstavách, ktoré každoročne organizoval náš klub patril k hnacím motorom a spravidla zastával funkciu riaditeľa alebo tajomníka, že spolu s pánom Dušanom Zelenkom každoročne organizujú kynologické preteky „Pohár mesta Lučenec“, že má auto Wartburg a pre členov nášho klubu organizuje také mini zájazdy na výstavy a preteky, ako i to, že aktívne hráva basketbal, že robil riaditeľa a neskôr námestníka Okresného podniku bytového hospodárstva v Lučenci.
S pánom Dušanom Zelenkom boli nerozlučnou kynologickoudvojicou, dokonca v tých dobách kupírovali psov sami a všetky psy „uja Viťa“ boli kupírované touto dvojicou. Jednoducho povedané dnešnou terminológiou mladých, ako som bol vtedy ja, bol „kul a in“a aktívne kynologicky žil nielen u nás na cvičáku, ale aj na národnej a medzinárodnej úrovni.
Veľa som sa od neho po chovateľskej stránke naučil, od starostlivosti o kotnú sučkua šteniatka, až po v tej dobe mne neznáme výrazy ako boli inzucht, príbuzenská plemenitba, zauhlenie a podobne.
Roky utekali a ja som od „uja Viťa“ absorboval nové a nové kynologické vedomosti, z ktorých čerpám až dodnes. Jedného pekného dňa mi prišla „vytúžená pošta“ jedinečné pozvanie, tuším sa to volalo „povolávací rozkaz“.
Keď som sa vrátil bolo vlastne po „totáči“, veľa sa toho zmenilo, pán Vít Slezák z Lučenca odišiel kdesi ku Trnave, kde ich rodine vrátili v rámci reštitúcie nejaké majetky.
V časoch, keď sme si rodiacu demokraciu vychutnávali plnými dúškami som ho stretol v našom meste.
Zdvorilostne sme sa pozdravili , prehodili sme pár vrúcnych slov, ale bolo to iné ako kedysi, už ma nenazýval chlapčaťom no hovoril mi pane, už som nebol chlapcom zo susedného dvora, farba našich vlasov kontrastovala spolu striebro a grafit.
Po tom ako sme sa rozišli som premýšľal a sám v sebe som si povedal: ,,Musím ho ísť do toho Cífera pozrieť a predovšetkým mu poďakovať za to čo pre môj kynologický rast ako aj pre náš klub urobil.“
Nestihol som!
Dňa 2. mája 2012 nás „ujo Viťo“ navždy opustil a ja mu to veľké kynologické ĎAKUJEM už nikdy nepoviem.
Mgr. Juraj Štaudinger, Prezident Zväzu športovej kynológie SR
Publikované z tlačenej verzie magazínu Kynologická revue č. 6/2012